Na svojom blogu vám predkladám text, ktorý je výsledkom ročného výskumu odkazu Jeana-Jacquesa Rousseaua. Rousseaovi sa venujem prakticky od roku 2012, kedy som napísal vôbec svoj prvý sociálno-filozofický článok Biblia Francúzskej revolúcie a priamej demokracie, vtedy pod vedením profesora Dalimíra Hajka. Po rokoch som sa k inšpiratívnemu autorovi vrátil. Inšpirovaný profesorom Ľubomírom Belásom som napísal rigoróznu prácu na tému Rousseau a filozofa dejín. Dňa 13. 12. som túto prácu obhájil na pôde FF PU. Je k dispozícii na stránke Academia.edu. Zoznam použitej literatúry z tohto článku v závere rovnomennej práce.
JEAN-JACQUES ROUSSEAU, VÝZNAMNÝ TEORETIK
PRINCÍPOV PRIAMEJ DEMOKRACIE
„Život a dielo Rousseau sú v literárnej histórii prípadom, snáď jediným svojho druhu, kedy genialita ovládne génia, keď ju nielenže nehľadal, ale je aj proti jeho vôli… Všetky tie sily ho prerastajú a on sa ich snaží zbaviť. Je to vskutku ako nejaký dočasný a hrozný dar, ktorý mu bol udelený ako vyšší rozkaz, ktorý mu prikazuje nejaké poslanie a povznáša ho nad neho samého…“
Romain Rolland
JEAN-JACQUES ROUSSEAU. Ženevský občan, popularizátor priamej demokracie, autor pedagogických spisov, prirodzeno-právny teoretik, teoretik spoločenskej zmluvy, hudobný skladateľ, pre-romantický spisovateľ, ktorého texty ovplyvnili nielen Veľkú francúzsku revolúciu, ale prakticky väčšinu republikánskych ústav národných štátov, v ktorých je zdrojom moci ľud.
Jean-Jacques Rousseau (* 28. jún 1712, Ženeva, Švajčiarsko – † 2. júl 1778, Ermenonville, Francúzsko) patrí popri Grotiovi, Lockovi, Hobbesovi a Humovi k najvýznamnejším prirodzeno-právnym filozofom moderných dejín. Ovplyvnil moderné politické myslenie, egalitárny a deistický rozmer Francúzskej revolúcie a sociálnych utopistov (Morelly, Fourier, Babeuf, Cabet), jakobínov, anarchistov (Proudhon), nemeckú klasickú filozofiu (Kant, Goethe, Marx, Schiller, Herder, Schopenhauer), ruských filozofov (Tolstoj, Puškin, Gercen) a ďalších filozofov (Rawls, Chomsky). Významným spôsobom ovplyvnil pedagogické koncepcie (Pestalozziho, Goetheho, Tolstého). Bol v kontakte s prirodzeno-právnym teoretikom Gabrielom Bonnot de Mablym, taktiež bol priateľom Diderota a Huma. Bez Rousseaua by nebolo možné hovoriť ani o Francúzskej revolúcii, ale ani o Kantovej či Marxovej filozofii dejín, tak ako ju dnes poznáme.Človek ako tvorca dejín – to je hlavný Rousseaov prínos pre budúce smerovanie filozofie dejín, a ktorý inšpiroval Kanta v spise Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle a Friedricha Engelsa v spisoch O pôvode rodiny, Vývoj socializmu od utópie k vede alebo Anti-Duhring a v určitej miere aj Karla Marxa v Nemeckej ideológii a Kapitále.
Podľa V. Čecháka bol najrevolučnejší mysliteľ 18. storočia (Rousseau 1989, s. 8) a podľa M. Šimečku sa „nikto z veľkých francúzskych utopistov nestal oficiálnym idolom revolúcie“ (Šimečka 1967, s. 69) tak ako Rousseau.
Neskôr v Rousseaových citátoch našli inšpiráciu utopickí socialisti, anarchisti, anarcho-primitivisti, eko-socialisti, ale aj národniari a anti-globalisti. Pre ideu všeobecnej vôle sa však stal aj terčom kritiky Benjamina Constanta, Otta F. von Gierke, Karla R. Poppera, Bertranda Russela a Isaiaha Berlina. Dielo o ňom napísal aj spisovateľ Romain Rolland alebo Lion Feuchtwanger (Bláznova múdrosť).
Rousseau je často označovaný za autora, ktorý vyzdvihol ideu priamej demokracie (fr. démocratie directe). Demokracia ako politická prax existuje už od antiky, na ktorú sa sám Rousseau odvoláva.
Rousseau pod vplyvom Grotia zakorenil ideu prirodzeného práva do novovekého európskeho myslenia (fr. le droit naturel; lat. ius naturale) a taktiež pre-romantický príklon k naturalizmu (fr. naturalisme), rovnostárstvu (fr. égalitarisme), súcitu (fr. compassion); práci v tesnom styku s vidiekom a prírodou, k životu založenom na kulte chudoby a skromnosti (Šimečka 1967, s. 110). Rousseaova hypotéza prirodzeného stavu dodnes inšpiruje nielen kultúrnych antropológov, ale aj politických filozofov a právnikov. V československom kontexte sa jej venovalo viacero autorov.
IDEOVÉ ZDROJE JEANA-JACQUESA ROUSSEAUA
Jean-Jacques Rousseau sa dostal ku rozhľadu a vzdelaniu jednak vďaka bohatej knižnici svojho deda z matkinej strany a taktiež vďaka otcovi, ktorý s ním spoločne čítal knihy a priviedol ho okrem iného k Plutarchovým životopisom slávnych Grékov a Rimanov. Rolland pripomína, že Plutarchos bol Rousseaovým mentorom, ktorý ho sprevádzal od narodenia až do smrti . Rousseaua k vzdelaniu viedli aj šľachtici a duchovní s ktorými diskutoval. V ranom detstve získal vedomosti aj vďaka: pastorovi Lambercierovi (učil ho latinsky a získal od neho vedomosti o dejinách cirkvi), farárovi z Pontverra a pani de Warrens. Aj vďaka nim nachádzame u autora deistické, ale zároveň i k náboženským dogmám kritické postoje. Rousseau prečítal do šestnástich rokov (podľa vlastných slov) celú rodinnú knižnicu a taktiež Tribuovej požičovňu kníh.
Prvou veľkou inšpiráciou bola pre Rousseaua antika. Antickú filozofiu mal načítanú už od raného detstva. V kontexte novej spoločenskej zmluvy,ale aj výchovných spisov, nachádza taktiež inšpiráciou pre svoje postoje v antike – Platónov štát, idealizácia sparťanského života a Lykurgovej vlády. Atény však nepovažuje za demokratické, ale aristokratické a tyranské. Idealizuje si predovšetkým Rím a Rimanov, v ktorých podľa neho zavládla cnosť.
Druhým významným zdrojom bola kresťanská teológia a teozofia. Odvoláva sa na Ježiša Krista a Evanjeliá; bol znalý sv. Augustína, sv. Gregora a učenia cirkevných otcov. Svoju autobiografiu Vyznania začína slovami o predstúpení pred posledným súdom, čo dokazuje jeho silné náboženské presvedčenie (Rousseau 2017, s. 7). Pre Rousseaua je Kristus stelesnením ideálneho spravodlivého a cnostného človeka. Nachádza v ňom kontinuitu s platonizmom: „Keď Platón líči ideál spravodlivého človeka, ktorého zahrnú všetkými potupami zločinu, hoci zasluhuje všetku odmenu a cnosti, načrtáva verne obraz Ježiša Krista“ (Rousseau 1956, s. 339).
Tretím zdrojom bola cestopisná literatúra a prvé antropologické výskumy. Idealizácia prírodného stavu, fenomén ušľachtilého divocha, v Rousseaovom odkaze má korene už vo filozofii začiatku renesancie a v dobovom trende robinsoniády. Rousseaua ovplyvnili: nové prírodovedné a cestopisné poznatky; tematizovanie života spätého s prírodou v literatúre; hypotéza prírodného stavu a možnosť, že hypotetický prirodzený stav ešte stále existuje mimo civilizácie. Rousseau si idealizuje Skýtov, Peržanov, Spartu a starých Germánov. To všetko sú hlavné zdroje Rousseaových hypotéz, ktoré uvádza v poznámkach. Nájdeme v nich mená autorov ako Dapper, Corréal, Kolben. Ďalej boli pre Rousseaua inšpiráciou: prírodovedec Georges Louis Leclerc de Buffon, cestovateľ Andrew Battel (cestopisy o mayombských lesoch), cestovateľ Jean Baptiste Chardin (Cesta do Perzie a do východnej Indie) a napokon spisovateľ François Fénelon a jeho dielo Les aventures de Télémaque.
Na a napokon je tu štvrtý zdroj – novoveká filozofia Montaigne, Bodin, Hobbes, Grotius Descartes, Leibniz, Machiavelli, Locke, Montesquieu, Voltaire, Hume, d’Alembert, d’Holbach, Diderot, Mably). V Rousseaových dielach nachádzame celý rad citácií k uvedeným autorom, či už nadväzujúcich alebo naopak, kritických, oponentských. Vo Vyznaniach (roky 1732 – 1736) zmieňuje čítanie Locka, Leibnitza, Descarta (Rousseau 2017, s. 234). V Paríži sa bližšie zoznamuje s Bernardom Le Bovierom de Fontenelle, Mablym a Diderotom, ktorým venuje značnú časť autobiografie. Písal si s d’Alembertom a spoznal sa s Humom.
ROUSSEAU VS. JOHN LOCKE A THOMAS HOBBES
Pri hľadaní koreňov Rousseaovej hypotetickej filozofie dejín nemožno odignorovať autorov, ktorí ho významným spôsobom ovplyvnili. U prirodzeno-právnych teoretikov z hypotetického prirodzeného stavu vyplýva aj údel človeka v perspektíve dejín. Hobbesa, Rousseaua, Putendorfa, Grotia a Locka spája tzv. prirodzeno-právna teória, ktorá podľa Röda vyvracia teóriu podmienenosti Božiemu zákonu. Ide o filozofický obrat, kedy je človek strojcom zákona. Avšak nevyvracajú podmienenosť prirodzenosti metafyzikou: Rousseau, Hobbes aj Locke odvolávajú na vyššiu metafyzickú podstatu. Rousseau z deistického hľadiska na Najvyššiu bytosť, ktorá je najbližšia spravodlivosti; Hobbes na sprostredkovanie zväzku s Bohom prostredníctvom jeho zástupcu – Leviathana ako smrteľného Boha, ktorý zastupuje nesmrteľného Boha a zabezpečuje mier a ochranu a taktiež Locke sa odvoláva na Boha pri obhajobe spravodlivého vlastníctva. Je zaujímavé, že koncept spravodlivého vlastníctva nachádzame aj v Rousseaovej spoločenskej zmluve pri opisovaní práva prvého okupanta. Čo je ale podstatné:
podľa všetkých troch autorov to bola primárne sebazáchova ako prostriedok vytvorenia spoločenskej zmluvy, avšak podľa každého z iných pohnútok. Rousseau nadväzujúci na komparatívnu teóriu Buffona; v tomto smere odmieta Pufendorfa a Hobbesa, ktorí podľa neho podľahli retrospektívnej ilúzii, pretože preniesli do prirodzeného stavu idey, ktoré sa zrodili až v spoločnosti.
Podľa Hobbesa na seba ľudia v prirodzenom stave vzájomne útočia pre zisk, bezpečnosť a dobrú povesť (Hobbes 1998, s. 99). Hobbes sa zhoduje s Rousseaom v téze, podľa ktorej existovala v prirodzenom stave relatívna rovnosť. Z rovnosti sa ale podľa Hobbesa rodia konflikty a nedôvera (rovnosť nádejí na dosiahnutie cieľov) a z toho vojna z dôvodov túžby, súperenia a slávy (zisku, bezpečnosti a povesti). Z takejto situácie sú podľa Hobbesa vo vzťahu k druhému len dve možnosti: agresia alebo kooperácia a v prospech kooperácie navrhuje ustanovenie osoby, ktorá bude dohliadať nad dodržovaním pravidiel kooperácie – zákonov. Spravodlivosť je možná iba v prípade, že sú dodržované dohodnuté pravidlá. Štát vzniká v Hobbesovom koncepte (ten počíta s extrémnymi situáciami), z príčin odstránenia strachu pred vzájomným ohrozením. Hobbes sa v podstate s Rousseaom zhoduje v potrebe vytvoriť spoločenskú zmluvu, avšak z odlišných dôvodov. Podľa Rousseau je to nastolenie novej rovnosti založenej na suverenite, podľa Hobbesa predovšetkým nastolenie poriadku, zákona a zabránenie chaosu a vojny všetkých proti všetkým (bezpečnosť a život každého jednotlivca) a to prostredníctvom Leviathana. Slovenský filozof František Novosád na základe toho delí ďalší vývoj prirodzeno-právnych teórií v sociálnej filozofii podľa spôsobu ako dosiahnuť mier:
1, Hobbesovská línia predpokladá koncentráciu, monopolizáciu mocenských kompetencií na základe strachu z destabilizácie ako výsledku dohody medzi racionálnymi a predvídavými osobami (individualizmus Hobbesových predpokladov).
2, Rousseaovská línia reprezentuje, že každá dohoda predpokladá aj základnú dôveru, bez ktorej nie je možné víťazstvo v spore o zmluvné vzťahy; snaha donútiť Leviathana rešpektovať ľudské práva – pokus o súlad suverenity štátnej moci a práv občana.
(Novosád 2013, s. 233)
Tretí teoretik, John Locke (dielo angl. Two Treatises of Government) navrhuje namiesto tvrdého zachovania poriadku prostredníctvom uznanej autority (Hobbes) možnosť koordinácie spoločnosti prostredníctvom trhu. V Lockovom koncepte občan neodovzdáva všetku svoju moc štátu, ale iba tú moc nevyhnutnú na účely, pre ktoré sa spája do spoločnosti (slobodu a ochranu súkromného vlastníctva). Locke sa stal obhajcom prirodzeného práva na vlastníctvo, ktorého neobmedzený rasť (akumuláciu) Rousseau kritizuje a navrhuje progresívne zdanenie.
Na druhej strane Rousseau od Locka nepriamo preberá tézu, podľa ktorej je práca jediným zdrojom získavania majetku (Rousseau 1989, s. 196). Lockova teória predpokladá tri podmienky spravodlivého vlastníctva, ktoré sú zhodné s Rousseaovým právom prvého okupanta (zveľaďovanie majetku, dostatok zdrojov pre každého, a nadobudnutie vlastnou prácou). Ako však pripomína filozof John McMurtry, Lockovu utópiu narušuje prijatie peňazí:
„Takže teraz už nemáme výrobok a váš vlastný majetok zarobený vašou vlastnou prácou. Peniaze teraz prácu kupujú, už sa neberú ohľady či zostáva dosť pre ostatných, či majetok chátra, pretože peniaze sú ako zlato, striebro, nemôže chátrať, preto peniaze nemôžu byť zodpovedné za plytvanie.“ (McMurtry, 2008)
Rousseau posúva Lockove a Hobbesové tézy do novej, tretej roviny, ktorá je prítomná v Rozprave o politickej ekonómii a Spoločenskej zmluve. Z rovnosti vzniká nerovnosť, z nerovnosti vzniká negáciou negácie nová, spoločenská rovnosť. Ekonomicky je Rousseau kritikom extrémnej nerovnosti, preferuje redistribúciu a progresívne zdanenie, čo nie je normatívne prítomné ani u Locka, ani Hobbesa, hoc obaja autori chamtivosť a majetok na úkor druhého morálne kritizovali (Hobbes dokonca sám definuje vnímanie spravodlivosti komutatívne a distributívne; avšak aj keď definoval distributívnu spravodlivosť ako rozdelenie rovnakého prospechu ľuďom s rovnakými zásluhami, zostáva iba v analytickej rovine;porovnaj: Hobbes 2010, s. 139).
Sumárne: Medzi Hobbesom, Lockom, Rousseaom existuje silné prepojenie, ktoré spočíva v spoločnom základe – prirodzeno-právnej teórii vychádzajúcej z hypotézy prírodného stavu. Každý z týchto autorov túto hypotézu vykladá odlišným spôsobom a tým pádom z nej vyplývajú rôznorodé dôsledky aj pre filozofiou dejín. Tak napríklad Locke píše o tzv. spravodlivom vlastníctve, to sa však ruší dejinným prijatím peňazí (Locke ho neschvaľuje, ale tento fakt konštatuje ako historický moment). Pre Locka sa stáva najdôležitejšou ochrana vlastníctva a na nej zakladá svoj model. Pre Hobbesa je primárnou pohnútkou prijatia Leviathana ochrana pred anarchiou, chaosom a občianskou vojnou všetkých proti všetkým (politický pragmatizmus za účelom zastavenia chaosu a destabilizácie nachádzame aj u Machiavelliho). Svoj model zakladá na zastavení vojny, nastolení mieru a stability, ktorú garantuje Leviathan. Rousseau zdôrazňuje v prirodzenom stave existenciu súcitu, sebazáchovy a na tom základe stavia možnosť vybudovania demokratickej, solidárnej a sociálne spravodlivej spoločnosti ako vyvrcholenia dejín. Problém nerovnosti a prijatia peňazí (Locke) rieši v Rozprave o politickej ekonómii opatrením redistribúcie a zabráneniu krajných majetkových nerovností.
JEAN-JACQUES ROUSSEAU
V HISTORICKOM KONTEXTE IDEOLÓGIE OSVIETENSTVA
Od druhej polovice 17. a začiatkom 18. storočia vládol Francúzsku Ľudovít XIV., zvaný Kráľ Slnko (fr. Roi-Soleil), známy podporovateľ vedy, architektúry a umenia. Rousseau žil v rokoch 1712 až 1778, teda od obdobia vlády Ľudovíta „le Roi Soleil“ XIV., počas panovania Ľudovíta XV. a štyri roky pred jeho smrťou zasadol na trón Ľudovít XVI. Rousseau teda nezažil vládu osvieteného a nedožil sa ani slávnej revolúcie, na ktorú mal priamy ideologický vplyv. Rousseau ako dieťa Ženevy vyrastá v prostredí, kde už na začiatku 18. storočia dochádzalo k sporom medzi bohatými mešťanmi a občanmi bez politických práv. Ženevského občana Rousseaua do veľkej miery ovplyvnil aj náboženský reformátor Ján Kalvín, ktorý v 16. storočí napísal pre Ženevu novú ústavu, kde vládol popri zhromaždení občanov aj volený zbor a rada šesťdesiatich.
Monarchia dosiahla svoj vrchol, po ktorom nasledoval prepad, zadlženosť a kríza, ktorá na konci storočia, počas vlády Ľudovíta XVI. vyvrcholila revolúciou. 18. storočie je pre dejiny filozofie charakteristické predovšetkým pomenovaním vek rozumu viazaným na ideologické hnutie osvietenstva (angl. enlightenment, nem. aufklärung, fr. lumières, tal. illuminisimo).
Zdroje osvietenskej filozofie siahajú až k anglickému racionalizmu a empirizmu (Bacon, Newton, Locke, Hume). Röd pripomína: „…hlavné myšlienky Lockove a Newtonové mali mocný vplyv potom, čo im vo Francúzsku pripravili cestu Montesquieu a Voltaire“ (Röd 2004, s. 207). Podrobne sa osvietenstvu v diele Európa a osvietenstvo venuje švajčiarsky historik Ulrich Im Hof (Im Hof, 2001), ktorý nadväzuje na talianskeho historika Franca Venturiho.
Im Hof zdôrazňuje, že v storočí rozumu sa do popredia dostáva idea osvietenského dejinného pokroku (Voltairova filozofia dejín), všeobecný mier a kozmopolitizmus (Kant), radikálny humanizmus, prirodzeno-právne teórie, idea rovnosti, deizmus, ateizmus (Condorcet, Mesliér), fyziokratizmus (Turgot, Smith), mechanický materializmus (La Mettrie) a glorifikácia vedy. Osvietenstvo je možné chápať ako ideologickú nadstavbu, kultúrne hnutie, životný postoj a filozofický smer, ktorý sa rozvíjal v rôznych krajinách, no dominanciu získalo predovšetkým vo Francúzsku, kde sa transformovalo aj do politickej praxe. Osvietenstvo reprezentujú vo Francúzsku filozofické osobnosti Voltaire, Helvetius, Holbach, d’Alambert, Condorcet, Diderot, Montesquieu, Mably, Morelly, Rousseau; v Nemecku Immanuel Kant (Kant 1993). Malo priamy vplyv na vodcov a ideológov francúzskej revolúcie (La Fayette, Robespierre, Danton, Marat), ktorí ideály osvietenstva implementovali do praktickej politiky (Deklarácia práv človeka a občana). Osvietenská ideológia bola značne anti-klerikálna, antitradicionalistická. Im Hof pripomína, že išlo o meštiansku morálnu inštitúciu, učenú spoločnosť a politickú tajnú organizáciu a opisuje konkrétne atribúty tohto obdobia: zameriava sa na jeho protagonistov a spoločenské triedy (šľachta, duchovenstvo, mešťania, roľníctvo) a inštitúcie (spoločnosti, akadémie, salóny, čitateľské spoločnosti, lóže, časopisy, knihy). Víziou osvietenstva je viera vo vedu, pokrok a túžba po zmene spoločenských pomerov smerom k vláde rozumu, a to prostredníctvom zákonníkov, filozofických traktátov a návrhov na konkrétne spoločenské zmeny.
Osvietenstvo bolo živnou pôdou pre nové, rôznorodé, miestami až protichodné myšlienky o novej spoločnosti. Wofgang Röd (Röd 2004, s. 207) rozdeľuje osvietenstvo na prúd reformistický a prúd revolučný. Ďalšie delenie stavia na základe vzťahu k viere ako deistický prúd (Diderot, Rousseau) a ateistický (Holbach, Helvétius, Meslier). Rousseau teda prichádza do doby, ktorá ho síce dokázateľne inšpiruje a ovplyvňuje, dokonca sa sám na jej ideológii podieľa, no paradoxne, je zosobnením dialektického popretia osvietenského obdobia. Odmieta rozširujúci sa ateizmus (je síce anti-klerikálny, ale deista), odmieta aj vedecký a racionálny optimizmus (je skôr pre-romantikom, zdôrazňuje súcit a návrat k rurálnemu jednoduchému životu). Pre-romantickému rozmeru Rousseaovho odkazu sa venuje podrobne Jindřich Veselý, ktorý s odvolaním na H. Thoma a A. Schinza pripomína, že Rousseau ako kľúčový autor pre-romantizmu bol v priebehu 19. storočia postupne vylučovaný spomedzi
autorov francúzskeho osvietenstva (Veselý 1985, s. 8). Napriek tomu, dodáva, že Rousseaove postoje nikdy neprekročili ideologické hranice osvietenstva úplne. Aj napriek pesimistickým dejinno-filozofickým postojom (nostalgia za prirodzeným stavom; fr. État de nature; vznik civilizácie sprevádzaný vznikom nerovnosti) predpokladá aj určitú mieru pokroku v novej spoločenskej zmluve založenej na rovnosti (fr. du contrat social).
JEAN-JACQUES ROUSSEAU A FILOZOFIA DEJÍN
Filozofia dejín na rozdiel od histórie, ktorá sa zaoberá konkrétnymi časovými úsekmi ľudských dejín, hľadá otázky a odpovede na zmysel celého historického procesu. Filozofia dejín a otázky s ňou späté ako zmysel dejín, úloha človeka v dejinnom procese, schopnosť človeka modifikovať dejinné procesy a mnohé ďalšie otázky nachádzame podľa Ľubomíra Belása už v stredoveku, i keď vo viazanosti na teológiu (A. Augustín, De civitate Dei), a následne v renesancii u Gambatistu Vica (Pozri: Belás, 1994). Medzi najvýznamnejšie postavy filozofie dejín patrí jej zakladateľ a Rousseaov rival Voltaire, ďalej Condorcet, Comte, no a napokon nemeckí klasickí filozofi Kant, Hegel a Marx; v Ruskej filozofii Berďajev (Pozri:Dupkala 2005). Rousseau sa stal významným interpretačným zdrojom vo filozofii dejín, predovšetkým nemeckej klasickej filozofie. Taktiež treba znova zdôrazniť, že Rousseau patrí podľa Röda medzi predstaviteľov tzv. prirodzeno-právnej línie filozofov (Locke, Hobbes, Montesquieu, Mably, Morelly). Ako pripomína Buraj, hlavný odkaz tejto línie spočíva v téze, podľa ktorej ľudia vytvorili politickú spoločnosť tak, aby odstránili nedostatky prirodzeného stavu (Novosád 2013, s. 290). S tým súvisí aj východisko pre filozoficko-dejinnú argumentáciu, ktorá pramení v hypotéze prírodného stavu (podobne aj Montesquieu,Locke a Hume sa snažili o vysvetlenie vzniku spoločnosti na základe pôsobenia viac-menej prírodných činiteľov) (Pozri: Čechák 1984, s. 158). Otázku spravodlivosti v spoločnosti rozoberá Rousseau prostredníctvom antropologickej analýzy hypotetického prirodzeného stavu, ktorý používa ako argument na kritiku osvietenského pokroku a stavu civilizácie, ktorá spôsobila úpadok a politickú nerovnosť. Prirodzený stav používa aj pre zdôvodnenie novej prirodzeno-právnej teórie, priamo-demokratickej a egalitárnej spoločenskej zmluvy. Práve na antropologických východiskách (hypotéze prirodzeného stavu) je založená Rousseaova filozofia dejín.
Štúdium Rousseaových textov a pokus o ich analytický výklad je zložitou úlohou. Pre prehľadnosť by sa dala hypotetická Rousseaova filozofia dejín rozdeliť na tri základné časti:
1, deskripciu prírodného stavu divochov (minulosť)
2, prechodu do stavu spoločenského, v ktorom vzniká nerovnosť; kritika civilizácie – súdobej spoločnosti (prítomnosť)
3, prechod k občianskej spoločnosti; nastolenie normatívnej vízie novej spoločenskej zmluvy na základe suverenity vyvierajúcej zo všeobecnej vôle
Prirodzený stav (fr. État de nature) je v Rousseaovej hypotéze stav pred založením spoločnosti. Ide o teoretický predpoklad, ktorý môže byť užitočný pre filozofickú reflexiu; pre posúdenie toho, čo pochádza z povahy človeka a toho, čo pochádza zo spoločnosti (čo sa menilo na základe socializácie človeka). Teda kritérium, ktoré umožňuje zhodnotiť stupeň vzdialenosti spoločenského človeka vo vzťahu k hypotéze pôvodu. Najskôr sa však musíme zamerať na otázku, čo je to ľudská prirodzenosť (angl. human nature, fr. nature humaine).František Mihina konštatuje, že jasnú a jednoznačnú odpoveď na filozoficko-antropologickú otázku, čo je to ľudská prirodzenosť, stále nepoznáme.
Rousseau zdôrazňuje, že človek v prirodzenom stave mal dve vlastnosti – súcit a sebazáchovu. Prvý pocit človeka je podľa Rousseaua bytie, prvou starosťou zachovanie (pud rozmnožovať sa) a najmä elementárne potreby. Rousseaua píše, že človek má taktiež vrodený „súcit, ako prirodzený cit, ktorý v každom jednotlivcovi zmierňuje sebalásku a prispieva k sebazáchove celého druhu“ (Rousseau 2010, s. 64). Súcit vzniká ako reakcia na sebalásku, ktorá je prameňom všetkých vášní a je vrodený, teda prirodzený inštinkt, (Rousseau 1989, s. 107; Rousseau 2002, s. 256; Rousseau 2010, s. 51) ako dodáva Belás, „pre zachovanie vlastnej existencie“ (Belás, 1998). Viktor Timura pripomína tézu, podľa ktorej u Rousseaua cit v prírodnom stave nie je riadený rozumom, preto je tu pudovou, teda prirodzenou reakciou (Timura 2018, s. 112-113). Podľa Rousseaua je prameňom všetkých našich vášní sebaláska, ktorú definuje ako vrodenú, primitívnu, prvotnú vášeň.
„Prvým citom dieťaťa je sebaláska, druhým citom, ktorý vyviera z prvého je láska k tým, s ktorými prichádza do styku; lebo vo svojom stave slabosti, v ktorom je, poznáva ľudí len podľatoho, že mu pomáhajú a venujú starostlivosť.“ (Rousseau 1956, s. 229/ Rousseau 2002, s. 257)
Je vždy dobrá nakoľko sa porovnáva s poriadkom, pretože povinnosťou každého je starať sa o vlastnú sebazáchovu, tzn. vďaka sebaláske milujeme nielen seba, ale aj všetko to, čo pomáha našej sebazáchove tzn. aj k spolupatričnosti, ktorá zo sebalásky vyviera. Rousseau pripomína, že aj napriek sebaláske ľudia dokážu spolupracovať, nielen si konkurovať a súťažiť.
Rousseau popisuje prirodzený stav (fr. état de nature) ako stav ľudskej spoločnosti, kedy človek bol v podstate slobodný a sebestačný,mal autentické primerané a skutočné potreby (z toho vyvodzuje, že umelú túžbu po blahobyte a ctižiadosti-uznaní vyvolala až spoločnosť/civilizácia; Rousseau, 2010, s. 48, 51, 53, 81). Bol psychicky a fyzicky zdatný, nepoznal vlastníctvo, nebol závislý na inom človeku (divoch samotár), ani ako výrobca, ani ako konzument. Absentovalo tu dlhodobé plánovanie a nepodliehal vášňam natoľko ako v spoločenskom stave . Vládla tu hrubá rovnosť šancí, všetko bolo spoločné, ľudia uspokojovali svoje potreby primerane. Žili v prostom, jednotvárnom a osamelom spôsobe života. Od zvierat ho delila možnosť vybrať si medzi bojom a útekom. Ako pripomína Sobotka, prirodzenosť je u Rousseaua viazaná na sebestačnosť a súcitnosť pôvodného človeka (Sobotka 2015, s. 12). Primárnym zdrojom Rousseaovho študijného záujmu je otázka, čo človeka urobilo zlým (Sobotka 2015, s. 11).
Táto otázka je v rozpore s prístupom Hobbesa, ktorý predpokladá, že je človek zlým od prirodzenosti. Rousseaova predstava prirodzeného stavu je odlišná od Hobbesovho konceptu krízovej kooperácie. Rousseauova deskripcia hypotetického prirodzeného stavu, ako antropologického východiska, je základom pre rekonštrukciu Rousseaovej filozofie dejín. Človek sa začne meniť až pod vplyvom vonkajších okolností (nedostatok zdrojov, obrana pred nebezpečenstvom).
Sumárne by sa dalo povedať, že Rousseau na hypotéze prirodzeného stavu, ako určitého antropologického predpokladu pre pochopenie ľudskej prirodzenosti (ktorú nechápe transhistoricky, ale procesuálne) postavil základ pre ďalší vývoj spoločnosti v perspektíve dejín.
Zánik prirodzeného stavu je historickým momentom, ktorého dôsledkom je vznik vlastníctva a spoločnosti. Rousseau vylučuje návrat k hypotetickému prirodzenému stavu (je definitívne umiestnený v minulosti).
Prirodzený stav končí, keď sa ľudstvo rozmnožilo tak, že ho prirodzená produkcia nestačila uživiť (Rousseau 2010, s. 53). Človek sa naučil predvídať potreby, čím začína spoločenský stav, proces zospoločenštenia života. Konkurencia človeka donútila sa spájať do skupín, a to pre vlastnú istotu a bezpečnosť. Tým začína byť odkázaný na pomoc druhých. Spolu so spoločenským stavom vzniká poľnohospodárstvo, domestifikácia zvierat a metalurgia (s. 78) a z nich vyplýva aj hromadenie nadproduktu a deľba práce (s. 79).
„Prvý človek, ktorý si ohradil pozemok a odvážil sa vyhlásiť: „Toto je moje!“ a našiel dostatok prostoduchých ľudí, čo mu uverili, stal sa skutočným zakladateľom civilizovanej spoločnosti. Koľko zločinov vojen, vrážd, biedy a hrôz by si ľudstvo ušetrilo, keby bol niekto vytrhol koly, zasypal priekopy a zvolal na svojich druhov: „Majte sa na pozore pred tým podvodníkom, ak ho počúvnete a zabudnete, že plody patria všetkým a pôda nikomu, ste stratení!“ (Rousseau 2010, s. 71)
Z majetníckeho pudu vzniká potreba vyvyšovať sa nad ostatných a ďalšie umelé potreby. Vznikom súkromno-vlastníckeho práva (vďaka schopnosti obrábať pôdu vzniká aj deľba pôdy; dvaja jedinci vycítili osoh zo zásob a profitovaní na úkor iných) a spor medzi právom prvého majiteľa a právom silnejšieho, ktoré ničia prirodzený súcit. Tak vznikajú prvé nerovné spoločenské zmluvy. Príkladom vzniku autentickej spoločenskej zmluvy, ktorá preskočí etapu nerovnosti považuje Rousseau napríklad hypotetickú Lykurgovu sparťanskú ústavu (vládu s kolektívnym vlastníctvom pôdy). Rousseaova kritika vzniku súkromného vlastníctva, chamtivosti a z toho vyplývajúcej nerovnosti je základným zdrojom pre ďalšie interpretácie v teóriách socialistov a anarchistov. Dejinný pokrok, tak ako ho chápe Rousseau, má podľa Engelsa antagonistický charakter, teda je zároveň krokom späť. Vedie k zdokonaleniu jednotlivca, ale zároveň k úpadku rodu.
Rousseau tvrdo odmieta krádež, teda bohatstvo na úkor druhých. Konkurencia a súperenie, rozpor záujmov a túžba získavať na úkor druhých, to všetko sú podľa Rousseaua následky vlastníctva. Tieto vášne potláčajú prirodzený súcit a spravodlivosť a urobili „ľudí lakomými, ctižiadostivými a zlými“ (Rousseau 1989, s. 127). Sobotka však pripomína, že cez všetku kritiku vlastníctva, Rousseau oceňuje, že pri vzniku vlastníctva vzniká aj intersubjektivita, teda schopnosť uznať druhého, čo je základ pre spravodlivosť: zreteľ k individualite druhého, a nutnosť vytvorenia zmluvy pre spoločný záujem členov spoločnosti (Sobotka 2015, s. 17).
So vznikom vlastníctva vzniká aj nerovnosť. Rousseau rozlišuje dva druhy nerovnosti:
1, prirodzenú-telesnú nerovnosť (rozdielnosť veku, síl, zdravotného stavu, vlastností duše)
2, politickú nerovnosť (závisí od zmluvy podloženej súhlasom ľudí, čo ju schválili; zahŕňa výsady, z ktorých „jedni ťažia na úkor druhých a stávajú sa bohatšími, váženejšími a mocnejšími, a tak ich nútia k poslušnosti“ (Rousseau 2010, s.39)
Podľa Rousseaua politická nerovnosť v prirodzenom stave neexistuje, neexistuje ani politika, rozvoj nerovnosti čerpá silu z pokroku ľudského ducha a tak získava aj stabilitu a legitimitu vďaka ustanovenému vlastníckemu právu a platným zákonom. Súkromné vlastníctvo podľa Rousseaua vzniká spolu s pokrokom a vznikom civilizovanej spoločnosti, odklonením sa od prirodzeného stavu (opisuje ho ako sparťanský spôsob života) (Rousseau 2010, s. 44). Spolu s týmto rozvojom však vzniká aj fenomén konkurencie a z nej vyplývajúcej majetkovej nerovnosti. Zánikom prirodzeného stavu zaniká aj prirodzená a neobmedzená sloboda. Rousseau ešte v raných dielach nediferencuje dva druhy slobody, no už v teórii spoločenskej zmluvy píše o občianskej slobode, ktorá je vymedzená zákonom, ako prejav všeobecnej vôle.
Rousseau v Spoločenskej zmluve apeluje na vybudovanie novej spoločnosti ako východiska z nemožnosti návratu k prirodzenému stavu. Uskutočňovanie občianskej spoločnosti, občiansky stav, je u Kanta, aj u Rousseaua, podmienený autentickou slobodou, slobodu rozhodovať sa autenticky o svojom konaní.
Vrcholom naplnenia dejín v rekonštrukcii Rousseaovej filozofie dejín je nový občiansky stav založený na spoločenskej zmluve schválenej demokraticky suverénom (Rousseau 1949; Rousseau 1978; Rousseau 1989). Zrekapitulujme si postup, ako sme sa k tretiemu stupňu filozofie dejín dostali. V prírodnom stave sú si ľudia rovní (prvý stupeň), ale majú schopnosť sa zdokonaľovať, čo je prvotnou príčinou nerovnosti – teda Rousseau považuje jednu z príčin nerovnosti jednak za pokrok, no zároveň je to pokrok antagonistický, teda krok späť, pretože smeroval k vzniku spoločenskej nerovnosti (druhý stupeň). Avšak tým, že sa stupňuje útlak, krajne vyhrotená nerovnosť sa mení vo svoj opak – stáva sa teda príčinou vzniku novej rovnosti – spoločenská zmluva (tretí stupeň). Nerovnosť sa mení na nový druh rovnosti, vyššiu rovnosť spoločenskej zmluvy.59 Nerovnosť zanikne negáciou negácie, vznikom novej spoločenskej zmluvy. Treťou etapou filozoficko-dejinného náhľadu je u Rousseaua občiansky stav. Rousseaov ideál priamo-demokratickej, rovnostárskej republiky, založenej na občianskej ústave (spoločenskej zmluve) – ľud je suverénom, vládne si sám (zákony sú nadradené všeobecnej vôli, teda nie vôli individuálnych záujmov) – sa stal inšpiráciou pre prvú republikánsku ústavu s globálnym dosahom (Deklaráciu práv človeka a občana z roku 1789, avšak plne sa prejavil až vo Vyhlásení o právach človeka a občana z roku 1793, tzv. jakobínskej ústave). Rousseaov koncept nezostal iba koncepciou v ríši snov a ideí, ale implikoval sa do pozície právneho dokumentu, ktorý priamo ovplyvnil realitu. Všíma si to aj Richard Sťahel, autorov odkaz sa stal nástrojom „normatívneho koncipovania spoločnosti“ (Manda 2015, s.159).
PRIAMA DEMOKRACIA: SOCIÁLNA, PRÁVNA A POLITICKÁ FILOZOFIA
JEANA-JACQUESA ROUSSEAUA
A tak sa postupne dostávame od filozofie dejín k sociálnej a politickej filozofii, teda návrhu ideálneho konceptu demokratickej spoločnosti a mechanizmov fungovania takejto spoločnosti. Rousseau zdôrazňuje ideu suverenity ľudu, teda, že „každý člen dáva svoju osobu a všetku moc pod najvyššie riadenie všeobecnej vôle a každý je tak prijímaný ako neoddeliteľná časť celku“ (Rousseau 1989, s. 228). Rousseau taktiež zdôrazňuje, že je treba zaviazať súkromníkov k tomu, aby svoju vôľu uviedli do zhody so svojim rozumom, teda naučiť verejnosť, „aby spoznala čo v skutočnosti chce“ (Rousseau 1989, s. 248). Všeobecná vôľa je podľa Rousseaua vždy správna a pretože všetci chcú šťastie pre každého občana a iba preto, nepatrí nikomu (Rousseau 1989, s. 240). Teda rovnoprávnosť znamená, že každý hlasuje pre všetkých. Všeobecná vôľa prihliada iba k záujmu spoločenskému, všeobecná vôľa je „súhrnom jednotlivých vôlí“ (Rousseau 1989, s. 238). Nie je to zmluva medzi podriadeným a nadriadeným, je to „zmluva tela s každým jeho údom“ (Rousseau 1989, s. 242). Rousseau tento model predkladá ako normatívny ideál (pre mimoriadne cnostný národ, ktorý by sa rovnal vláde bohov), ako vládu suveréna, všeobecnej vôle avšak iba pre malé štáty. Svoj ideál zakladá na malej, sebestačnej republike, viazanej na rozsah územia (úrodnosť územia, možnosť uživiť obyvateľstvo) a počet obyvateľov, teda nastolenie ideálnej rovnováhy (Rousseau 1989, s. 245). Demokraciu Rousseau považuje za ideál, ku ktorému by sme sa mali približovať. Zároveň ju chápe ako utópiu, nakoľko je tak dokonalá, že by si demokraticky mohol vládnuť „len národ bohov“ (Tamtiež, s. 274).
Demokratický ideál je realizovateľný iba ak ide o:
1, malý štát, v ktorom sa ľudia často schádzajú a vzájomne sa poznajú;
2, štát s prostotou mravov,
3, štát kde je mnoho rovnosti v hodnostiach a majetku (bez toho je rovnosť v moci nemožná),
4, štát, kde nieto prepychu, ktorý plodí chamtivosť a závisť (Rousseau 1978, s. 274)
Pre stredne veľké štáty Rousseau navrhuje parlamentnú aristokraciu a pre veľké monarchiu. V aristokracii sú dve právnické osoby: vláda a suverén, a preto aj dve všeobecné vôle. Aristokraciu delí na prirodzenú (pre prosté národy), voliteľnú (tú považuje za najlepšiu) a dedičnú (považuje za najhoršiu). Aby takéto zriadenie bolo spravodlivé, najmúdrejší musia vládnuť v prospech ľudu. Za ideálnu monarchiu považuje stav, ak sa jedinec (kráľ) správa ako hromadná bytosť (abstraktná jednota), teda ak verejná vôľa ľudu a vôľa kniežaťa zodpovedajú tej istej pohnútke. K tejto forme vlády je Rousseau najviac kritický, pretože záujmom kráľov je aby bol ľud slabý a aby im nemohol odporovať. Hodí sa iba pre veľké štáty, a ak má monarcha schopnosť takýto národ riadiť. Rousseaua oddeľuje kráľovskú vládu a vládu dobrého kráľa, ktorý sa (cituje Platóna), rodí iba vtedy, keď sa zhodne príroda a šťastná náhoda aby ho korunovali (Tamtiež, s. 282). Rousseau taktiež uvádza vládu zmiešanú, v prípade, že výkonná moc nie je dosť závislá na zákonodarstve (ak je pomer medzi kniežaťom a suverénom väčší) (Tamtiež, s. 283) a taktiež možnosť dočasnej (na krátku dobu) diktatúry v prípade hlbokej krízy (Rousseau 1948, s. 139).
Diela Rozprava o vedách a umeniach (fr. Discours sur les sciences et les arts) a O pôvode a príčinách a pôvode nerovnosti medzi ľuďmi (fr. Discours sur l‘origine et les fondements de l‘inégalité parmi les hommes) napísal Rousseau už v rokoch 1750 až 1754, no už vtedy naznačil plán napísať o „skutočnej zmluve medzi ľudom a vládnymi činiteľmi, v ktorej sa obe strany zaväzujú dodržiavať stanovené zákony spoločnosti podmieňujúce jednotu“ (Rousseau 2010, s. 91). Druhým významným krokom k definovaniu koncepcie spoločenskej zmluvy bol spis Rozprava o politickej ekonómii (fr. Discours sur l‘économie politique) z roku 1755; publikovaný v Encyklopédii; kde sa Rousseau venoval daniam, majetku a spoločenskej zmluve. V tejto rozprave taktiež pripomenul, že pre vznik občianstva je najdôležitejšia výchova (k otázkam vzdelávania sa vrátil a venoval sa im podrobne v diele Emil alebo o výchove (fr. Émile ou De l‘éducation).
Zrelé dielo O spoločenskej zmluve (fr. Du contrat social; ou Principes du droit politique) napísal až v roku 1762 a je v ňom prítomný jasný názorový posun od prirodzeného stavu k realistickej alternatíve novej spoločenskej zmluvy, ktorej úlohou je nastoliť demokratický model spoločnosti založený na suverenite. Rousseau odmieta zmluvné princípy, asociačné dohody, ktoré sú založené na dohode majetných (Locke, Hobbes); uvedomuje si nemožnosť návratu k prírode (pre nemožnosť žiť medzi medveďmi) a preto navrhuje model, v ktorom je suverén a ľud ten istý subjekt. Dielo O spoločenskej zmluve (1762) je chápané v kontexte tejto práce ako vrcholové a smerodajné v rámci Rousseaovej teórie.
Tézy, ktoré sú prítomné v Spoločenskej zmluve autor naznačil už v Rozprave o politickej ekonómii z roku 1755. Rousseau hneď v úvode pripomína odlišnosť medzi spravovaním rodiny a štátu v kontexte etymológie slova ekonómia (oikos, dom; nomos, zákon), preto ju rozdeľuje na: a) súkromnú (viazanú na rodinu); b) všeobecnú alebo politickú ekonómiu (viazanú na vládcu, štát, všeobecnú vôľu, občianstvo). Z toho vyplýva aj odlišný vzťah k vlastníctvu; kým v rodine ide o rozširovanie a rozdeľovanie majetku (otcovho vlastníckeho práva; otcovi diktuje povinnosť prirodzeného citu); štátu o zotrvanie v nezmenenom stave, udržanie a zachovávanie (štátu diktuje občianska cnosť povinnosťou je učiniť ľudí šťastnými). Úlohou štátu je prevziať úlohu otcov vo vzťahu k verejnej výchove, teda občania majú mať nad deťmi takú istú moc ako otcovia. O sedem rok neskôr (v Spoločenskej zmluve) sa k tejto téme vracia a píše:
„Najstaršou a jedine prirodzenou spoločnosťou je spoločnosť rodiny; a aj deti zostávajú späté s otcom len tak dlho, dokedy ho potrebujú, aby sa uchovali. … Ak naďalej zostávajú spojení, nedeje sa to prirodzene, ale dobrovoľne; a rodina sama udržuje sa len dohodou. … Rodina je teda, ak chcete, prvým vzorom štátnej spoločnosti, hlava štátu je obrazom otca, ľud je obrazom detí; a všetci sú zrodení rovní a slobodní, scudzujú svoju slobodu len pre svoj úžitok.“ (Rousseau 1949, s. 11)
Rousseau prehlasuje svoj ideál nasledovne:
„Vážte si slobody a vaša moc bude deň odo dňa vzrastať. Neprekračujte nikdy svoje práva a čoskoro budú vaše práva bez hraníc. Nech sa teda vlasť ukáže spoločnou matkou všetkých občanov, nech výhody, ktorým sa teší vo svojej zemi, im ju učinia drahou. Nech vláda ponechá aby cítili, že tu sú doma, a nech sú v jej očiach zákony vždy zárukou spoločnej slobody. Tieto práva patria v celej svojej kráse všetkým ľuďom…“ (Rousseau 1989, s. 191)
Vo verejnej – ľudovej ekonómii musí vládnuť medzi ľudom a vládou jednota záujmov (zásady ľudovej ekonómie sú prítomné iba v spisoch filozofov, ktorí majú podľa Rousseaua odvahu dovolávať sa ľudských práv). Opakom verejnej – ľudovej ekonómie je podľa Rousseaua tyranská ekonómia, ktorú satiricky popísal Machiavelli (Rousseau 1989, s. 179). Povinnosťou štátu je učiniť ľudí šťastnými a verejná ekonómia musí byť podriadený všeobecnej vôli (Rousseau 1989, s. 174, 178). Rousseau rozdeľuje verejnú ekonómiu (gouvernment) a najvyššiu moc (souverainité). Politické teleso je živé a podobné ľudskému telu – Rousseaua prirovnáva jednotlivé časti ľudského tela k zvrchovanej moci, zákonom, verejným financiám, občanom; dodáva:
„Život jedného alebo druhého je spoločnou vecou všetkých, všetci spoločne cítia; je tu vzájomná vnútorná spojitosť medzi všetkými časťami. Ak dôjde k porušeniu vzájomných vzťahov, zanikne ich dokonalá jednota…“ (Rousseau 1989, s. 175)
Rousseau pripomína, že každé verejne rozhodnutie musí byť vždy spravodlivé (výnimkou môže byť iba záležitosť zahraničná), pretože dobre spravovaná republika napríklad nemôže viesť nespravodlivú vojnu. Bola by vedená zlými dekrétmi a odsudzovali by sa nevinní. Dodáva: „K tomu však nedôjde ak ľud nebude vedený súkromnými záujmami – ktorými by presvedčení výrečnosťou niektorých obratných mužov a dôvery k nim – nahradili svoje vlastné záujmy.“(Rousseau 1989, s. 177) Rousseau v Rozprave o politickej ekonómii stanovil 3 zásady ľudovej vlády:
- . sledovať všeobecnú vôľu (rozoznať ju od vôle súkromnej; k tomu treba najvyššej cnosti, iba tá umožňuje potrebné osvietenie rozumu; všeobecná vôľa je všeobecnému záujmu najbližšie a tým aj najpriaznivejšia a najbližšia k spravodlivosti) a strážiť dodržiavanie zákonov (tie majú byť založené na múdrosti a mali by byť ľuďmi milované; prísnosť trestov je márnym prostriedkom; ľud sa nikdy nebúri bezdôvodne)
- . v spoločnosti musia vládnuť cnosti – podľa Rousseaua je každý človek cnostný, ak sa zhoduje súkromná vôľa s verejnou. Láska k vlasti je najúčinnejším prostriedkom dobrej vlády (Rousseau 1989, s. 187). K tomu je ďalšou podmienkou dostatok účasti občanov na vláde (s. 191). Súkromná vôľa jednotlivcov, ktorá je proti všeobecnej vôli, naopak štát oslabuje (s. 195). Rousseau kritizuje komodifikáciu života, skazenosť morálky a dôsledky súkromného záujmu, ktoré vedú ku vzájomnej nenávisti medzi občanmi. Cnosť je podmienkou občianskeho stavu, ktorý je z filozoficko-dejinného hľadiska vyšším štádiom spoločnosti.
- zabezpečenie potrieb občanov – najsociálnejšou a sociálne najpokrokovejšou časťou Rousseaovho spisu (a pravdepodobne aj celej Rousseaovej tvorby) je časť, v ktorej sa venuje práve povinnosťou vlády naplniť potreby obyvateľov. Rousseau pripomína, že povinnosťou každej vlády je dbať o blaho ľudí, blaho každého občana (Rousseau 1989, s. 179, 189). Rousseau usiluje o taký stav spoločnosti, v ktorom nie je siahnuté na súkromné vlastníctvo (v zmysle osobného vlastníctva, nie vlastníctva výrobných prostriedkov), no zároveň nie je možné vytvorenie extrémnej nerovnosti prostredníctvom výrobných prostriedkov v súkromnom vlastníctve. Navrhuje stanovenie daní zo zrkadiel, lustrov, služobníctva, záhrad, palácov, záhaľčivých povolaní a iných symbolov prepychu. Rousseau kritizuje mrhanie peniazmi na zvyšovanie platov bohatých, alebo na dobyvačné-imperiálne vojny, čo považuje aj za jeden z úpadkov Rímskej ríše (Rousseau 1989, s. 203). Rousseau sa domnieva, že zdanenie bohatých má pozitívny vplyv na štát tým, že sa buď bohatí zrieknu bohatstva a zbytočných výdajoch; obmedzia sa na výdaje nutné alebo sa bohatí v plytvaní neumiernia a tým bude mať štátna pokladňa z výťažku tie zdroje, ktoré hľadá aby sa mohla postarať o potreby štátu (Rousseau 1989, s. 213). Rousseau vyzdvihuje ženevské verejné sýpky, ktoré by predchádzali biede v zlých časoch. V nadväznosti na Bodina pripomína dôležitosť verejných zdrojov (štátnej pokladnice) pre zabezpečeniu potrieb štátu: „Jednou z najväčších úloh vlády je predchádzať krajnostiam v majetkovej nerovnosti, nie však odňatím majetku majiteľov, ale tým, že im odoberie prostriedky, ktoré využívajú k jeho hromadeniu, nie stavaním chudobincov pre chudobných občanov, ale tým, že im vláda zaistí, aby sa stali skutočnými občanmi.“ (Rousseau 1989, s. 192)
Základným východiskom Rousseaovho posolstva je, že všetci ľudia sa rodia ako slobodní a rovnoprávni a že spravodlivý štát musí chrániť dôstojnosť všetkých svojich občanov, bez ohľadu na ich rodinný pôvod a spoločenské postavenie (čo sa vylučuje s dedičnými výsadami). Cieľom zákonodarných systémov by malo byť usilovanie o rovnosť. Primárny zdroj Rousseaovej kritiky je majetková nerovnosť, ktorú neobmedzené súkromné vlastníctvo a túžba po vlastníctve na úkor druhých spôsobuje (konkurencia, ctižiadosť, chamtivosť).
Vláda sa má podľa Rousseaua riadiť priamo vôľou ľudu, pretože ľud je suverénom (suverenita znamená u Rousseau vykonávanie spoločenskej vôle), ktorého práva sú neodnímateľné. Tým Rousseau definoval koncept priamej demokracie ako participácie občanov na vláde – občania si vládnu sami (Pozri bližšie: Perný, 2012). Ľud sa teda má podieľať priamo na výkonnej moci. Tyrani zotročili ľudstvo, ovládli ho násilím a preto má ľud právo tyranov zvrhnúť. Spoločenský poriadok nevzniká právom násilia, ale dobrovoľnou zmluvou ľudu. Suverénom je teda všeobecná vôľa, ktorá má smerovať k prospechu všetkých občanov, tzn. všetka moc pochádza z ľudu (idea zvrchovanosti, ktorá sa stala súčasťou aj československej a slovenskej ústavy, avšak v modifikovaných podobách). Všeobecnú vôľu Rousseau definuje ako suveréna, ktorý je len kolektívnou bytosťou (Rousseau 1949, s. 32).
Podľa Solomona Rousseau ako na jednej strane osvietenec, na druhej pre-romantik, v sebe odhaľuje spor medzi individualizmom a komunitarizmom, snaží sa preklenúť rozdiel medzi Ja ako atómom (čímsi osobným) a Ja ako skrz-naskrz spoločenským (Solomon 1996, s. 29).Tým, že každý dáva svoju osobu a všetku svoju moc pod najvyššie kolektívne riadenie spoločenskej vôle, ktorej súčasťou je každý člen spoločnosti, ako súčasť nedeliteľného celku. Tým vzniká právne teleso zostavené z členov spoločnosti. Členstvo v spoločnosti je plnohodnotné, zahŕňa aj pocit zodpovednosti za väčšinu, preto je jedinec, ktorý hlasuje proti väčšine cudzincom medzi občanmi. Rousseau na jednej strane idealizuje rovnosť príležitostí prirodzeného stavu (nezaťaženého ťarchou súkromného vlastníctva, exkluzívnych výsad, dedičných a majetníckych práv), na druhej strane chce odstrániť prírodnú fyzickú nerovnosť. Spoločenská zmluva namiesto ničenia prirodzenej rovnosti zdôrazňuje rovnosť mravnú a legitímnu; občiansku rovnosť ako rovnoprávnosť.
Deštruktívne vlastnosti prírody budú nahradené občianskym stavom, ktorého následkom sa všetci stávajú rovní podľa dohody. Dochádza k zrušeniu prirodzenej (prírodnej, divokej, negatívnej) slobody, ktorú nahrádza sloboda občianska (pozitívna sloboda) a s ňou aj participácia na pravidlách spoločenskej zmluvy, ktorá však nebude založená na despotizme, ale na vláde ľudu.
Rousseau nie je univerzalistom, je skôr za malý národ alebo mestský štát a uvedomuje si, že nie všetky národy sú schopné prijať ideálny model. Ak sa však takýto národ pre realizáciu demokratického ideálu nájde, zadefinoval jeho spoločnosť ako rozdelenú na malé celky, kde sa všetci osobne poznajú a je tu aplikovaná určitá miera sociálnej rovnosti. Ďalej je v takejto spoločnosti nastolená prostota mravov pre umiernené debaty a hlavne neznalosť prepychu, ktorý je častou príčinou úpadku.
Rousseau aplikuje svoju víziu spravodlivej spoločnosti v lokálnom kontexte a v konkrétnych podmienkach hospodárskych, kultúrnych, geografických, etnických a pod. Jednoducho nie každý národ môže mať ideálne zriadenie. Svoju teóriu zameral, ako si všíma aj R. Sťahel (Manda 2015, s. 153) na malé obce, mestské štáty, čo je zrejmé aj z príkladov, ktoré používa (staroveké a stredoveké mestá). Rousseau svoj ideál aplikuje na malý štát s dostatkom zdrojov (čím väčší štát je, tým je sloboda menšia). Nesprávny pomer územia a zdrojov je podľa Rousseaua príčinou vojen (nakoľko sú napríklad závislé od svojich susedov), podobne ako Machiavelli preto odporúča národ určený k správnemu zákonodarstvu. Ten môže byť republikánskou monarchiou, aristokraciou, demokraciou či zmiešanou vládou – ľud si sám zvolí druh vlády a svojho vládcu, ktorý musí rešpektovať suveréna a dodržiavať zákony. Ďalšou dôležitou témou autorov v odkaze je tribunát – ten nemá ani výkonnú, ani zákonodarnú moc, no môže všetkému zabrániť; je teda iba obrancom už zvolených zákonov, akási poistka pred zneužitím moci. Rousseau pripúšťa aj možnosť nutnej a dočasnej diktatúry ako krízovej nevyhnutnosti na určité obdobie (čo je model prevzatý z Rímskej ríše). Každý druh spoločenského zriadenia od demokracie po monarchiu sa podľa autora môže držať princípov priamej demokracie. Ideálny národ pre ideálne zriadenie nemôže mať podľa autora vrodené predsudky, zvyklosti, viazanosť pôvodom, neobáva sa útoku a v prípade, že by k nemu prišlo, dokáže sa brániť, je hospodársky sebestačný. Ako demokrat dôrazne odmieta vládu menších spolkov na úkor väčšiny – víťazstvo menšiny označuje ako víťazstvo súkromnej vôle, ktorá je v rozpore s vládou suveréna; jednoducho všeobecná vôľa nemôže byť zastupovaná nelegitímnou menšinou. Aristokracia sa môže zvrhnúť v oligarchiu, kráľovstvo v tyraniu, demokracia v ochlokraciu (Rousseau 1949, s. 100) – tyran je podľa autora kráľ, ktorý vládne násilím a despota je vladár, ktorý vládne nad zákon. Smrť štátneho telesa je podmienená absenciou participácie ľudu (oslabenie puta medzi občanom a štátom, čoho následkom je vplyv súkromných záujmov). Táto absencia je spôsobená stratou záujmu o veci verejné („akonáhle niekto povie o záležitostiach štátu, čo mi je do toho, musí sa počítať s tým, že štát je stratený“). Ľud, ktorý sa nechá zastupovať, nie je slobodným, odkázal Rousseau. Spoločenská zmluva je základom pre pochopenie Rousseaovského spoločenského ideálu naplnenia dejinného zmyslu života národov, a v konečnom dôsledku i celého ľudstva.
ROUSSEAU A FILOZOFIA VÝCHOVY: VÝCHOVA OBČANA
Človek ako subjekt dejín ma schopnosť sa zdokonaľovať. Táto schopnosť nastolila na jednej strane pokrok, na druhej spoločenskú nerovnosť, ale taktiež môže nastoliť novú spoločenskú rovnosť. K naplneniu občianskeho stavu ako tretej fázy dejinného vývoja je nutné vytvoriť nového človeka, uvedomelého republikána, vlastenca – občana, a to výchovou. Podľa Rousseaua sa človek rodí so schopnosťou učiť sa, ale „duša uzavretá v nedokonalých a nevyvinutých orgánoch nemá ani pocit vlastnej existencie“ (Rousseau 1956, s. 61). Rousseauov liek, výchova k občianstvu, je v súlade s prirodzeným vývojom od slobody dieťaťa k mravnej a politickej slobode občana. Rousseau pripomína, že prichádzame na svet slabí, bez ničoho, nerozumní a preto: „…všetko čoho sa nám pri narodení nedostáva a bez čoho sa ako dospelí neobídeme nám dáva výchova“ (Cach-Rousseau 1967, s. 53). Výchova k občianstvu predpokladá, že uprednostňovanie verejného záujmu pred súkromným musí byť predovšetkým občianskou cnosťou – „cnosť je súladom súkromnej vôle s verejnou vôľou“ (Rousseau 1989, s. 167). V tejto oblasti nachádzame silnú inšpiráciu Hobbesom. V Rozprave o politickej ekonómii Rousseau píše, že cnosť je predovšetkým „súladom súkromnej vôle s verejnou,“ preto dodáva: „dajte vládnuť cnosti“ (Rousseau 1989, s. 184).
Podľa Rousseaua je chybou, ak ľud nevidí, že jeho neresti sú prvotnou príčinou jeho biedy. Podľa Rousseaua sa totiž rodíme slabí, bez vedomostí a všetko čo potrebujeme v dospelosti, dostávame výchovou. Už v Rozprave o politickej ekonómii požaduje, aby spoločnosť vytvárala občanov (Porovnaj: Rousseau 1989, s. 192-3). Podľa Rousseaua, v jeho dobe výchova neexistuje („…nepovažujem za verejnú výchovu smiešne inštitúcie, ktoré sa nazývajú kolégiami.“) a dodáva: „…pretože kde niet vlasti, nemôže byť ani občanov“ (Rousseau 1956, s.37). Rousseau sa snaží zladiť svoje predchádzajúce práce a teóriu spoločenskej zmluvy na princípe prirodzeného vzdelávania nového človeka, ktoré začína už pri narodení (Rousseau 1956, s. 61).
Nový občan má byť cnostný, no zároveň žije skromný a prostý život. Rousseaov ideálny občan vie „pracovať ako roľník, myslí ako filozof“ (Rousseau 1956, s. 220). Rousseau vo svojom koncepte idealizuje síce rurálne založeného človeka, ktorý žije cnostný život v súlade s prírodou, zároveň si uvedomuje nutnosť občianskeho stavu.
ROUSSEAU A NÁBOŽENSTVO
Pri analýze filozoficko-dejinných východísk Rousseaua nemožno odignorovať ani jeho názory na náboženské otázky. Dejinný údel človeka v kontexte vyšších záujmov tzv. Najvyššej bytosti bol mimoriadne dôležitý aj pre ďalší vývoj Rousseaovho odkazu (napr. deistický rozmer Francúzskej revolúcie). V otázke náboženstva zostáva Rousseau deistom, sám bol striedavo katolíkom a kalvínom; hľadá spoločnú cestu medzi náboženstvom, mravnými zákonmi a mravnou spoločnosťou. Rousseau vysoko oceňuje Kalvína, a to predovšetkým ako autora múdrych ediktov. Považuje ho za génia, veľkého muža (Rousseau 1949, s. 50). Evanjelikov považuje za viac poučených, než katolíkov, nakoľko sú podľa Rousseaua katolíci donútení prijať predložené rozhodnutie, pričom evanjelik sa musí naučiť rozhodnúť sám (Rousseau 2017, s. 65). V Spoločenskej zmluve navrhuje občianske náboženstvo (Porovnaj: Rousseau 1949, s. 144), viazané na Kristovo učenie. V Emilovi píše o Kristovi ako stelesnení Platónovho ideálu spravodlivého človeka, ktorého zahrnú všetkými potupami zločinu, „hoc on zasluhuje všetku odmenu cnosti“ (Rousseau 1956, s. 339). Prírodu považuje za veľkú vznešenú knihu božského tvorcu (Rousseau 1956, s. 338). Za pravú bohoslužbu považuje bohoslužbu srdca, a dobrý duchovný je služobníkom dobra, v svornosti a rovnosti (Rousseau 1956, s. 341).
Bibliou tak podopiera aj svoje stanovisko ku kritike vied a umení. Pri duchovnom šľachtení sa Rousseau drží Evanjelia, ktoré je jednoduché a zároveň jeho morálka vznešená. Absolútna podstata je podľa Rousseaua konanie dobra a hovorenie pravdy (Tamtiež, s. 345). Boh je podľa Rousseaua bytosť obdarená rozumom (a to aj napriek tomu, že nemusí uvažovať; je čisto intuitívna): „Vidí tak všetko čo je, ako aj všetko čo môže byť; všetky pravdy sú pre ňu len jednou ideou, ako všetky miesta len jedným bodov a všetky časy len jedným okamihom. Ľudská sila pôsobí prostriedkami, božská sila sama sebou…“ (Rousseau 1956, s. 313). Boh je večný a ľudská nespravodlivosť nie je jeho dielom, nakoľko Boh je spravodlivý (Rousseau 1956, s. 313). Nespravodlivosť sa ľuďom páči iba dovtedy, kým z nej majú prospech (Rousseau 1956, s. 315). Mravnosť skutkov záleží na úsudku, ktorý si o nich ľudia vytvárajú. Princíp spravodlivosti a cnosti je vrodený princíp, podľa neho aj proti vlastným zásadám posudzujú ľudia svoje skutky a tomuto princípu hovoria svedomie (Rousseau 1956, s. 316). Boh je podľa Rousseaua spravodlivá, večná a rozumná bytosť (Rousseau 1956, s. 313). Ľudská nespravodlivosť nie je dielom Božím, je dielom ľudí. Svedomie je hlasom duše, vášne hlasom tela (Rousseau 1956, s. 314).
Požaduje prirodzené náboženstvo (porovnaj s Emilom: Rousseau 1956, s. 345) posvätené človekom a prírodou. Podľa Rousseaua kresťanstvo hlása otroctvo a závislosť, čo „príliš praje tyranii, než aby z toho vždy neťažila“ (Rousseau 1949, s. 157). Boh je však podľa Rousseaua „prameň spravodlivosti,“ ktorú keby sme ako ľudia vedeli prijať, „nepotrebovali by sme vlády, ani zákony“ (Rousseau 1949, s. 45). V spise O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi sa však zamýšľa, či nás náboženstvo neprivádza k viere, že „medzi ľuďmi panuje nerovnosť z Božej vôle“ a pýta sa „čím by sa ľudský rod mohol stať, keby sa ponechal napospas samému sebe“ (Rousseau 1949, s. 40). Tým otvára možnosť človeka zmeniť samého seba a celé ľudstvo.V Rousseaovom koncepte existuje tzv. náboženstvo človeka, ale je bez chrámov, náboženských fanatikov (ktorí hlásajú, že mimo cirkev nie je spásy; Rousseau ich vyhnal z obce pretože sú vhodní iba v teokratickej obci, inde sú nebezpeční), kňazov, (pretože sú krvilační a tyranskí) a obradov. Jeho náboženstvo je založené iba na vnútornom presvedčení a uctievaní Boha. Podľa Rousseaua začína duševný život až telesnou smrťou (Rousseau 1956, s. 310), a k poznaniu duše prejavuje agnostické stavisko, nakoľko píše, že mu „uniká všetko, čo sa nazýva nekonečným…“ (Rousseau 1956, s. 310). Podobne ako utopista Morelly (ten píše, že mníšsky duch a mystériá, obrady a rituály vykorenili pôvodný duch kresťanstva; porovnaj: Morelly, Prečo sa duch kresťanstva neudržal, s. 64 – 66) pripomína, že pôvodný duch kresťanstva spočíval v prirodzenej rovnosti. Tá bola vystriedaná pokrytectvom spojeným so súkromným vlastníctvom.
Rousseau bol od detstva vo výchove pastora Lamberciera. Na potulkách sa stretol s katolíckym farárom Pontverrom, čo ho významným spôsobom ovplyvnilo (Rousseau 2010, s. 7). Rousseau bol v katolíckom seminári a spieval na chóre. Neskôr sa vrátil ku kalvinizmu (ktoré bolo v Ženeve rozšírené). Následne sa jeho knihy stali zakázané tak katolíkmi, ako aj kalvínmi. Rousseau odmietol teóriu dedičného hriechu, pretože podľa neho v ľudskom srdci nie je žiadna pôvodná zvrátenosť. Rousseau vytvára vlastné deistické náboženstvo, nepopiera Bibliu, no zároveň stotožňuje Boha s prírodou, k čomu ho zrejme inšpirovala jeho spätosť s vidiekom a prírodou (predovšetkým jeho pobyty v lese Saint-Germain). Suma summarum… náboženstvo chápe Rousseau za všeobecné alebo konkrétne, náboženstvo človeka a náboženstvo občana. Prvé, ktoré nepozná chrámy, ani oltáre a je obmedzené na uznávanie najvyššej bytosti a morálku (to považuje za najvhodnejšie). Druhé, ktoré vedie k teokracii a je viazané na dogmy, normy a rituály. A tretie, zmiešané. Všetky tri majú svoje nedostatky. Pravé náboženstvo ako náboženstvo človeka alebo kresťana chápe ľudí ako deti Boha, ktoré sa vzájomne poznajú ako bratia a spoločenstvo a ktoré ich spája aj po smrti. Rousseaua píše, že kresťanská krajina nie je z tohto sveta, pretože sa zaoberá iba nebeskými záležitosťami (vplyv sv. Augustína?).
ZÁVEROM
Rousseau sa stal inšpiráciou aj pre ľudové zhromaždenia vo Švajčiarsku, nakoľko zdôrazňoval, že demokracia je možná iba v malých komunitách alebo mestách. Ženevu vnímal ako ideál nakoľko prvky samosprávneho rozhodovania existovali v švajčiarskych kantónoch celé storočia (Rousseau vyzdvihuje Ženevu v Liste Ženevskej republike z roku 1754), no keď v tomto meste spálili verejne jeho dielo, Ženevu preklínal. Pre ideu všeobecnej vôle (angl. general will, gr. volonté générale) sa jeho odkaz stal hlavným filozofickým argumentom pri búraní dedičných výsad kráľov a vyzdvihovaní idey demokracie ako skutočnej vlády ľudu od ktorej pochádza moc a spoločný záujem. Spoločný záujem je zase prejavom, nástrojom, prirodzenej sebazáchovy.
Treba ale dodať, že prví novovekí autori, ktorí sa odvolávali na zjednotenú vôľu boli tiež Diderot a Montesquieu a taktiež Thomas More, ktorý v Utópii zdôraznil prednosť voleného panovníka pred dedičným na základe toho, že jeho politická legitimita pochádza priamo od ľudu, ktorý ho demokraticky volí, a môže ho i odvolať. Rousseau je inšpirovaný Hobbesom a Grotiom, s ktorými ostro polemizuje. Zákon a právny štát je podľa Rousseaua vyjadrením všeobecnej vôle, spoločného záujmu; preto majú všetci občania rovné právo prispievať k formovaniu zákona. Občania môžu prispievať k formovaniu zákona a podieľaniu sa na vláde bez akejkoľvek diskriminácie. Práve z toho vyplýva suverenita ľudu (fr. souveraineté). Rousseauova filozofia sa stala súčasťou právnych dokumentov: Deklarácie práv človeka a občana z 26. 8. 1789 (napr. čl. 1, 3, 6, 12), Vyhlásenie o právach človeka a občana z 24. 6. 1793 (čl. 1, 3, 4, 22, 25, 26, 29, 35), Všeobecnej deklarácii ľudských práv z 10. 12. 1948 (čl. 1, čl. 21), ale napríklad aj Ústavy SR:
§ 2 „(1) Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“
Na úplný záver tejto práce by som dodal, že Rousseaove dielo O spoločenskej zmluve by malo patriť k základnej vedomostnej výbave nielen každého politika, ale aj každého občana, ktorý sa zúčastňuje demokratických volieb. Napokon bol to priamo Rousseaua, ktorý sa svojou teóriou zaslúžil o praktické presadenie vymoženosti slobodných volieb a teórie, podľa ktorej je ľud zdrojom štátnej moci. Žiadny politik nemá právo oháňať sa slovom demokracia, ak nemá aspoň základné vedomosti o jej princípoch, ktoré podrobne definoval práve Jean-Jacques Rousseau.
PhDr. Lukáš Perný
Tento spisovatel sa vo svojom živote však ...
Prepáč, ale neverím, že toto bude niekto ...
Celá debata | RSS tejto debaty