Cesta dejinami utopizmu sa dostáva do svojho finále, k trom najvýznamnejším pred-marxistickým mysliteľom tzv. utopického socializmu prelomu 18. a 19. storočia. Text bude zameraný na: francúzskeho vizionára Henriho de Saint-Simona (1760 – 1825), ktorý prorokoval industriálnu vedecko-technickú utópiu, európsku federáciu, večný mier a novú víziu kresťanstva; ďalej francúzskeho obchodného cestujúceho a zároveň najväčšieho kritika obchodu, utopického socialistu a filozofa Françoisa Marie Charlesa Fouriera (1772 – 1837) a napokon waleského textilného obchodníka, sociálneho a pedagogického reformátora, vizionára, zakladateľa družstevníctva, Roberta Owena (1771 – 1858), ktorý vo svojej textilnej továrni v New Lanarku zhmotnil utopické ideály do spoločenskej reality a v Amerike sa pokúsil o založenie utopickej komunity Nová harmónia.
O význam tejto trojice vizionárov sa zaslúžili Karol Marx a Friedrich Engels, ktorí ich na jednej strane vysoko oceňovali, na strane druhej si práve vďaka nim získali značku „utopickí socialisti.“ Znalosti o týchto autoroch marxizmus značne preosial a existuje pramálo odborníkov, ktorí venovali odkazu utopických socialistov toľké podrobné štúdium (výnimkou sú autori ako sovietsky teoretik Volgin, poľský odborník na utópie Szacki či slovenský, pôvodne marxista, Šimečka).
Marx a Engels sa nemýlili, ak mnohé z téz, ktoré trojica hlásala, boli do istej miery naivné, na strane druhej sa práve v 21. storočí niektoré koncepcie opäť stávajú mimoriadne inšpiratívne a nadčasové. Za zmienku stojí napríklad u Owena vízia sebestačných a trvalo udržateľných komunít, družstevných organizácií, garantovaného pracovného času či sociálnych podnikov. Owen navyše predpovedal duálne vzdelávanie, večerné školy a škôlky, a bezplatné školstvo. U Fouriera nachádzame nadčasovú kritiku obchodu, konkurencieschopnosti, voľného trhu a konkurencie, ktorý vždy zákonite vedie k obchodnej feudalite (korporativizmus). No a napokon Saint-Simon môže byť inšpiráciou pre ukážku toho, ako federatívny a sociálne zameraný model európskych štátov, kde neexistuje vykorisťovanie, mohol fungovať.
Všetci traja autori odmietli cestu triedneho boja a usilovali o zmierlivú cestu sociálnej reformy, transformácie do novej spoločnosti prostredníctvom osvety a postupných reforiem, čo sa skutočne môže javiť ako naivné. Význam fourieristov a owenistov bol v 19. storočí tak silný, že ich nasledovatelia zakladali v USA komunity (1, 2), ktoré mali projektovať víziu nového sveta a stať sa tak príkladným laboratóriom kooperatívneho modelu. Realita však ukázala, že tieto experimenty prišli príliš skoro a tak zlyhali. Avšak už dnes existujú príklady komunít, ktoré sebestačnosť, sociálne podnikanie a trvalú udržateľnosť aplikujú úspešne do spoločenskej praxe (družstvá, komunity, samosprávy, spoločenstvá, energeticky a hospodársky sebestačné mestá; Mondragon, Marinaleda, Kněžice, Hurdal; projekty Heliotrop, Almere (predstavil v prezentácii Milan Smrž), Venus; pozri aj List of anarchist communities, Utopian communities, Eco-towns). Práve súčasné úspešné komunitárne projekty, ktoré predstavujú trvalo udržateľnú a sebestačnú alternatívu pre 21. storočie dávajú víziám utopistov nové nádeje na úspech…
Henri de Saint-Simon – Vedecko-technická utópia industrializmu
„Organizácia spoločnosti, ktorá by zaistila všetkým jednotlivcom, ktorí ju tvoria, najvyššiu možnú mieru šťastia, bola zo všetkých vecí, o ktorú sa kedy ľudia snažili, najdôležitejšia; jej prevedenie však bolo najmenej ľahké. Nečudo, že snaha našich predchodcov, ktorí vykonali v tejto veci mnoho, dospela len k počiatočnému štádiu.“
Saint-Simon, 1949, s. 78
Bol to práve ekonomický teoretik a obchodník Claude-Henri de Rouvroy Saint-Simon comte de Saint-Simon, alias občan Bonhomme (pozri aj CS.WIKI) (1760 – 1825), ktorý ako jeden z prvých umiestnil utópiu, v kontexte maximálneho využitia všetkých možností ľudstva v prospech všeobecného blahobytu ľudstva, do budúcnosti a spojil ju s víziou vedecko-technického pokroku. Saint-Simon predpovedal ideu svetového mieru, rozvoj vedy, technologický pokrok spätý s pokrokom sociálnym a tak fenomén zlatého veku umiestnil do budúcnosti (na rozdiel od svojich predchodcov ako Rousseau, Morelly a Mably, ktorí zlatý vek spájali s bukolickými časmi prírodnej nevinnosti). Hoc je Saint-Simom podobne ako mnohí ďalší utopickí filozofi vymazaný (resp. je jeho vplyv marginalizovaný) z oficiálnych dejín filozofie, sám ovplyvnil politiku, sociológiu, ekonómiu a predovšetkým zakladateľa pozitivizmu Augusta Comta.
Saint-Simon bol dieťaťom osvietenstva, ktoré zrodilo myšlienku pokroku, zdokonaľovania človeka, no sám už spadal do začínajúcej éry romantizmu. Nastávajúce storočie nazýval érou reformátorov. Pre Saint-Simona je úlohou filozofov „vymýšľať najlepšiu spoločenskú organizáciu pre dobu, v ktorej žijú, že naliehajú, aby bola prijatá vládnucimi aj ovládanými a zdokonalená tak, ako je schopná; keď dospeje k hraniciam zdokonalenia, zboria ju, aby vybudovali novú z materiálu nahromadeného na všetkých stranách ľuďmi, pracujúcimi v špeciálnych vedných odboroch.“ (Saint-Simon 1949, s. 23) Saint-Simon požadoval aby bolo v spoločnosti dostatok jedla pre každého, ubytovanie, ošatenie a predovšetkým právo a povinnosť pracovať, teda elementárne potreby každého človeka (ľudská dôstojnosť) to čo sľubuje i Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948. Zakladateľ utopického literárneho žánru Thomas More svoju víziu utópie predstavil ako model kooperujúcich federatívnych a suverénnych (priamo-demokraticky riadených) mestských štátov, Saint-Simon je vôbec utopistom, ktorý posúva svoju víziu na globalistickú (presnejšie európsku úroveň). Saint-Simona tak možno spolu s Kantom, ktorý projektoval kozmopolitné preferencie, označiť sa prvých globalistických utopistov projektujúcich mierové spolunažívanie národov v prospech všeobecného vedeckého a sociálneho pokroku. Je pozoruhodné, že podobne ako Fourier a Owen, i Saint-Simon, hoc jeho filozofia vychádzala z racionalizmu a osvietenstva, ku koncu svojho života projektoval model nového kresťanstva ako nového univerzálne prijatého náboženstva v duchu socialistického posolstva (Ľudia sa musia k sebe chovať ako bratia). Saint-Simon je považovaný zároveň za ideového otca ekonomicko-filozofického smeru, Saint-simonizmu, ktorý sa rozvíjal v časopisoch l’Industrie (1816), La politique (1818) a L’Organisateur (1819-20). Rozvíjali ho Enfantin, Rodrigues, d’Eichthal, Bazard, Buchez a ďalší autori.
Saint-Simon pochádza zo šľachtických kruhov (jeho strýkom bol slávny diplomat Louis de Rouvroy, duc de Saint-Simon), spočiatku nadšene vítal revolúciu, no jeho životopis je v tomto smere plný vzostupov a pádov. Americkú aj francúzsku revolúciu privítal s radosťou (prijal dokonca meno Bonhomme a vzdal sa titulov v mene rovnosti), aktívne sa ich zúčastnil, no nadšenie netrvalo dlho. Pre emigráciu jeho rodinných príslušníkov, styky s grófom Redernom, ktorý mu poskytol 500 tisíc frankov (tie chcel použiť na školu vedeckého zdokonaľovania) sa stal pre jakobínov podozrivý a zatknutý (vo svojich pamätiach spomína, že sa mu vo väzení zjavil sám Karol Veľký, ktorý bol podľa tradície jeho dávnym predkom). Prepustený bol až počas reakčnej vlády Direktória. Za vlády Napoleona zriadil salón na ulici de Chabanais, kde pozýval vedecké kapacity, umelcov a spisovateľov. Saint-Simon celý život bojoval s chudobou – striedavo získaval povolania, ale aj biedu; pre poznanie bol ochotný obetovať všetko. Prvým Saint-Simonovým spolupracovníkom bol Augustín Thierry, slávny dejepisec s ktorým sa zoznámil na École normale a v roku 1818 sa Saint-Simon zoznámil s Augustom Comtom (zakladateľ sociológie a pozitivizmu, ktorý sa stal Saint-Simonovým komorníkom a spoluautorom mnohých jeho prác). V roku 1819 sa dostáva do väzenia pre podozrenie z toho, že bol intelektuálnym pôvodcom atentátu na vojvodu de Berry. V obhajobe tvrdil, že spoločnosť sa musí spojiť s ľudom v prospech civilizačného hnutia. V závere svojho života, v biede pracuje na diele Nové kresťanstvo, v ktorom zastáva pozície kresťanského socialistu, teda, že všetky spoločenské inštitúcie majú usilovať o fyzické a mravné zlepšenie triedy najpočetnejšej a najchudobnejšej.
Z hľadiska filozofie dejín je Saint-Simon dejinným optimistom, verí v spoločenský vývoj a vedecký pokrok. Vznikne nová duchovná a svetská moc, ktorá bude usilovať o nastolenie blahobytu. Predpokladá, že tak ako fyzikálne javy, možno predvídať aj javy spoločenské. Filozofia každej dejinnej etapy určuje jej sociálnu a politickú sústavu. Z hľadiska dialektiky spoločenského vývoja píše o antagonizme dvoch tried, výrobnej a tzv. parazitickej. Šľachtu, duchovenstvo a úradníkov označuje za triedu príživníkov, a pridáva k nim aj novú šľachtu, administratívu, ktorú zriadil Napoleón. Bol reformistom (zdôrazňuje reorganizáciu spoločnosti), nakoľko kritizoval dôsledky revolúcií v návrate do stavu pred revolúciou. Revolučnú triedu považoval za neuvedomelú a preto zodpovednú za chaos. Domnieval sa, že revolúcie produkujú nestabilitu a otrasy spoločnosti, ktorým možno zabrániť iba zverením správy štátu pracujúcim. Francúzsku revolúciu považoval za historickú nutnosť, mohla dosiahnuť svoj vrchol, keby sa do nej nezaplietli metafyzici a neovládli ju právnici. Jej najväčšou chybou bolo nesprávne využitie financií, v neprospech pracujúcej triedy. Moc neprešla do rúk výrobcov, ale dvoch vrstiev buržoázie – metafyzikov a právnikom, pretože výrobcovia a učenci neboli tak silní, aby sa zmocnili revolúcie. Každá revolúcia nakoniec dospeje k upevneniu poriadku a hierarchie zvolením vladárov ako Cromwell alebo Napoleón. Požaduje, aby vládu prevzala industriálna trieda, pracujúci, učenci, vedci a umelci (stal sa tak prvým proto-fabiánskym socialistom).
Saint-simonizmus zdôraznil prioritu spoločnosti naplniť fyzické a duševné potreby všetkých pracujúcich (najpočetnejšej tzv. priemyselnej alebo robotníckej triedy), právo a povinnosť pracovať, kritiku parazitizmu, meritokratické uznanie zásluh jednotlivca podľa schopností, v prospech efektívnej ekonomiky. Zdôrazňoval dosiahnutie maximálej miery šťastia pre všetkých členov spoločnosti (antonymum kultu chudoby). Saint-Simon píše:„Lepšia spoločenská organizácia je taká organizácia, ktorá vytvára podmienky, aby ľudia, ktorí tvoria väčšinu spoločnosti, boli čo najšťastnejší, a to tým, že im zabezpečí najviac prostriedkov a možností na uspokojenie základných potrieb. Je to organizácia, v ktorej ľudia s najväčšími zásluhami, so zásluhami najväčšej vnútornej hodnoty majú najväčšiu možnosť dosiahnuť prvé miesta bez ohľadu na ich postavenie a pôvod.“ (Saint-Simon, 1949, s. 215)
Saint-Simon pripomína, že šťastie je možné iba ak spoločnosť umožňuje ukojiť potreby telesné a mravné. Saint-Simonov ideál je blahobyt národa; Francúzsko chce premeniť na nádherný anglický park, ktorý bude okrášlený všetkým, čím môže umenie prispieť ku krásam prírody. Doteraz sa podľa Saint-Simona zdroje zle využívali, preto navrhuje konkrétne plány od zúrodnenia pôdy až po reorganizáciu výroby či zlepšenie infraštruktúry (mosty, cesty), teda maximálne využitie vedy v prospech pokroku s cieľom nastolenia všeobecného blahobytu, aby mal, symbolicky, každú nedeľu, každý občan na stole pečenú sliepku. Zároveň pripomína, že nakoľko vládli v jeho dobe šľachtici, právnici a vojaci, teda podľa neho nekompetentní ľudia, nebolo možné tento blahobyt dosiahnuť. Základ Saint-Simonovej teórie spravodlivosti spoločnosti teda spočíva v povinnosti vlád zaistiť blaho spoločnosti. Podľa Saint-Simona nemožno rozviesť k akému stupňu blahobytu by reorganizácia spoločnosti viedla, no je možné ju predpokladať na základe toho, keby menšina neovládala väčšinu a všetka premárnená sila pri ovládnutí prírody by bola využitá v prospech ľudstva. Cieľom spoločnosti musí byť najhojnejšie uspokojenie potrieb človeka, všetkých vedomostí vo vedách, umení, výrobe. Najlepšie štátne zriadenie je viazané na uskutočnenie všeobecného blahobytu prostredníctvom vedeckej metódy. Na výkonnej moci sa majú spoločne podieľať všetci pracujúci – teda aj proletariát, aj inteligencia. Vládnutie bude nahradené spravovaním. Saint-Simonova utópia je podľa Vozku jedna veľká dielňa. V industriálnej spoločnosti bude existovať plánovaná výroba štátom, ten sa má postupne meniť v organizáciu výrobcov (obdoba proletárskej vlády). Pripúšťal existenciu hierarchie podľa schopností, vyzdvihuje talentovaných ľudí. Odmieta absolútnu rovnosť, pripúšťa iba rovnosť v mantineloch nepodpori sociálneho parazitizmu, príživníctva a privilégií. Práca je v Saint-Simovom diele ústredným motívom, je ospevovaná ako „zdroj všetkých dobrých vlastností,“ (Ibid., s. 66) odmieta príživníctvo, prácu považuje za právo a povinnosť, odmieta vôbec pripustiť existenciu nezamestnanosti – prvý článok rozpočtu zaistí existenciu proletariátu a rozvinutie výroby zničí triedny boj, čím nastane všeobecný blahobyt. Saint-Simonovým naplneným proroctvom je myšlienka vzniku národnej strany výrobcov, ktorá by zastupovala záujmy tých, ktorí konajú bezprostredne užitočné prace pre spoločnosť (odbory, robotnícke strany). Táto strana by ochraňovala výrobcov, aj tých, ktorí investovali kapitál (obchodné podniky a banky).
Saint-Simon, podobne ako Kant navrhoval normatívne federatívny model usporiadania európskej spoločnosti a vzhľadom na jeho koncept svetovej asociácie pracujúcich ho možno taktiež zaradiť k eurocentristom. Po vzore Anglicka, navrhuje zriadiť dva druhy moci: moc všeobecného záujmu, moc záujmov jednotlivcov (miestnu). Obe budú mať, v rovnováhe (tú zabezpečí tretia, vyrovnávacia moc), právomoci navrhovať riešenie, ako dve cesty k tomu istému cieľu. Do európskeho parlamentu navrhuje tých najnadanejších a najuvedomelejších, majetných, aj nemajetných, ktorí sú prospešní nielen svojmu, ale všetkým národom. Považuje za prioritu a to dokonca väčšiu než jeho návrh reorganizácie spoločnosti, všeobecný mier ako záujem spoločný všetkým európskym národom, prednejšie než blaho národov, všeobecný prospech, čím deklaruje svetoobčianske stanovisko. Navrhoval dokonca zrušenie armády. Pripomína, že stredovek bola jediná doba kedy mala Európa jednotnú organizáciu a to vďaka rímsko-katolíckemu náboženstvu, ktoré spájalo celú Európu; toto obdobie skončilo nástupom Luthera, ten podľa Saint-Simona podkopal starú úctu ku kňazom a následne dezogranizoval Európu. O katolíckej cirkvi vo svojej dobe súdi, že je len „hmotná a drží sa pri moci iba pomocou intríg,“ a stala sa kacírskou aj napriek tomu, že vzišla z najsilnejších cirkví v Európe a Amerike. Idealizuje si rané kresťanstvo, odsudzuje súdobé, a to tak isto ako katolíkov, tak i luteránov.
V kontexte religióznych východísk a vzťahu náboženstva a vedy je to Saint-Simonom zložité, na prvý pohľad vyznieva Saint-Simon ako vzor pozitivistov aj marxistov v otázke pokroku akú materialista a vedecko-technický priekopník. Ovplyvnený radikálnym osvietenstvom a antifeudálnou revoltou bol skutočne spočiatku materialisticky založený; až na konci života (1825) prichádza s konceptom nového kresťanstva, ktoré ovplyvnilo aj smerovanie jeho učenia u jeho žiakov. Saint-Simon verí vo svojej zrelej fáze, že európske štáty sa zjednotia pod kresťanskou vlajkou vo zväze európskych národov.
Saint-Simon ovplyvnil celý rad vzájomne protichodných osobnosti: historiografa Augustína Thierry (saint-simonista), Hippolyta Carnota (brat významného fyzika Nicolas Carnota), La Fayetta (bojoval s ním v americkej revolúcii), liberála Johna Stuarta Milla, pozitivistu Auguste Comte, anarchistu Pierra Proudhona, revolučného demokrata Alexandra Gercena a mnohých ďalších.
Digitalizovaný výbor z diela Saint-Simona v češtine
Saint-Simon: Výbor z díla,
Charles Fourier – Hedonistická utópia labužníctva a nadčasová kritika voľného trhu
„Verejné zmýšľanie v Harmónii bude pravým opakom merkantilnej mentality, ktorá vedia k zbytočnému utrácaniu peňazí a zmená v móde pod zámienkou, že sa tak robotníkovi zjednáva práca. Lebo v Harmónii je robotník, poľnohospodár a konzument jeden a ten istý človek…“
Gide-Fourier, 1933, s. 226
François Marie Charles Fourier (pozri aj CS.WIKI) (1772 – 1837), obchodný cestujúci a účtovník na jednej strana, fantasta, vizionár, utopický socialista, viziónár družstevníctva, patrí k najpozoruhodnejším postavám dejín utopizmu. Do dejín vstúpil ako rozporuplná postava, ktorá jednak vyniká nadčasovou kritikou obchodu a epochy civilizácie a jednak fantastickými, do detailov spracovanými až surrealistickými víziami o sofistikovanom sociálno-psychologickom mechanizme hybných vášní, ktoré riadia spoločenské vzťahy, aj celé dejiny ľudstva.
Ako normatívny ideál projektuje vzájomne kooperujúce autonómne a sebestačné komunity, asociácie-falangy-falanstéry, v ktorých všetko do seba zapadá ako ozubené kolieska. Ich súčasťou sú komunitárne inštitúcie (tlupy, družiny, série, skupiny; družstevno-akcionárske banky, družstevné sklady, všeľudové divadlo, preventívne lekárstvo). Falangy sú avantgardou finálnej, utopickej etapy ľudstva, Harmónie. V Harmonickom stave nastane jednota individuálneho a kolektívneho, a mnohé sociálne opatrenia: zrušenie chudoby zaručením práva na životného minimum a výživu, spoločné bývanie, zdravý spôsob života, príťažlivá prácu, jednotné vzdelanie, ochrana prírody a zvierat, práva žien (prisudzujú mu aj vznik samotného feminizmu), mier a rovnováha civilizácie. Už na začiatku 19. storočia predpovedal klimatické zmeny, riziko vyhynutia rastlína a živočíchov, projektov možnosti vplývať na revitalizáciu krajiny, zôdrazňoval problémy nadvýroby, chudoby, atomizácie spoločnosti a zhubných následkov liberálnej voľno-trhovej ekonomiky a jej transformovania do obchodnej feudality a korporatokracie.
Fourier sa sám stal iniciátorom a inšpiráciou pre reálne založenie podobných komunít v Amerike, tzv. hnutia asocianistov alebo fourieristov. Fourieristi boli jednou z vetiev utopického socializmu aplikovaného v praxi zakladaním komunít počas 19. storočia na území USA a to popri owenizme, ikarianizme, bellamyizme a saint-simonizme. V rokoch 1843 až 1945 bolo v USA zriadených 30 experimentálnych komunít pomenované ako falangy a asociácie budované v USA od 40. rokoch, 19. storočia (Brook Farm, North American Phalanx; La Reunion, Silkville a ďalšie).
Fourierova sociálna filozofia je viazaná teoreticky predovšetkým na komunitaristické hodnotové východiská a distributívnu harmóniu produkcie a spotreby. Stanovil tri princípy sociálnej harmónie:
- hojnosť existenčných prostriedkov a surovín,
- spravodlivé a garantované rozdelenie sociálneho minima
- industriálnu príťažlivosť výrobných funkcií.
Tieto zásady sú viazané na naplnenie potrieb (jedlo, nepodmienené minimum, príjemná práca, vzdelanie, zdravie, bývanie, zábava), spoluvlastníctvo (societárne vlastníctvo),nastolenie komunitného blahobytu (neprojektuje kult chudoby ako iní utopisti, napr. Campanella či kresťanskí utopisti), jednoty-združovania a mieru (splynutie tried, opak roztrieštenia spoločnosti, jednota osobného a kolektívneho). Fourierova teória je sčasti anarchistická: odmieta autority, vládu, akúkoľvek donucovaciu moc. Koncepcia komunít je založená na presmerovaní vášňí a dobrovoľnosti; absentuje tu rola štátu, legislatívy či vládnej, donucovacej sily. Teória prakticky vyusťuje do budovania komunít, prírodných tzv. Asociácií, nazývaných tiež falangy. Falangy, projektované pre 300 až 400 rodín, by mali vznikať v prírode, vlastniť niekoľko hektárov pôdy na zabezpečenie sebestačnosti a umiestnenie priemyselných podnikov. Dominantou sú gigantické serpentínove budovy falanstéry (phalanstries), prepychové veľkohotely, určené pre 1620 ľudí z rôznych povolaní a tried, usporiadaných v profesijných sériách (poľnohospodári, priemyselní výrobcovia, remeselníci), založených na združenej a príťažlivej práci. Tie by sa delili na menšie skupiny spolupracujúce v konkrétnych prácach. Je tu povinná poľnohospodárska a pomenej priemyselná výrobná činnosť. Sú projektované vo forme akciových spoločností (družstevneriadených), ktoré vzájomne kooperujú (systém federatívnych komunít) a ovplývajú všetkým pohodlím, komfortom, zdravím a dostatkom jedla. Globálny systém kooperujúcich komuníť v historickej etape Harmónie dosiahne eliminovanie vojny a nastolenie trvalého mieru Pracovné armády si dajú za úlohu zavlažovanie púští, obnovovanie vegetácie, odčerpávanie močiarov, kultiváciu pôdy, čím dostáva tento koncept aj ekologický rozmer trvalej udržateľnosti. Fourier navrhuje tzv. pracovné armády, ktoré namiesto ničenia a vojen, budujú; zalesňujú a zavodňovať púšte; vysušujú močiare; stavajú prieplavy a podobne. Ďalej zdôrazňuje právo na prácu, ako príjemnú, spoločenskú činnosť a potrebu, ktorá sa stane zároveň kreatívnou súťažou, formou športu. Bez práva na prácu sú podľa Fouriera ostatné práva ničím. Dielne vo Fourierovej Asociácii lákajú čistotou, práca sa mení 8 krát denne (jeden druh práce každé 2 hodiny), vykonáva sa dobrovoľne, medzi združenými priateľmi v pracovných sériách. Fourierova ekonomická teória sa pomerne dostatočne venuje právam účastníkov družstiev. Vo Falange dostane každý v akciách presne takú hodnotu kapitálu, s ktorou do asociácie vstúpil. Fourierov prístup k ekonomike vychádza z troch faktorov, a to odmeňovanie podľa práce, kapitálu a talentu z ktorých je každý dôležitý pre výrobu a každý by mal byť kompenzovaný pre všeobecný prospech organizovaného združenia. Predpokladá jednotu, splynutie tried, ktorého podmienkou je pokrok v prirodzenej výchove. Socialistický duch sa uplatňuje pri zisku vyplácanom za akcie, kde za malé kapitály budú omnoho výnosnejšie veľké, a chudobným bude omnoho ľahšie založiť si majetok, než boháčom ho rozmnožovať. Doterajšie pokusy o družstvá podľa Fouriera zlyhali pretože vznikali iba medzi chudobnými, a tak nútili ku továrnicko-kláštornej disciplíne. V Harmonickej spoločnosti budú nižšie triedy premiešané s bohatými, 7/8 budú poľnospodári a remeselníci, 1/8 kapitalisti, učenci a umelci. Kapitalisti budú viesť administratívu, účtovanie, aby sa zbavili ostatní pracujúci starostí a mohli sa naplno a kreatívne venovať svojej práci. Popisuje aj budovy, v ktorých družiny bývajú: budú tam jedálne, burza, rada, knižnica, študovňa, chrám rozhlasová veža, telegraf, obradná zvonica, hvezdáreň, zimná zahrada a zimná zahrada;v jednej časti dielne; v ďalšej časti bude reprezentačné krídlo. Budova bude z lacného materiálu, z dreva a tehiel. Na námestí budú zdobené stromy, vodotrysky. Aj nachudobnejší bude mať prístrešok a útulok, a budú môcť užívať verejný život. Fourier odmieta koncepcie filozofie výchovy od Seneku, Condillaca, dokonca aj Rousseaua, pripomína, že súčasná civilizačná výchova potlačuje a deformuje schopnosti dieťaťa a vytvára odpor k práci. Za hlavnú úlohu vzdelávania na základe industriálnej príťažlivosti považuje vychovať plebejskú triedu. Medzi ciele harmonickej výchovy zaraďuje: prednosť praxi pred teóriou, využitie stimulov vášní (opak prinucovania a povinnosti), fokusovanie na radosť. Človek bez výchovy je podľa Fouriera horší než divá zver, preto je po obžive tou najdôležitejšou potrebou človeka. Spoločnosť môže byť podľa Fouriera nedružstevná, drobená alebo družstevná, prípadne kombinovaná. Rodina je vo fáze civilizácie iba drobeným predstupňom tzv. asociácie. Vzhľadom na to, že je človek predurčený k spoločenskému životu, vo fáze spoločnosti asociácií, sa rozšíria komunitárne princípy na vyššiu fázu spoločenstiev.
Kľúčom k dobre spravovanej spoločnosti je produktívna transformácia vášní. Vášnivá príťažlivosť usiluje tri ciele:
- luxus/prepych (túžba po zdraví a bohatstve; uspokojenie piatich zmyslov),
- ustanovenie skupín, družstevných zväzkov (vyššie skupiny priateľstva a ambícií, nižšie skupiny lásky, otcovstva a rodiny) a
- všeobecnej jednoty (podmienkou je uviesť v súlad 5 zmyslových oblastí so štyrmi afektívnymi prostredníctvom troch hanobených vášní:
- 1, kabalista, intrigánstvo, zbližuje vyššie a nižšie triedy, plodí prostriedky zvyšujúci schopnosti
- 2, papillona, atlernanta, mánia pre rozmanitosť, potreba zmeny, variácií a
- 3, kompozita, rozkoš zmyslov i ducha).
Podstata vášní sa nedá zmeniť (je daná Bohom), môžeme iba pozmeniť ich smerovanie. Podľa Fouriera je spoločnosť v neustálom pohybe-vývoji, usiluje o pokrok k periódam. Fourier je kritik dobovej filozofie, politiky, ekonomiky a morálky, ako neistých vied, ktoré ľudstvo 25 storočí nútia blúdiť a naponúkli riešenia kľúčových problémov ako napr. právo na prácu, chudoba a zlé pracovné podmienky. Kritizuje súdobú vedu, nakoľko veda má osvedčenie iba v Civilizácii a zabúda na600 milionov barbarov, pre ktorých neurobila nič. Konkretizuje choroby civilizačného, barbarského a divošského rádu:
1, bieda, 2, klamstvo, 3, útlak, 4, krvipreliatie, 5, podnebné extrémy, 6, choroboplodné jedy, 7, dogmatické tmárstvo a všeobecná dvojznačnosť každej činnosti.
Obchod definuje nasledovne: „Obchod je umenie predať za 6 frankov to, čo má hodnotu 3. Každý obchodný praktik priznáva, že iba toto umenie o sebe predstavuje polovicu obchodníckej vedy. Druhá polovica spočíva v umení kúpiť za tri franky tovar dvojnásobnej hodnoty.“ (Fourier 1983, s. 58)
Obchod je podľa Fouriera organizovaný zvrátene a nezmyselne; je zdrojom zločinov a chýb: bankrotu, pašovania, špekulácií, hromadenia spojeného s hladomormi a dvojnásobnými cenami, parazitizmu a podvádzania. Priaznivcov obchodu nazýva biblicky stúpencami zlatého teľaťa, podľa ktorých pohromy, ktoré spôsobujú, sú len jeho výstrelkami a nie jeho cieľom. Na to odpovedá, že tieto pohromy sú prirodzeným dôsledkom merkantilistickej politiky, tak ako je jed prirodzeným produktom jedovatej rastliny a ak nejaký strom plodí len jedovaté ovocie, čo sa dá robiť niečo iného než ho zoťať a vyvrátiť aj s koreňmi… Odsudzuje obchod ako morálne neprijateľný a verí, že raz bude vydaný potupe a zmizne z ľudskej spoločnosti, kam vnáša len zvrhlosť a pustošenie.
Dodáva, že krajnosti sa priťahujú a čím viac narastá obchodná anarchia, tým viac obchod tiahne k univerzálnemu privilégiu, ktoré je jeho opačnou krajnosťou. Problém krízy spoločnosti vidí vo voľnom trhu, súťaživosti, konkurencieschopnosti, ktoré tvoriarozdelený svet a novú formu feudality. Domnieva sa, že aj vlády sú podriadené obchodným záujmom, čím predpovedal korporatokraciu. Ukážka Fourierovej kritiky obchodu:
„Volná súťaž vedie vždy k obchodnej feudalite… rád vzniká z privilegovaných nájomných spoločností tie, akonáhle budú raz ustanovené, delia sa o vládu s panovníkom, dávajú mu účasť v ziskoch zo svojich monopolov a výsad a zotročujú úplne bez prekážky celý trh svojimi ohromnými kapitálmi. Potom všetko, čo je finančne slabšie podlieha tyranii cien, ktoré oni na trhu diktujú. To je cieľ, ku ktorému smeruje obchodný duch „ušľachtilej vedy národnohospodárskej“. Ustanoví sa raz tento poriadok, bude to posledná fáza civilizácie, ktorá podľa zákona o extrémoch musí skončiť tak, ako započala, feudalitou, ako bola na počiatku – ale feudalitou naruby… Početné okolnosti prinútili obchodníkov vytvárať korporácie, organizovať sa do federatívnych spoločností, do monopolných združení, ktoré by v zhode s veľkými vlastníkmi uvrhla všetkých drobných podnikateľov do obchodného vazalstva… Znova by sme videli ožívať feudalizmus, tento krát v obrátenom poradí: namiesto šľachtický ligách, spočíval by na ligách merkantilných. … Zvrátený je obeh tovarov, ktoré v rukách prostredníkov, nech sa už volajú kupci či velkoobchodníci, ktorí zmocnia sa výrobku, vydierajú rovnako producenta ako konzumenta a vnášajú zmätok svojou chamtivosťou, špekulačnými machináciami, podvodmi, vydieraním, konkurzami atď. Zvrátená je ajkonkurencia, lebo smeruje k zmenšeniu miezd a pokrokom priemyslu vedie ľud k strádániu: čím viac vzrastá, tým ťažšie zháňa robotník prácu a za mzdu tým horšiu; inak zase čím viac rastie počet obchodníkov, tým viac rastie i ich nesolídnosť, pretože sa im horšie zarába (112). Denne môžete vidieť ako sa v prístavoch hádžu do mora zásoby obilnín, ktoré obchodníkov zhnili v sklade…v mene filozofického hesla, voľnosť obchodu (122,123).“
Sloboda obchodu a trhu má jasné dôsledky: potraviny s ktorými obchodujú môžu kedykoľvek stiahnuť z obehu, ukryť ich, spáliť (uvádza príklad amsterdamskú Východnú spoločnosť, ktorá spálila sklady škorice aby dosiahla vzostupu cien). Obchod, voľný trh a vykorisťovanie sú typickými znakmi úpadkového štádia Civilizácie. Aj Civilizácia má svoje dejinné úlohy; dialekticky vytvára podmienky pre budúce združovanie svojou negáciou. Pripomína úlohu národohospodárov zjednotenie poľnohospodárstva a odhalenie podvodnosti obchodu. Obchod usiluje o metamorfózu civilizácie na priemyselný feudalizmus. Dejiny spejú od barbarstva k civilizácii. K dosiahnutiu univerzálnej Harmónie ľudstvo musí prejsť 32 etapami a 630 periódami, z ktorých každá má svoju materiálnu a ideologickú črtu. V 19. storočí bolo ľudstvo podľa Fouriera v 5. periode, najšťastnejšou je perióda 8., ktorá by mohla byť podľa Fouriera uskutočnená hneď, keby ľudia zistili, že je pre nich dobrá. Optimisticky očakával veľkú metamorfózu:
„Merkantilistický duch rozšíril sféru zločinu: v každej vojne prináša spustošenie oboch pologulí; naše lode plávajú na celý svet len preto, aby barbarov a divochov naučili našim nerestiam a zlobe. Zem už ponúka len príšerný obraz nemravného chaosu a civilizácia, blíčiaca sa k svojmu konci, stáva sa tým odpornejšia. … Konečne nadišiel koniec sociálnych bied, koniec politického detstva zemegule. Blížime sa k veľkej metamorfóze, ktorá zjavne ohlasuje všeobecnými otrasmi. Dnes je prítomnosť skutočne tehotná budúcnosťou a nadmerné utrpenie musí vyvolať spasonostnú krízu.“ (Fourier 1983, s. 20)
Civilizáciu, nahradí guarantizmus, viazaný na nový systém organizovanej výroby a distribúcie, ktorá prinesie princíp univerzálneho poistenia a právo na prácu a zánik špekulatívnych znalcov a obchodníkov. Vo finálnej epoche nastane večný mier, všeobecná jednota a sloboda žien.
V 19. storočí sa rozvíja hnutie fourieristov, tzv. asocianistov. Fourier inšpiroval celý rad osobností ako Viktor Considérant(1808-1893), Alert Brisbane (1890-1890), Jean Godin (1817-1888), George Ripley (1802-1880), spiritualisti a okultisti ako Andrew Davis (1826-1910), Eliphas Levi (1810-1875), prírodovedec, socialista, horlivýbojovník proti Rotschildovcom Alphonse Toussenel (1803-1885), nemeckí autori Wilhelm Weitling (dielo Grantien der Harmonie und Freiheit, 1845), Heinrich Heine, Karl Grün (Grünove texty o Saint-Simonovi, Fourierovi a Cabetovi kritizuje Engels v Nemeckej ideológii. Fourierizmus vzniká simultánne v období, keď utopista Robert Owen experimentoval s komunistickou kolóniou v USA (1771 – 1858) (Nová Harmónia v Indiane) a nadviazali na Fourierove snahy aj chartisti – anglický ekonóm Wiliam Thompson (1775-1833), vedecký predstaviteľ owenovského socializmu, ktorý ako prvý vychádzal z ekonómie (Zamarovský 1961, s. 396) a americký utopista pôsobiaci v Anglicku John Francis Bray (1809-1897), ktorý aktualizoval Owenové názory o nutnosť politického boja proletariátu (kritizoval Smitha a Ricarda a tematizoval Lockove názory o práci). (Zamarovský 1961, s. 411) . Fourierovmu koncept Falangov vzdal poctu aj modernistický architekt Le Corbusier, ktorý pretvoril koncept phalanstère na budovu Unité d’habitation v Marseilles. Po troch storočiach od vzniku literárnej utópie Thomasa Mora začali v 19. storočí vznikať prvé hnutia usilujúce sa implementovanie utopických komunít do praxe, predovšetkým ako súčasť kolonizácie Ameriky. Boli to predovšetkým foueriristi (asocianisti), owenisti a cabetisti (Ikarské hnutie). Na rôznych miestach USA bolo okolo 30 obcí, ktoré sa hlásili k Fourierovmu odkazu, aj keď vždy iba sčasti. Prvý pokus o realizáciu o falangu vznikol v hlave Alexandre Baudet-Dulary (1792-1878) na statku Condé-su-Vesgres, nedošlo k nemu pre nedostatok peňazí. Najvýznamnejší Fourierov nasledovník bol hlavne Victor Considerant (1808-1893). V Texase založil utopickú falangu La Réunion: 200 kolonistov v roku 1855 začalo pestovať zeleninu a pšenicu, aby zabezpečili kolóniu, no príčinou zlyhania bolo texaské podnebie – o rok neskôr zničili kolóniu mrazy, horúce a suché leto späté s inváziou kobyliek. Horlivým propagátorom Fouriera sa v tomto kontexte stal Albert Brisbane (1809-1890), autor knihy Sociálny osud človeka (1840) a periodika The Phanlanx (1845). Brisbane a Horace Greeley, zakladajú komunitu The North American Phalanx v New Jersey. Bola to najdlhšie existujúcu fourieristická komunita, ktorú zničil až požiar v roku 1856. V 30. rokoch, 19. storočia založil transcendetalista a sociálny reformátor George Ripley, experimentálnu komúnu sčasti inšpirovanú Fourierom The Brook Farm v Massachusetts. Podľa SamuelaDurantam vzniká v roku 1844 fourieristická kolónia The Alphadelphia Association v Michigane založená univerzalistami Richardom Thorrntonom, Jamesom Billingsom a Dr. H. R. Schetterlym na asi km² pre 300 členov. Bola založená na kolektívnom vlastníctve. Vo Francúzsku pôsobil aj ďalší fourierov nasledovník, Jean-Baptiste André Godin (1817-1888), ktorý okrem toho, že sa finančne podieľal na projekte Réunion, založil prvú úspešnú falanstéru v mestečku Guise. Premenil zlievarénsky podnik na akciovú spoločnosť v ktorej robotníci získavali podiel na zisku v akciách.
Ako sme si ukázali Fourierov vplyv bol monumentálny. Bol vôbec prvým utopistom, ktorý svojimi ideami ovplyvnil celé hnutie.
Digitalizované výbery Charlesa Fouriera v češtine
Charles Fourier: Výbor z dí
Robert Owen – Od sociálneho podnikania ku komunistickým kolóniám a družstevnému hnutiu
„…volám menom miliónov chudobných a nevedomých, z ktorých okolnosti urobili úbožiakov, britskú vládu, britský národ k spojeniu síl: Spojme svoje sily k vytvoreniu systému výchovy a školstva pre tých, ktorí su teraz bez… dobrého či užitočného cieľa ponechaní bez výchovy a školenia.“
Owen 1960, s. 48
Robert Owen (pozri aj CS.WIKI) (1771-1858), významný anglický humanista, sociálny reformátor, utopista a komunitárny a komunistický filozof, waleský textilný výrobca, zakladateľ kolónií, pedagóg, spiritualista, iniciátor družstevného hnutia, ktorý seba označil za „hovorcu chudobných a nevedomých.“
Človek je determinovaný prostredím, je jeho pasívnym produktom (zlé podmienky utvárajú zlého človeka, dobré podmienky dobrého, stredné kombináciu). Ak sa nezmení prostredie, teda materiálne a duchovné podmienky rozvoja, nezmení sa ani človek, preto Owen požaduje komplexnú zmenu vzdelávacie systému a zabezpečenia materiálnych podmienok pre dôstojný život, pre každého občana.
Owen v rámci spoločenskej praxe požadoval:
- rovnaké podmienky pre rozvoj každého občana,
- prístupné vzdelanie (gramotnosť a všeobecná, prístupná vzdelanosť),
- právo na prácu (zamestnanosť),
- bezplatné zdravotníctvo,
- využitie vedy a techniky v prospech kolektívneho blahobytu,
- spravodlivé pracovné podmienky (v praxi bojoval za zníženie pracovnej doby, zákaz zamestnávania detí, obmedzenie ťažkej práce pre ženy),
- verejné vlastníctvo výrobných prostriedkov
- spoločné rozdelenie kolektívneho blahobytu.
Owen svoje filozofické postoje publikoval v článkoch, spisoch, prejavoch či už v rámci svojho časopisu The Crisis (1832), či v rozsiahlych knižných dielach. Medzi najvýznamnejšie Owenove diela patria:
- O novom pohľade na spoločnosť alebo eseje
(1813; o princípe formovania ľudského charakteru), - Výklad zásad a plánov na vybudovanie svojpomocných osád v tuzemsku
(1841; návod na budovanie utopických komunít) - Kniha o novom mravnovm svete (1842).
Robert Owen bol prvým utopistom, ktorý svoje idey zhmotnil do praxe:
- sociálnym podnikaním (v továrni New Lanark zabezpečil pre svojich zamestnancov voľný prístup ku vzdelaniu, zdravotníctvu a bývaniu)
- komunistickými kolóniami v USA (v komunite New Harmony sa pokúsil o nastolenie lokálneho komunizmu; v Británii zriadil sídlo v komunite Queenwood a s verejnou školou Harmony Hall).
- zakladaní družstevných bánk/výmenných bazárov
- pokusmi o štrukturálnu zmenu spoločnosti prostredníctvom odborov, ktoré mali prerastať do družstevných organizácii a tak postupne vybudovať komunizmus zdola
- zakladaním vzdelávacích inštitúcií (vôbec prvej verejnej škôlky; neskôr projekt Harmony Hall)
Doterajšie dejiny ľudstva, sú podľa Owena dejiny omylov a považuje ich za nerozumné obdobie ľudskej existencie. To, že sa hromadil omyl za omylom, Owen dokladá dobovými dokumentami, štatistikami a citáciami o biede, chudobe a úpadku. Odhalenie tohto omylu môže zaviesť ľudstvo k pokroku, vedomostiam, dokonalosti, pravde a šťastiu prostredníctvom reorganizácie spoločnosti a pretvorenia človeka k jednote. Keby bola podľa Owena daná svetu múdrosť, dávno by bol pochopil v priebehu storočí, že tento dar bol svetu vždy k službám. Ľudstvo však nedosiahlo šťastie, vznikla chudoba, nevedomosť, bieda, nesvornosť, hriech, len vďaka tomu, že človek nepozná sám seba. Podľa Owena je utópia možná, ak by sa do kolektívneho rozvoja civilizácie (pokroku a zlepšenia položenia všetkých tried)investovalo všetko prebytočné bohatstvo v rukách majetnej menšiny. Tieto prostriedky sú (a to dodnes) využívané na jej individuálny blahobyt, imperiálne vojny či pôžičky iným štátom.
Owen kritizuje individualizmus a vlastníctvo; navrhuje v prvej fáze metamorfózy vznik vedecky riadených a sebestačných, samosprávnych a kooperujúcich komunít. V kontexte kritiky súkromného vlastníctva Owen píše:
„Súkromné vlastníctvo bolo a je i dnes príčinou nekonečného počtu zločinov a nešťastí človeka; človek by mal uvítať dobu, keď pokrok vedy a znalosť prostriedkov na utváranie vyššieho charakteru všetkých jednotlivcov ľudského rodu spôsobila, že ďalšia existencia súkromného vlastníctva je nielen zbytočná, ale veľmi škodlivá pre všetkých. V rozumnej spoločnosti nebude existovať súkromné vlastníctvo. Nech už bolo či nebolo užitočné pred zavedením strojov a chémie, dnes je úplne zbytočné a čisté zlo… každému človeku, od najvyššieho po najnižšieho, možno na celý život zabezpečiť omnoho viac skutočne blahodárnych vecí pre ľudstvo a šťastie jednotlivca prostredníctvom verejných zariadení, než… zápasmi o získanie a zachovanie súkromného vlastníctva… až bude všetko, okrem čisto osobných vecí verejným vlastníctvom a verejné vlastníctvo sa bude udržovať v nadbytku pre všetkých, až prestanú sa ceniť zdanlivé hodnoty a ceniť sa budú len pravé hodnoty, potom bude správne ocenená i nezmerateľná prevaha sústavy verejného vlastníctva nad zlami, vyplývajúcimi zo súkromného vlastníctva. V správne organizovanej vedeckej sústave verejného vlastníctva a pri rovnakej výchove a rovnakých podmienkach pre každého človeka nebudú námezdní pracujúci ani nerovné manželstvá, ani rozmaznané deti a ani žiadne zlá, ktoré vychádzajú z chýb terajšieho systému…verejné vlastníctvo (dokáže) v porovnaní so súkromným takú úsporu času, práce a kapitálu, že si to nemôže nikto predstaviť… boj o individuálne vlastníctvo plodí najväčšiu márnotratnosť a najväčšie straty vo všetkých odvetviach spoločnosti, ničí najlepšie a najkrajšie vlastnosti ľudskej povahy a pestuje a podnecuje najnižšie city a vášne.“
Preto navrhuje v rámci svojich prechodných zákonov v súlade so zákonmi prírody aby deti boli vychovávané bez túžby po súkromnom vlastníctve. V novej spoločnosti bude všetko, okrem osobných vecí, verejným vlastníctvom, ktoré sa bude udržovať v nadbytku pre všetkých. Až v takomto stave podľa Owena človek pochopí, že zriadenie založené na súkromnom vlastníctve bolo v podstate zlé a absurdné. Pracujúcich v kapitalizme čaká iba práca za mizerných podmienok (autor pripomína škodlivé dopady na zdravotný a mravný stav pracujúcich). Medzi obrovskými ziskami a chudobou je neoddeliteľný vzťah príčiny a následku. Za najväčšie zlo a najmárnotratnejší spôsob riadenia ľudských životov považuje Owen nesvornosť, individualizmus a sebectvo.
Owen ďalej vizionársky predpokladal problém, ktorý je aktuálny aj v 21. storočí: automatizáciu výroby na úkor zamestnanosti. V Správe výboru združenia pre pomoc priemyslovej a poľnohospodárskej chudoby z roku 1817 píše o znehodnotení ľudskej práce, mechanizovanými zariadeniami. (Owen 1960, s. 49), teda práce prostredníctvom nových strojov, automatizáciou výroby. Owen zdôraznil, že mechanizácia znížili ceny, zvýšila dopyt, znížila celu ľudskej práce, ale zvýšila individuálne bohatnutie na úkor chudoby. Pripomínal, že stroje na jednej strane zväčšujú výrobnú moc zeme (schopnosť krajiny vytvárať bohatstvo vzrástla 12-násobne), na strane druhej zvýšili sociálnu nerovnosť a vykorisťovanie (vďaka nim klesla cena práce a znížil sa počet pracovných miest, nezvýšili sa však mzdy). Už vtedy Owen riešil problém, ktorý trápi spoločnosť i dnes: nutnosť vynájsť vhodné zamestnanie pre chudobu a nezamestnaných, ktorých nahradili mechanizmy (Owen 1960, s. 51), a kým sa tento problém nevyrieši, Owen navrhuje obmedzenie automatizácie. Owen pripomína, že stroje a pokrok môžu priniesť blahobyt a šťastie celej spoločnosti, napriek tomu slúžia k hromadeniu bohatstva v rukách malého počtu ľudí na úkor biedy ostatných. Dodáva, že pokrok civilizácie a všeobecné zdokonalenie, môže byť prevedené iba pomocou vedy a využitia strojov v prospech všeobecného blahobytu (neskôr Marx rozvíja podobný termín, všeobecný intelekt). Owen si uvedomoval, že automatizácia výroby nezlepšuje situáciu väčšiny ľudí, ba naopak, práve zvyšuje vykorisťovanie, preto navrhuje obmedzenie strojových zariadení. Pokrok technický nesmie zaostávať za pokrokom sociálnym, na čo rovnako upozorňovali aj Fourier a Saint-Simon. V opačnom prípade stroje/pokrok neslúžia ľuďom, ale proti nim. Táto téza je aktuálna aj pre 21. storočie, v ktorom napriek vyspelým technológiám denno-denne zomierajú ľudia na vyliečiteľné choroby, dostávajú likvidačné mzdy alebo sú odkázaní na hlad či jedlo z odpadkov.
Owen v New Lanarku zabezpečil pre svojich zamestnancov voľný prístup ku vzdelaniu, zdravotníctvu a bývaniu. Založil školu pre deti, pre dievčatá aj chlapcov s kreatívnymi učebňami na zemepis, tanec, umenie a hudbu s mapami, vypchanými zvieratami, počítadlami a mnohými ďalšími pomôckami. V Lanarku obmedzil pracovnú dobu na 10,5 hodiny zo 14 až 16 hodín a zriadil obecný fond pre zamestnancov, z ktorého financoval zdravotnú starostlivosť. Zabezpečil obyvateľom aj voľné bývanie a zdravotne nezávadné a čisté prostredie. Owen v komunite New Lanark aplikoval zníženie cien. Úspory z hromadného nákupu tovarov daroval zamestnancom. New Lanark navštívilo okolo 2000 prominentných hostí (okrem iných aj Mikuláš I. Pavlovič).
Vojtech Zamarovský sumarizuje slová Friedricha Engelsa, keď píše o Owenovi nasledovne: „Z obyvateľstva, ktoré sa skladalo z poväčšinou demoralizovaných živlov, vytvoril v New Lanarku za štyri roky kolóniu asi 2500 ľudí, v ktorej bola neznáma bieda, opilstvo, bitky, výtržnosti a v ktorej bol zbytočný aj policajt aj sudca. Dosiahol to tým, že ľuďom vystaval slušné byty, zabezpečil slušnú mzdu (vyplácal ju svojim robotníkom i vtedy, keď bol v období krízy prinútený zastaviť výrobu), zabezpečil robotníkom slušné zaobchádzanie (odstránil telesné tresty, bežné v iných podnikoch) a relatívne ich nepreťažoval prácou (pracovný čas v jeho závodoch bol síce 10 ½ hodiny denne, ale bol podstatne kratší, než v iných závodoch, kde sa pracovalo 13 – 14 hodín bez odpočinku). Pre mládež vystaval školy a pre deti od dvoch rokov vzorné materské školy. Pritom kapitál podniku zdvojnásobil a nepretržite dosahoval vysoký zisk. Úspech New Lanarku, ako aj jeho organizátor, sa stali svetoznámymi.“
Owenovi to ale nestačilo, ako úspešný továrnik, ktorému sa prvý krát podarilo dostať utopické myšlienky v jeho fabrike New Lanark do praxe sa rozhodol majiteľom závodu zaviesť 5% úrok z vloženého kapitálu a začal zakladať komunistické kolónie – od tohto momentu sa stáva, ako píše Engels, z „obľúbeného filantropa človek vyobcovaný oficiálnou spoločnosťou,ktorý stratil spoločenské postavanie.“ V USA (Indiane) zakladá Owen komunitu osadu New Harmony (1825–27), ktorú odkupuje od protestantskej sekty rappistov. Owen s víziou novej spoločnosti prichádza príliš skoro: nemá dostatok odborníkov, remeselníkov a ani dostatočne zapálených ľudí, ktorí boli ešte stále zaťažení sebectvom a individualizmom. Je zaujímavé, že myšlienky o budovaní budovania socializmu v USA prednášal aj pre troch bývalých amerických prezidentov Johna Adamsa, Thomasa Jeffersona a Jamesa Madisona.
Robert Owen dosiahol aj konkrétne legislatívne zmeny: v praxi obmedzenie detskej a ženskej práce, zaslúžil sa o reformu vzdelávania (Owen presadil výchovné osnovy pre dospievajúcu mládež a usiloval o zákonné ukotvenie povinnej školskej dochádzky v Británii), založil vôbec prvú verejnú škôlku na svetea presadil 10-hodinový pracovný čas. Svoj boj začal ešte v časoch New Lanark. Už v roku 1815, v Poznámkach o vplyve priemyselného systému s návrhmi ako zlepšiť tie jeho zložky, ktoré najviac škodia zdraviu a mravnosti, kde tvrdo kritizoval vtedajšie pomery, navrhoval: obmedzenie pracovnej doby, obmedzenie zamestnávania detí a podmienku vzdelania detí. (Owen 1960, s. 43). Owen už vtedy vizionársky zdôrazňoval potrebu zavedenia celonárodného výchovného systému pre chudobných (všeobecná školská povinnosť a národné školstvo v Británii bolo realizované až po Owenovej smrti v roku 1870).
Owen po neúspechu v New Harmony založil družstevné banky (alt. názvy: výmenné bázary/ banky pre pracovnú výmenu-labour exchange; Equitable Labour Exchange Bazaars; Gray’s Inn Road Labor Exchange). Tie vydržali cca. 2 roky, a zlyhali na probléme, ktorý si Owen uvedomoval už predtým, no teraz ho začal riešiť intenzívne: trhovej anarchii. Tú kritizoval podobne ako Fourier už v roku 1817: „Nemôže byť pochybností o tom, že umelý zákon dopytu a zisku je v protiklade k všeobecnému blahobytu spoločnosti… Zaručeným výsledkom princípu individuálneho zisku je, že vždy obmedzuje, ak vezmeme v úvahu ponuku potravy… v rokoch úrodných a úmerne priaznivým okolnosťami je nadbytok potravy a bude lacná, kdeže za neúrody a úmerne s nepriaznivými okolnosťami roku bude potrava vzácna a drahá a bude nasledovať hlad… A predsa každý, kto niečomu z toho prakticky rozumie, vie nad všetku pochybnosť iste, že v dobe bezprostredne pred najhoršími známymi hladomormi existovali až nadbytočne hojné prostriedky, ktoré by boli umožnili obyvateľstvu za predpokladu správnych opatrení a dostatočných vedomostí potrebných k ich prevedeniu vyrobiť zásobu potravín rovnajúcim sa priamo neobyčajnému nadbytku.“ (Owen 1960, s. 72)
Owen navrhol plán národných družstiev (national companies), čím ovplyvnil vznik družstevného a odborového hnutia (The Grand National Consolidated Trade Union; pozri tiež Wiki; nadväzovala London Working Men’s Association), ku ktorej sa pridala ako prvá Únia stavbárov, pre ktorú spísal celý manifest. Hnutie bolo však nepripravené a zlyhalo.
V roku 1835 založil Association of All Classes of All Nations, na šírenie owenovský ideí. Vyzýval vlády, strany, sponzorov aby si získali jeho učenie spoločenskej reformy. Na konci života sa zaoberal mysticizmom a spiritualizmom. Kedysi bohatý podnikateľ Owen zomiera v chudobe, bez peňazí v roku 1858.
Owenizmus sa spolu s fourierizmom a ikarským hnutím stali prvými populárnymi socialistickými ideológiami. Owen okrem toho, že založil kolóniu New Harmony, inšpiroval zakladanie ďalší kolónií v USA (Forestwille, Franklin, Kendal, Hunt, Yellow Springs, Nashoba, Haverstraw, Forestville, Blue Spring, Valley Forge, Goose Pond, Promisewell), Spojenom kráľovstve (Spa Fields, Orbitson, Ralahine, Queenwood Farm) a Kanade (Maxwell). Owen ovplyvnil aj ďalšieho utopistu, Etienna Cabeta, ktorý podobne zakladal utopické komunity v USA a dokonca sa s Owenom osobne stretli. Ale o tom niekedy nabudúce…
PhDr. Lukáš Perný, autor sa profesionálne venuje dejinám utópií
Digitalizované vybrané spisy Roberta Owena
Robert Owen: Vybrané spisy
Použitá a odporúčaná literatúra
ZAMAROVSKÝ, V.: Utopisti. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1961
SAINT-SIMON, H. de.: Výbor z díla. Praha: Orbis, 1949
FOURIER, Ch.: Veľká metamorfóza. Výbor z díla. Praha: Mladá Fronta, 1983
OWEN, R.: Kniha o novom mravnom svete. In: ZAMAROVSKÝ, V.: Utopisti. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1961
OWEN, R.: Vybrané spisy. Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1960
Celá debata | RSS tejto debaty