Blog Lukáša Perného

V najnovších 📰 Slovenských národných novinách č. 34, ročník 35 📰 nájdete hneď tri články, z toho dva rozhovory a jedna recenzia na zaujímavú, avšak nedocenenú knihu. Úryvky pripájam špeciálne pre čitateľov môjho blogu.

✅ROZHOVOR s profesorom Rudolfom Dupkalom, o Slovanstve, Štúrovcoch, slovenskej filozofii a filozofovaní na Slovensku, ale aj o iných témach

Vyššia znalosť dejín duchovnej kultúry národa predpokladá aj vyššiu znalosť dejín jeho filozofického myslenia

Výskumne sa orientuje na problematiku dejín slovenskej, českej a slovanskej filozofie. Je autorom kníh a štúdií o filozofii dejín, štúrovcoch a Heglovi, osobnostiach prešovského evanjelického kolégia alebo o téme slovanského mesianizmu. Dr. h. c. prof. PhDr. Rudolf DUPKALA, CSc., je slovenský filozof, pedagóg, bývalý dekan Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity a tiež spoluautor úspešnej knihy Dejiny filozofie, ktorá je dlhoročnou súčasťou podkladov pre vysokoškolských študentov. Jeho dielo a práca, najmä na poli slovenskej filozofie, si rozhodne zaslúžia väčšiu popularizáciu, k čomu majú prispieť aj nasledujúce riadky.

Pán profesor, patríte medzi vysokoškolských učiteľov a autorov, ktorí sa zaoberajú problematikou Slovanstva, slovanskej i slovenskej filozofie… ako (kedy a kde) sa zrodil tento váš záujem? Ako ste sa dostali k slovenskej filozofii?

Už počas štúdia na žilinskom gymnáziu, kde som bol zaradený do tzv. „humanitnej triedy“ (v nej som povinne maturoval aj z dejepisu), sformoval sa u mňa záujem o históriu a tu som sa po prvýkrát stretol aj s problematikou Slovanstva a s iniciatívami štúrovcov. Boli to však len prvé dotyky s problematikou, ktorá sa až neskôr – po štúdiu filozofie na Filozofickej fakulte v Prešove – stala hlavnou náplňou mojej pedagogickej i vedeckovýskumnej činnosti na tejto fakulte. Tu som ako mladý asistent už pred rokom 1989 postupne prebral prednášky aj semináre z predmetu Dejiny filozofie v Čechách a na Slovensku a tak som sa dostal nielen k slovenskej filozofii, ale jej prostredníctvom aj k téme Slovanstva. Vo výučbe tohto predmetu som vtedy využíval najmä práce J. Bodnára, T. Münza a E. Várossovej. Vplyv týchto autorov sa prejavil aj na zameraní môjho habilitačného spisu, ktorý vyšiel knižne pod názvom Štúrovci a Hegel. Riadim sa zásadou, že nedokončené je horšie ako nezačaté, a tak už niekedy na prahu nového tisícročia som pociťoval potrebu zavŕšiť svoj vtedajší výskum slovenskej filozofie nejakým väčším dielom. Tým sa stala monografia pod názvom Reflexie  e u r ó p s k e j   f i l o z o f i e  n a  S l o v e n s k u.

Ako by ste charakterizovali slovenskú, respektíve slovanskú filozofiu? Čím sa odlišujú povedzme od nemeckej alebo anglickej filozofie? Aké sú jej špecifické znaky, kultúrne, respektíve hodnotové súvislosti…?

Je to dobrá otázka, lebo aktuálne poznanie tradícií filozofovania je žalostne povrchné, ba niekedy až hrozivo diletantské. A to aj v našom akademickom prostredí. Hovorím to z vlastnej skúsenosti, ktorú som nadobudol počas vyše tridsaťročného pôsobenia na slovenských vysokých školách. Niekde sa stala chyba. Obrazne povedané, slovenská filozofia má „smolu“! Nepoznáme ju (dobre), a preto ju alebo podceňujeme, alebo preceňujeme. Pritom je jasné, že vyššia znalosť dejín duchovnej kultúry národa predpokladá aj vyššiu znalosť dejín jeho filozofického myslenia.

Ak sa sústredíme na slovenskú filozofiu, je potrebné rozlišovať medzi dejinami filozofovania na Slovensku a dejinami slovenskej filozofie. Je jasné, že obsah i rozsah dejín filozofovania na Slovensku je nepomerne širší než obsah dejín slovenskej filozofie. Tie prvé dejiny zahŕňajú aj filozofovanie, resp. filozofické myslenie rozvíjané v takých podobách kultúrnej tvorby, aké predstavovala dobová literatúra (vrátane poézie), dobová žurnalistika (novinové články), dobová kresťanská exegetika (náboženské kázne, výklady, komentáre)… atď. Navyše dejiny filozofovania na Slovensku zahŕňajú aj filozofovanie v latinskom, staročeskom, maďarskom a nemeckom jazyku. S prihliadnutím na túto skutočnosť zastávam názor, že o slovenskej filozofii – ako o filozofii písanej po slovensky – možno hovoriť až od polovice 19. storočia, a to vďaka filozofickej iniciatíve štúrovcov.

S pojmom „slovenská filozofia“ sa expressis verbis stretávame prvý raz pravdepodobne až (či už?) v tvorbe J. M. Hurbana, ktorý tento pojem použil ako redaktor Slovenských pohľadov v roku 1847.Ak máme charakterizovať slovenskú filozofiu a vymedziť jej špecifikum, môžeme konštatovať, že slovenská filozofia mala od polovice 19. do konca 20. storočia prevažne receptívny charakter. To však neznamená, že bola vo vzťahu k dobovej západoeurópskej filozofii len nekriticky a netvorivo epigónska, že nebola schopná vydať sa aj „cestou“ vlastného rozvoja, aj keď to bola spravidla „cesta tŕnistá“, o ktorej by mohli hovoriť najmä predstavitelia filozofického disentu pôsobiaci na Slovensku v čase tzv. „normalizácie“, t. j. po augustových udalostiach v roku 1968, resp. po vydaní Charty 77. A čím sa slovenská filozofia odlišuje napríklad od filozofie nemeckej, anglickej a pod. Vychádzam z predpokladu, že filozofia napriek svojim prívlastkom typu slovenská, poľská, ruská, nemecká, anglická… atď. má v našom európskom kultúrnom a civilizačnom okruhu svoj spoločný historický pôvod v starovekom Grécku. Inak povedané, filozofia ako produkt špecifickej duchovnej mohúcnosti a aktivity človeka (filozofia ako najvlastnejší výkon a výtvor človeka) je svojho druhu len jedna. V dôsledku svojho historického vývinu, ako aj historických premien duchovnej kultúry, v lone ktorej sa hodnotovo udomácnila a rozvíjala, však postupne nadobudla nielen rôzne podoby sebaprezentácie, ale tiež rôzne ideové zameranie, rôznu vnútornú štruktúru a vôbec… rôzny charakter. Je jasné, že na tomto procese sa podieľali tiež viaceré zložky konkrétnej „národnej kultúry“, osobitne tie, ktoré sú späté s jazykom národa, v dôsledku čoho získala aj filozofia svoje akoby „národné „ označenie – slovenská, ruská, nemecká, anglická… atď. Nazdávam sa, že medzi špecifické znaky slovenskej i slovanskej filozofie možno zaradiť jej antisystémový charakter, jej prevažne sociálne, antropologické a religiózne zameranie, jej zmysel pre étos, fides a ideu mesianizmu, jej „nefilozofické“ formy prezentácie, jej ideovú spätosť s programom národného obrodenia… atď. Ani slovenská a ani slovanská filozofia pritom nikdy nemali taký vyhranený „akademický charakter“, ako napríklad nemecká filozofia. Nikdy sa neangažovali v oblasti scientizmu a metodológie vied tak ako trebárs anglická filozofia, a takto by sme v porovnávaní mohli pokračovať aj ďalej.

✅ROZHOVOR s Gabrielou Turisovou z Ruského centra v Prešove

Gabriela TURISOVÁ je pracovníčka Ruského centra v Prešove a dlhodobo sa usiluje o osvetovú činnosťa propagáciu slovensko-ruských kultúrnych vzťahov. Inštitúcia, ktorá spadá pod Prešovskú univerzitu a medzinárodný Fond Ruskij mir, sa jej pričinením dostala do širšieho povedomia verejnosti, keď za dva roky pôsobenia pripravila desiatky zaujímavých a úspešných podujatí – od prezentovania významných osobností ruskej kultúry, vedy a umenia cez pripomínanie historických udalostí, premietanie filmov až po slávenie typických východoslovanských sviatkov.

Ruské centrum, ktoré je stotrináste v celosvetovom meradle, pripravuje podujatia pre základné a stredné školy, ale prídu k vám aj seniori. Povedzme na Maslenici, čo je pravo-slávny sviatok, bolo v Ruskom centre nie menej ako sto študentov. Ktoré z vašich podujatí boli najvydarenejšie?

To by azda lepšie posúdili iní. Podľa môjho skromného názoru boli zaujímavé a úspešné viaceré akcie. Usilujeme sa byť flexibilní a ponúkať našim návštevníkom to, čo ich zaujíma. Každá akcia je zameraná na nejakú konkrétnu tému a je prispôsobená ich veko-vej skupine. Deťom sme venovali viacero edukatívnych akcií, ako trebárs Hravá azbuka, Učíme sa hravo zdvorilostné frázy po rusky alebo Rozprávkový deň. Pre starších žiakov a študentov to bol Deň ruského jazyka, Európsky deň jazykov či rôzne interaktívne hodiny zamerané na ruský jazyk. Z kultúrnych podujatí by som vyzdvihla práve spomínanú Maslenicu, ale i Medzinárodný deň múzeí, o ktorý prejavili záujem aj seniori. Priťahovala tiež výstava Objekty svetového dedičstva UNESCO v Rusku, prezentácia dvojjazyčnej slovensko-ruskej knihy rozprávok A. S. Puškina aj prvé výročie otvorenia Ruského centra. Zorganizovali sme už dosť veľa podujatí, takže vybrať z nich tie najlepšie je dosť náročné.

Aký je váš vzťah k sloven-skej národnej kultúre? Čo v nej pre seba nachádzate?

K slovenskej kultúre mám veľmi pozitívny vzťah. Slovensko aj napriek tomu, že je malá krajina, má čo ponúknuť, nachádza sa tu unikátna príroda, nádherné hrady, zámky, jaskyne, skanzeny, kúpele a iné bohatstvá. Pomerne blízky mi je aj folklór, na ktorý môžu byť Slováci právom hrdí. Naše slovenské piesne, tance a kroje sú nádherné, a práve tie by sme si mali zachovať a odovzdávať ďalším pokoleniam.

Čo by ste odkázali čitateľom Slovenských národných novín?

Všetkým čitateľom by som odkázala, aby viac spoznávali slovanskú kultúru, je to studnica múdrosti a bohatý zdroj poznatkov z rôznych oblastí. Ak by chceli začať práve s ruskou kultúrou, veľmi radi ich privítame v Ruskom centre Prešovskej univerzity v Prešove na niektorom z našich podujatí.

✅RECENZIA na knihu Mariána Klenka Politika bez moci, ktorá podobne ako moja kniha, vyšla pod vlajkou Matice slovenskej

V súvislosti s medializovanými pochybnosťami a relativizáciami o zmysle vedeckej činnosti v Matici slovenskej je správny čas na pripomenutie jednej kvalitnej vedeckej práce, ktorú vydal Politologický odbor Matice slovenskej v roku 2017. Ide o knihu Politika bez moci erudovaného politológa Mariána Klenka, ktorá je jeho autorským debutom. „To, čo v blízkej budúcnosti čaká ľudskú civilizáciu, nebude dovolenka v štýle all inclusive, ale náročná expedícia do neprebádaných oblastí, ktorú dokáže dôstojne prežiť len vďaka ino-vatívne organizovanej pomoci a solidarite,“ rámcuje autor.

Marián Klenko začína dejinami emancipácie od uznania politických práv (sloboda slova, tlače, náboženského presvedčenia), ktoré vydobyli liberáli, cez politické práva (volebné práva) až po práva sociálne, ktoré zas vydobyli socialisti a odborári. Zdôrazňuje postupný vývoj nositeľov moci a ich kompetencií od transformácie feudalizmu na kapitalizmus cez Francúzsku revolúciu, vznik sociálneho štátu v Bismarckovom Nemecku, cez studenú vojnu (boj sociálneho štátu a plánovanej ekonomiky) až po súčasnú formu globálneho kapitalizmu, ktorý sa vyznačuje prerastaním ekonomickej sféry do politiky (trh bez demokracie), úpadkom stredných tried a stratou dôvery v politických reprezentantov, ktorí sa stali vazalmi ekonomických záujmov korporácií.

Dielo je natoľko vedecky kvalitné, že môže pokojne slúžiť ako skriptum pre študentov politológie či filozofie. Jan Keller ho uviedol týmto hodnotením: „Kniha sa zaoberá asi najzásadnejším problémom súčasnej doby – otázkou obmedzených možností politickej moci čeliť negatívnym vplyvom ekonomickej globalizácie a procesom, ktoré sú s ňou spojené a čoraz viac pretvárajú nielen ekonomickú, ale i politickú mapu sveta.“ Príliš abstraktný názov diela však spôsobil, že sa toto dielo za tri roky od vydania do akademickej sféry nedostalo. Stačilo by možno dodať strohý akademický podnadpis, ktorý by pre-zrádzal viac o politologickej podstate diela. Kniha pre strohý vedecký jazyk nie je vhodná pre bežnú verejnosť, ale skôr pre čitateľov, ktorí sa dlhodobo systematicky venujú politológii, sociálnej filozofii, geopolitike a ekonomike. Zároveň je pre dobrý historický zák-lad a vhodný študijný materiál akýsi kompas v politickej a sociálnej filozofii a politológii. V každom prípade, určite by neuškodilo, keby si ju prečítali aj tí, ktorí tak zaujato kritizujú vedeckú činnosť Matice slovenskej.

PhDr. Lukáš Perný, čítajte viac v SNN 34/2020