Blog Lukáša Perného

Po Thomasovi Morovi, Tommasovi Campanellovi, Francisovi Baconovi sa cesta dejinami utopických a sociálnych teórii uberie do obdobia Slnka. 18. storočie, osvietenstvo – časy kedy človek veril azda najviac, v potenciál využitia rozumu v prospech civilizačného pokroku. Doba, kedy sa zrodila nielen myšlienka svetového mieru (Kant), ale aj prvé náznaky sociálnej transformácie ľudskej civilizácie a idea rovnosti. V tejto dobe pôsobil aj Abbé Gabriel Bonnot de Mably (1709 – 1785), zabudnutý filozof osvietenstva, kňaz, spisovateľ, diplomat, ktorému sa dnes takmer nikto na poli sociálnej filozofie nevenuje.

Patrí ku generácii filozofov francúzskeho osvietenstva a jeho význam je minimálne rovnocenný Rousseaovi, Diderotovi, Voltairovi, Montesquieovi a ďalším dobovým filozofom francúzskeho osvietenstva. Mably sa venoval nielen filozofii, ale aj histórii, právu, ekonomike, kultúre a filozofii dejín. Otázkou zostáva, prečo tak silné meno osvietenskej filozofie, ktoré patrilo v 18. storočí k tým najvýznamnejším a najuznávanejším filozofom zmizlo z učebníc dejín filozofie? Odpoveď nájdeme v nasledujúcich faktoch: „Revolúcia v roku 1789 sa hrdo hlásila k odkazu mysliteľa Mablyho. Národné zhromaždenie bolo presvedčené, že jeho ustanovenia sú stelesnením štátnických myšlienok Mablyho. Bol podaný návrh, aby Mably bol pochovaný v Pantheone. Thermidor znamenal rozchod s Mablyho ideami. Mably je príliš nebezpečný pre mešťanov, než aby ho mohli propagovať… Jeho knihy sa nevydávajú, jeho meno upadá do zabudnutia. Ešte raz zažiari Mablyho sláva: na jeho názory sa odvolávajú republikáni v revolučnej dobe okolo roku 1848. Znova sa vydávajú jeho diela, znovu vychádzajú štúdie o jeho názoroch. A po roku 1848 bol Mably vyškrtnutý aj podrobných z dejín filozofie. Je vyškrtnutý, vymazaný z histórie…“ …píše v úvode k Mablyho dielu dr. Jaromír Jermář, prekladateľ Mablyho diela a autor predslovu k jedinému českému vydaniu spisov Gabriela Bonnota de Mablyho.

EGALITÁRNY FILOZOF OSVIETENSTVA

„Či filozof, ktorý vstúpil do paláca boháča zamilovaného do rozkoši a zvolá:
Koľko je tu vecí, ktoré nepotrebujem!, nie je bližšie k šťastiu, než majiteľ nechutných zbytočností? Prečo by sme mali ľutovať národ, ktorý má múdrosť tohto filozofa? …šťastie rozhodne nie je tovar, ktorý kupci predávajú národom, s ktorým obchodujú alebo privážajú spolu s cukrom a s karmínom.“ — Abbé Gabriel Bonnot de Mably, filozof, historik a diplomat

Fundamentálnym filozofickým, právnym, politickým, ekonomickým a kultúrnym problémom je pre francúzskeho filozofa Gabriela Bonnota de Mablyho otázka možnosti nastolenia šťastnej spoločnosti a prostredníctvom rozumu. Prejavom rozumu, ktorý je zároveň v súlade s ľudskou prirodzenosťou, je pre Mablyho idea rovnosti medzi ľuďmi. Mably predložil v 18. storočí, v období éry rozumu, jednu z najlogickejších apológií rovnostárstva a prirodzeného práva, ktorá vychádza z antickej tradície. Iba spoločenské vlastnosti, podľa Mablyho povolané prírodou, môžu človeka doviesť k šťastnému bytiu. Omyly všetkých národov sveta vznikajú na základe najfatálnejšieho omylu civilizácie: v navrhovaní zákonov založených na falošných potrebách, ktoré podporujú vášne a spoločenskú nerovnosť. Na základe toho Mably usudzuje, že celé dejiny ľudstva hľadá človek šťastie tam, kde v skutočnosti nie je. Mably na rozdiel od ostatných osvietencov nebol materialista; spája v duchu osvietenstva prirodzenosť s rozumom a deisticky s Božou vôľou. Podľa jeho prirodzeno-právnej teórie má človek prirodzene spoločenské vlastnosti (človek ako zoon politicon), ktoré zničil vznik súkromno-vlastníckeho modelu spoločnosti. V prírodnom stave, donútili človeka spoločné záujmy k vzájomnému spolužitiu a pomoci, a teda následne k vytvoreniu verejnej moci.

Mably sa stal spolu Montesquiem a Rousseaom hlavnou inšpiráciou pre legislatívu Francúzskej revolúcie, nakoľko jeho dielo ovplyvnilo rokovania o zhromaždení generálnych stavov v roku 1789. Okrem toho sa Mably zapísal do histórie poverením pre koncepciu ústavnej reformy Poľska a kritikou americkej ústavy, čo bolo v podstate posledné Mablyho dielo. Najpodstatnejším Mablyho prínosom (a možno aj preto je z oficiálnych dejín filozofie vymazaný; resp. vo väčšine prípadov nie je uvádzaný v učebniciach dejín filozofie), je práve jeho obhajoba rovnostárstva, ktorá je skutočne logická a prehľadná.

ŽIVOT A DIELO

„Veľké bohatstvo budí potrebu ešte väčšieho, lebo hrabavosť je nenásytná. … Peniaze, peniaze, peniaze, toto zahubilo rímsku republiku… Rimania sa nedokázali ubrániť niekoľkým hordám barbarov… čím bude taký štát bohatší, tým viac si vytvorí zlodejov, ktorí ho budú okrádať. … Bohatstvo sa vytráca oveľa rýchlejšie, než vzniká.“ (Mably 1958, s. 14 – 17)

„…jedna časť ľudí by mohla uspokojovať svoje skutočné potreby, keby si druhá časť nevytvárala potreby vymyslené…na úkor koľkých občanov či skôr provincií je založené šťastie vášho kráľa…“ (Mably 1958, s. 21)

Gabriel Bonnot de Mably sa narodil v rodine šľachtickej (priezvisko Bonnot) v mestečku Grenoble. Meno si spolu s bratom zvolil podľa sídla Mably, kam sa presťahovali. Jeho bratom bol významný osvietenský filozof, epistemológ, psychológ a spisovateľ Condillac a bratrancom významný encyklopedista, fyzik, matematik, hudobný teoretik Jean le Rond d‘Alembert. Významným spôsobom ovplyvnil Jeana-Jacquesa Rousseaua, ktorý vychovával Mablyho synovcov (tieto skúsenosti Rousseaua inšpirovali pre napísanie jeho známeho diela Emil alebo o výchove). Mably získal vzdelanie na jezuitskej škole v Lyone; tu získal vedomosti v latinčine, histórii a logike; taktiež sa zoznámil s antickou filozofiou (Platón, Cicero). Následne odchádza do Paríža, kde vstúpil do seminára Saint-Sulpice. Opäť sa sťahuje: do Genoblu, kde študuje antickú filozofiu. Toto obdobie vyvrcholí debutom Porovnanie Rimanov (1740). Následne vstúpil do diplomatického zboru (1742), stáva sa sekretárom kardinála Tencin. Táto kariéra však bola krátka, nakoľko sa dobrovoľne vzdáva tohto postu v roku 1748 a po skúsenostiach s kariérou diplomata sa definitívne rozchádza s ideológiou aristokracie, aj s ideológiou liberalizmu. Mably počas tohto obdobia totiž znenávidel obchod, aj na základe obchodných a námorných zmlúv, odhaľujúcich koloniálnu politiku. Od tohto momentu sa Mably začína naplno venovať vedeckej činnosti. Publikuje spis Verejné právo Európy založené na zmluvách od mieru vestfalského z r. 1648 do našich dní (1748), kde predkladá kritiku politiky európskych štátov (zahraničnú aj vnútornú) a taktiež sa prvý krát venuje otázke nerovnosti. V ďalšom období sa Mably začína venovať histórii (vydáva Úvahy o Grékoch a Úvahy o Rimanoch). Vymedzuje sa proti machiavelizmu v diplomacii (dielo Zásady jednania). Kým doteraz Mably stanovil diagnózu, v diele O právach a povinnostiach občana (1758) prvý krát ordinuje spoločenskú terapiu na základe učenia o spoločenskej zmluve. Dielo však nebolo publikované. Roku 1763 zverejňuje Rozpravy Fokiona o vzťahu morálky k politike, dielo ocenené bernskou akadémiou, kde prvý krát kritizuje Helvétiovo poňatie vášní. O dva roky neskôr vydáva historické dielo Úvahy o dejinách Francúzska a okolo roku 1767 dielo O štúdiu histórie, ktorého publikovanie bolo vo Francúzsku zakázané. V roku 1768 vydáva nadčasové dielo Námietky filozofov ekonomistom k prirodzenému a nutnému poriadku politických spoločností, v ktorom kritizuje ideológiu fyziokratov (predovšetkým Merciéra, no kritika dokonale sedí aj na škótskeho ekonóma Adama Smitha, ideového otca súčasných neoliberálov, autor knihy Bohatstvo národov, ktorého preslávila veta o neviditeľnej ruke trhu). V tomto diele vystupuje s jasne antikapitalistickým a antifeudálnym postojom. V roku 1770 sa spolu s Rousseaom podieľa na návrhu reformy poľskej ústavy (O vláde a zákonoch Poľska) a roku 1774 píše anti-Holbachovské dielo Zásady mravnosti. O dva roky neskôr vydáva zásadné dielo O zákonodarstve alebo zásady zákonov, ktoré je uceleným dielom, ktoré sumarizuje doterajšie Mablyho názory na spoločnosť. Následne písal drobné články a eseje o aktuálnych politických otázkach. V ďalšom filozoficko-dejinnom diele, O spôsobe ako písať dejiny kritizuje Voltaira za jeho povrchný prístup k dejinám. Naopak vyzdvihuje Plutarcha, Tacita a Grotia. Dejiny nepovažuje za popis, ale ako nometickoú vedu, ktorá sa snaží hľadať príčiny dejinných procesov. Mably sa tak zaradil k filozofom dejín. Posledným Mablyho dielom sú Úvahy o Spojených štátoch amerických, teda listy adresované prezidentovi Johnovi Adamsovi. Vizionár Mably v tomto diele predpovedal úpadok USA, budúce rozpory, ktoré podmieňuje majetková nerovnosť a dokonca imperiálnu rozpínavosť USA. Prezident Adams následne poprel, že by si od Mablyho vyžiadal tieto úvahy. Mably zomiera vo veku 76 rokov, 4 roky pred revolúciou, ktorú predpovdal. (životopis spracovaný podľa Jermář In: Mably 1958,)

REAKCIE

Vo 18. storočí boli najznámejšími Mablyho prácami Entretiens de Phocion (1763) a Desmonds et des devoirs du citoyen (1758), kde predpovedal podmienky vzniku francúzskej revolúcie. V oboch dielach Mably apeluje na komunistický výklad republikánstva, teda zrušenie súkromného vlastníctva, ktoré produkuje falošné potreby, egoistické inštinkty a antisociálne správanie. Mably taktiež kritizuje inštitúciu dedičstva, resp. zdedeného bohatstva, ktoré zabraňuje nastoleniu šťastnej a spravodlivej spoločnosti.

Pre Československo boli preložené z rozsiahleho Mablyho diela iba knihy O zákonodarstve, Námietky filozofov ekonomistom k prirodzenému a nutnému poriadku politických spoločností a O právach a povinnostiach občana. Mablyho diela nesú spoločný naratív – kritiku súkromného vlastníctva, adorovanie skromnosti a rovnosti. Mablyho postoje vychádzajú z antiky a so zlatým vekom spájajú Lykurgove agrárne zákony v Sparte, jezuitské rovnostárske komunity v Južnej Amerike a taktiež Skýtov a prírodné národy. V kontexte práva suveréna na zvrhnutie nespravodlivej vlády sa odvoláva na Cicera (pozri viac nižšie) a taktiež v autorovom diele nachádzame poznatky o filozofii Grotia, Hobbesa, Pufendorfa, Locka a ďalších. Mablyho postoj je značne stoický, zdôrazňuje cnosť, obhajuje rozumnosť a potláčanie vášní, ktoré produkujú chaos. Mablyho diela boli znova vydávané v období Francúzskej revolúcie, kedy jakobíni navrhli umiestnenie jeho pozostatkov do Pantheonu. Kompletné Mablyho dielo bolo publikované v pätnástich zväzkoch (1794 – 1795) spolu so životopisom od Gabriela Brizarda. Mablymu sa venoval aj Alexander Nikolajevič Radiščev, ktorý preložil jeho dielo do ruštiny.

Dr. Jermař bol prakticky jediným známym autorom, ktorý sa Mablymu v Československu podrobne venoval. Okrajovo sa mu venovali Lev Hanzel, Vojtech Zamarovský, ktorí vydali časť jeho diela v slovenskom preklade (v rámci zborníku Utopisti), získal si pozornosť Milana Šimečku (Sociálne utópie a utopisti, Kríza utopizmu) a taktiež nájdeme jeho meno v knihe Idea rovnosti od Karla Michňáka. V ZSSR sa Mablyho odkazu venoval a výbor z jeho diela vydal odborník na utópie, V. P. Volgin. Po roku 1989 sa na Slovensku nevenoval Mablyho odkazu podrobne žiadny filozof (ak je tomu inak, uveďte nižšie v komentároch). Výber Mablyho diela podľa Volginovho výberu vyšiel v Československu na konci 50. rokov. Odvtedy Mably nebol vydaný… Snáď túto tragédiu aspoň čiastočne napraví dole vložený scan takmer nezohnatelnej knihy Výbor z díla.

PRÁVO NA REVOLÚCIU?

Normatívne Mably navrhuje maximálnu elimináciu vplyvu súkromného vlastníctva na verené inštitúcie vzhľadom na to, že sa realisticky domnieva, že spoločnosť je až príliš skazená na nastolenie pôvodnej rovnosti. Mably svojim odkazom značne, ostatne ako väčšina utopistov, predbehol svoju dobu, nakoľko v 18. storočí ešte neboli rozpory kapitalizmu až natoľko výrazné ako v čase Marxa či v súčasnosti. Kým väčšina dvorných filozofov budúcej revolúcie (Helvetius, Holbach, Diderot, Voltaire, Montesquieu) ešte zastávalo liberálne pozície, Mably (a spolu s nim aj Rousseau a po nich Robespierre a Babeuf) posunuli kritiku spoločnosti doľava. Mably hovorí: „V spoločnosti, kde vládne pozemkové vlastníctvo a nerovnosť, nemôže žiadny sociálny poriadok vyhovovať všetkým. Spoločnosť je rozdelená na triedy a tieto triedy majú antagonistické záujmy“ (Mably 1795, s. 38).

Napokon, iba málokto si dovolil kritizovať americkú revolúciu, ba dokonca Mably porozumel negatívnym dôsledkom unáhlených revolúcií, ktoré zneužívajú despotickí politici na získanie moci (prípad Cromwella a potlačenie nemeckého sedliackeho povstania anabaptistov či rovnostárskeho hnutia kopáčov-diggers, ktoré usilovalo o nastolenie rovnostárskych komunít). Práve preto Mably pochopil to, o čom písal aj Karol Marx a po ňom Lenin: teda že unáhlená revolúcia v stave, kedy ľudia nie sú intelektuálne pripravení na zmenu, môže mať v konečnom dôsledku ešte horšie dôsledky. Stačí si spomenúť na pokus Maďarskej republiky rád či Babeufovho sprisahania rovných, ktoré v konečnom dôsledku svojou unáhlenosťou a ignorovaním objektívnych podmienok historického vývoja zabrzdili sociálny pokrok na desaťročia. Paradxone, marxisti (napr. Michňák) Mablymu vyčítajú, že nebol dostatočne revolučný/radikálny, na druhej strane napr. Babeufovi zase vyčítajú, že bol až príliš revolučný v čase, keď rovnostárska revolúcia nebola možná. Mably teda navrhuje reformnú cestu okliešťovania vplyvu súkromno-vlastníckych vzťahov, avšak uvedomuje si, že egoistické myslenie je až priveľmi zakorenené v povahách ľudí. Zároveň (s odvolaním sa na Cicera) obhajuje možnosť sociálnej revolúcie, avšak pod podmienkou vzdelanosti národa a v prípade, že žiadna legislatívna zmena nie je už možná (teda, ak zákony a demokratické mechanizmy nefungujú a sú porušované občianske práva). Aj Immanuel Kant pripomenul v článku Odpoveď na otázku, čo je osvietenstvo, že žiadna revolúcia nedokáže zmeniť mysle ľudí a že doba, v ktorej žije síce je dobou osvietenstva, ale nie je dobou osvietených, teda ľudia sa ešte nenaučili používať dokonale rozum. Kant píše: „Revolúcia hádam môže odstrániť osobný despotizmus alebo ziskuchtivý či panovačný útlak. Nikdy však nemôže uskutočniť ozajstnú reformu spôsobu myslenia.“ (Kant 2006, s. 22 – 23) Toto vedel už Mably, a preto mal vo svojej dobe realistické ciele. Doslova píše: „Národ sa nikdy nezbaví svojich nedostatkov, ak nebude mať silnú túžbu zmeniť svoje postavenie; o to môže usilovať iba vtedy, až sa natoľko vzdelá, že bude schopný pochopiť, čo mu je odopierané a porovnať svoje súčasné postavenie s iným, ktoré by umožnilo viac výhod. …uskutočnenie len náhodnej premeny, ktorá ho učiní menej nešťastným, zmení len charakter jeho nešťastia.“ (Mably 1958, s. 122) Mably preto zdôrazňuje priaznivé okolnosti na revolúciu. Dovtedy však navrhuje využívanie všetkých mechanizmov pre aplikovanie sociálneho pokroku legálnou cestou. Aj v súčasnosti sa právo na revolúciu považuje za jedno z ľudských práv, (Pozri: Borowski, s. 111) napokon Kant pod vplyvom Mablyho žiaka Rousseaua, podobne ako Mably hovorí: „Pokladáme za samozrejmé pravda, že všetci ľudia sú stvorení ako rovní a svojim stvoriteľom sú obdarovaní určitými neodcudziteľnými právami, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a budovanie osobného šťastia: že pre zabezpečenie týchto práv sú medzi ľuďmi ustanovené vlády, odvodzujúce svoju právnu moc od súhlasu tých, ktorým vládnu; že kedykoľvek začne byť niektorá vláda týmto cieľom na prekážku, má ľud právo ju zmeniť alebo zrušiť a ustanoviť novú vládu, ktorá bude založená na takých princípoch a svoju právomoc bude upravovať takým spôsobom ako uzná za vhodné pre zaistenie svojej bezpečnosti a svojho šťastia“ (Kant, 1977).

Rousseau, Mably, Kant, všetci autori zdôrazňovali možnosť revolúcie, prípadne sociálnej transformácie v prípade, že nie sú v spoločnosti garantované sociálne a občianske práva. Zároveň však všetci autori preferujú normatívne, skôr reformný postoj. Mably, si uvedomoval riziko fenoménu, ktorý sa zakorenil ako farebná revolúcia alebo majdan, teda v podstate antisociálna kontrarevolúcia, ktorou despotickí politici oklamú ľud pre svoje ekonomické, imperiálne alebo iné ciele (prevrat na Ukrajine, v Lýbii a pod.). Mably si veľmi dobre uvedomuje riziká chaosu z anarchie a destablizácie krajiny. Práve preto zdôrazňuje, aspekt pripravenosti a kompetentnosti národa na revolúciu. Kant a podobne i Mably preto zdôrazňujú silu rozumu, ktorý nás môže vymaniť z temnôt nevedomosti. Pre Mablyho je rozum stotožňovaný deisticky s vôľou prírody a Boha. Príroda nás stvorila ako spoločenské bytosti. To samozrejme súvisí s Mablyho antropologickými východiskami.

ANTROPOLÓGIA

Mably sa vo svojom diele v rozsiahlej miere venuje teórii prirodzeného stavu od ktorého odvodzuje prirodzené práva. Mably hovorí: „Myslím, že ľudia vyšli z rúk prírody úplne rovní a v dôsledku toho, bez akýchkoľvek výsad jedných voči druhým a úplne slobodní. Príroda nestvorila ani kráľov, ani hodnostárov, ani poddaných, ani otrokov –  to je zrejmé„ (Mably 1958, s. 102). Podľa Mablyho má človek vrodené sociálne vlastnosti, je teda predurčený ku komunitárnemu spôsobu života. Individualizmus a sebectvo sú teda podľa Mablyho neprirodzené. V tomto sa úplne odlišuje od Rousseauovej pre-romantickej predstavy človeka ako samotárskeho divocha spätého s prírodou. Mably hovorí jasne a logicky: potreby donútili človeka ku vzájomnej spolupráci a spolužitiu. Podobne ako Rousseau taktiež zdôrazňuje sebalásku ako zdroj spoločenských vlastností – tá nás urobila vzájomne nepodstrádateľnými. Človek potrebuje k uspokojovaniu potrieb vždy blížnych a tak ako má rád seba, má rad i ostatných. Zhoduje sa s Rousseaom v tom, že v prvotno-pospolnej spoločnosti sa živili rybolovom a lovom, a vlastníctvo nad rámec nutných potrieb nepoznali. A v neolite začali obrábať kolektívne pôdu, nakoľko zdroje začali byť obmedzené. Mably však verí, že to neboli iba fyzické potreby, ktoré človeka donútili ku kooperácii, ale aj morálne vlastnosti, ktoré ľudí doviedli ku vytvoreniu verejnej moci. Nerovnosť vzniká až v čase, po vzniku prebytku bez úžitku, teda v časoch keď ľudia vytvorili inštitúciu lenivých hodnostárov, ktorí žili z práce ostatných: „…bolo pre preto potrebné vytvoriť hodnostárov: to  znamenalo, že sa občan zriekol svojej nezávislosti. Od tohto okamihu, mi človek pripadá ako kráľ zosadený z trónu„ (Mably 1958, s. 102).

Nespravodlivosť hodnostárov spôsobila rozdeľovanie pôdy, a tak bol každý nútený pracovať na svojom podiele. V spoločnosti nerovnosti sa vytvorili podmienky pre posilnenie vášni, lakomstva, ctižiadostivosť. Mably preto hovorí: „Ctižiadosť a zištnosť nie sú matkami, ale dcérami nerovnosti.“ (Mably 1958, s. 37) Mably, hoc hovorí, že jeho teória prirodzeného stavu ako podklad pre vznik prirodzených zákonov a obhajobu rovnosti, je iba hypotézou. Je to snáď i Mablyho štúdiom logiky, no na rozdiel od Rousseaua, jeho obhajoba rovnosti nie je chaotická, ale veľmi logická a dodnes aktuálna.

VÁŠNE A VLASTNÍCTVO

Mably si uvedomoval jeden zásadný problém, trh potrebuje expandovať, kapitál potrebuje akumulovať; a na to aby expandoval, potrebuje aby ľudia nakupovali a preto v nich prostredníctvom podpory súkromného vlastníctva vzbudzuje vášne, ktoré falošne potreby, chamtivosť a lakomstvo. Ľudia sa tak donekonečna naháňajú za tovarmi a zážitkami. Súčasné marketingové agentúry majú hlavnú úlohu produkovať tieto falošné potreby, ktoré spejú k odcudzeniu (alienation).

Najväčším nepriateľom vytvárania neužitočných a nezmyselných, falošných potrieb je skromnosť. Mably používa Sokratovské prirovnanie človeka, ktorý príde do domu boháča a uvedomí si, že nič z týchto prebytočných vecí nepotrebuje.  Mably dochádza k presvedčeniu, že autentické bytie spočíva v eliminovaní neautentických potrieb a v tom, že skromnosť je spätá so cnosťou.[1] Podľa Mablyho ak je spoločnosť skutočne šťastná, nerozširuje potreby na umelé. Mably normatívne navrhol určenie maximálneho majetku každého občana a taktiež rozsah vlastníctva pôdy.

Šťastie teda spočíva v skromnosti a skromnosť je pre Mablyho synonymom pre cnosť a túžbu po rovnosti a spravodlivosti. Opakom sú neresti, nikdy nekončiaca túžby hromadiť a vlastniť. To samozrejme vyhovuje práve neoliberálnej ideológii a hyperkonzumnému spôsobu života.

Ukážky z citátov:

„Aký má zmysel nadbytok, ak ľudí doháňa k nespravodlivosti a obohacovaniu násilím a podvodom. … Ľudia nebudú šťastní uprostred svojich nových pôžitkov, pretože budú týraní vášňami… kým nebude spoločenstvo majetku, a rovnosť majetku tieto vášne neumlčí… Aký môže byť osud pravdy, medzi toľkými vášňami“ (Mably 1958, s. 80, 91)

„…ak pripustíme existenciu neužitočných potrieb, buďte uistený, že začnú byť skoro podporované, lebo jedným sa zachce mať všetko a druhí nebudú mať nič. Spolu s tým, ako rastú a zväčšujú potreby občanov, slabnú, uhasínajú a zvrhávajú sa naše spoločenské vlastnosti, kdežto chyby sa prejavujú so stále väčšou ohavnosťou a čoskoro dokonca vyžadujú ohľady a úctu“ (Mably 1958, s. 21).

„Vznik nových potrieb… začal ma do iste miery odcudzovať a vzďalovať sebe samému…“ Mably na základe tohto odcudzenia dochádza k tomu, že ho už nedokázali uspokojovať falošné potreby a myšlienky ho doviedlo k všeobecnému a spoločenskému dobru“ (Mably 1958, s. 87).

Fenomén komodifikácie a s ním spojeného odcudzenia (alienation) analyzoval o storočie neskôr po Mablym Karol Marx.[2] A nebol to len Karol Marx, ktorý si tento fenomén uvedomoval. Aj súčasní filozofi ako Michael Sandel [3] či filozof Noam Chomsky opakujú Mablyho kritiku v nových kontextoch 21. storočia, avšak podstata zostáva zachovaná – marketing a trhová spoločnosť vytvára umelé potreby za cieľom expanzie trhu a nekonečnej akumulácie kapitálu.[4] Z týchto potrieb vzniká túžba po nadmernom vlastníctve, a spolu s tým vzniká lakomstvo a chamtivosť. Mably nachádza hlavnú príčinu vzniku tohto problému – spätosť súkromného vlastníctva s vášňam. Ako píše Mably: „Vášne súdia po svojom. Nesporia sa malicherne o to, čo sa im páči, stačí ich len povzbudiť, aby začali jednať“ (Mably 1958, s. 91).

PREČO ČÍTAŤ MABLYHO

Mablyho odkaz nie je len nutný opätovne zaradiť do dejín filozofie, ale môže byť mimoriadne inšpiratívny aj pre reflexie súčasného sveta.
Mably v diele O zákonodarstve predložil prepracovanú kritiku fyziokratického myslenia, ktoré v tej dobe zastávali Merciér a Adam Smith. Fyziokrati boli predvojom súčasných neoliberálov – zdôrazňovali ideu bohatstva národov založeného na trhovej spoločnosti, teda fakticky buržoáznu spoločnosť založenú na súťaži a spoločenskej nerovnosti. Mably predkladá kontrastne svoj ideál – šťastnú a egalitárnej spoločnosť. Súčasná realita potvrdzuje, že spoločnosť založená na pernamentnom ekonomickom raste nielenže nutne speje do stále sa opakujúcich kríz, ale zároveň neumožňuje dosiahnutia šťastia pre väčšinu občanov spoločenstva.

Prečo má zmysel pripomínať Mablyho odkaz v 21. storočí? Mablyho dielo je tvrdou kritikou rozširujúcej sa sociálnej nerovnosti, kapitalizmu a trhového imperializmu (akumulácia kapitálu, zadĺženosť, imperiálne vojny v mene zisku). Mably si taktiež ako jeden z prvých filozofov uvedomoval obmedzenie zdrojov, ktoré sa stáva vzhľadom na populačný rast a ekologickú krízu výrazným problémom: „ Zem nám dáva obmedzené množstvo bohatstva, prečo teda chceme mať neobmedzené prostriedky?“ (Mably 1958, s. 21)

Hodnotu odkazu myšlienok autorov ako Gabriel Bonnot de Mably, Thomas More, Campanella či Karl Marx ľudstvo a ocení pravdepodobne až po vypuknutí najbližšej krízy, kedy sa systém, ktorí uvedení autori pomenovali zrúti na základe vlastných protirečení. Nekonečná akumulácia jednoducho nie je udržateľná a ani nie je logicky možná. Jej opakom je sebestačnosť, trvalá udržateľnosť a rozumne riadenie spoločnosti. Autori ako Mably už v 18. storočí odkazovali ľudstvu, že šťastie spoločnosti nespočíva v hromadení komodít, ale v skromnosti a rovnosti, spolupatričnosti a solidarite. Pochopil to dokonca už aj Francis Fukuyama, ktorý prehodnotil svoje prehlásenie o víťazstve liberálnej demokracii a pre 21. storočie predpovedal rozvoj komunitárnych princípov. Je čas vrátiť sa k Mablymu…

PhDr. Lukáš Perný, autor sa profesionálne venuje dejinám utópií a utopizmu

Odporúčaná a použitá literatúra
MABLY, G. B.: Výbor z díla. Filosofická knihovna. Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1958
MABLY, GB. G.: Des droits et des devoirs du citoyen. Kell. 1789. (Dostupné v archíve Duke University online: https://archive.org/details/desdroitsetdesde00mabl)
MABLY: Doutes far l’Ordre naturel. Paris. 1795
MABLY: O zákonodarstve čiže zásady zákonov. In: ZAMAROVSKÝ, V., HANZEL, L. (ed.): Utopisti. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1961
MICHŇÁK, K.: Idea rovnosti. Praha: Svobodné slovo, 1962
ŠIMEČKA, M.: Sociálne utópie a utopisti, Bratislava: Vydavateľstvo Osveta n.p., 1963
KANT, I.: ODPOVEĎ NA OTÁZKU: ČO JE OSVIETENSTVO?. In: KRITIKA & KONTEXT No.32, 2006
KANT, I.: Metaphysik der Sitten (1797). Frankurt a. N.: Werkausgabe Bd. VIII., 1977
BOROWSKI, M.: Právo na revolúciu. In: LOHMANN, G., POLLMANN, A.: Ľudské práva. Bratislava: Kaligram. 2017, s. 111

Poznámky

[1] Aj v Utópii Thomasa Mora boli asketickí brúteskovia, ktorí žili v úplnej skromnosti považovaní za svätcov. Campanella dokonca stanovil skromnosť ako normatívny ideál, a tak sa priblížil k Biblickému ideálu rovnostárstva zo Skutkov Apoštolov (Sk 4, 34-35). Podobné postoje má aj známy filozof 20. storočia, Erich Fromm (Mať alebo byť). V duchu skromnosti a rovnostárstva zakladali v 17. storočí kresťanské komunity jezuitskí mnísi v Paraguaji, o ktorých taktiež Mably píše. Paradoxne, táto pôvodne kresťanská myšlienka (každému podľa jeho potrieb) sa stala základom aj pre ideu marxisticky poňatého komunizmu v 19. storočí. Mably však siaha ešte ďalej: k antickej Sparte a Lykurgovej vláde, ktorú považuje za zlatý vek rovnostárstva.

[2] „V modernej spoločnosti je stále viac a viac „vecí“ na predaj, v stále väčšej miere sa všetky produkty ľudskej činnosti, jej podmienky, i činnosť stávajú „tovarom.“ Tovar a ním nesené vzťahy kúpy a predaj sa stávajú matricou spoločenských vzťahov. Možno len súhlasiť s tými chápaniami Marxovho projektu, podľa ktorých problém „stovarňovania“, komodifikácie, komercionalizácie, reifikácie, je kľúčový pri interpretácii všetkých zložiek spoločenského života v podmienkach kapitalizmu.“ (Novosád 2013, s. 414)

[3] Aj komunitárny filozof Michael Sandel zdôrazňuje problém komodifikácie (stovarňovanie všetkých aspektov spoločnosti ako zdroj odcudzenia) spoločnosti, resp. stovarňovania všetkých aspektov spoločenského života, o ktorom neskôr písal aj Karl Marx. Sandel vychádzajúci primárne z Kanta, si všíma, že trhovo-liberálna spoločnosť apeluje napr. v reklamách na pudy a vytváranie konzumných, teda neautentických potrieb. Bytosť sa tak stáva neslobodu, pretože jednať slobodne znamená podľa Kanta konať autonómne, teda nekonať podľa diktátu prírody a pudov –ak uspokojujeme primárne iba svoje túžby, konáme iba v prospech cieľa, ktorý je v nás. (Pozri: Perny 2018, s. 86) Kým Sandel hovorí o neslobodnom správaní, Mably píše o správaní nerozumnom, no ide v podstate o ten istý problém: „Akonáhle človeka opustí rozum, vášne sa ženú a rútia sa s najvyššou rýchlosťou. … Nové vášne, či lepšie povedané – vášne, ktoré pôsobili za nových podmienok, zrodili nové chyby, a tie budú existovať do tej doby, kým ich nová revolúcia nezamení novými predsudkami. (Mably 1958, s.28, 95) Takto popisuje vášne Mably. Sandel prirovnáva neslobodné konanie ku gravitácii, ktorá priťahuje biliardové gule, k pudom zvierat, ale aj k reklamným sloganom, ktoré vedú k poslušnosti, teda neautonómnej slobode. Autonómne jednanie dáva podľa Sandela životu dôstojnosť; rešpektovať ľudskú dôstojnosť znamená nakladať s osobami ako s účelmi o sebe. Kantovská morálna hodnota jednania teda nespočíva v dôsledkoch, ktoré z nej vyplývajú, ale zo zámeru, s akým je čin vykonaný.

[4] „Trh je radikálny experiment, ktorý porušuje základné ľudské potreby a kapacity. Môžete to vidieť v násilných bojoch, ktoré boli potrebné na to, aby ľudia na trhu stanovili podmienky. Napríklad v Spojených štátoch je asi jedna šestina hrubého národného produktu za milión dolárov ročne venovaná marketingu. Marketing je manipulácia a podvod. ** Snaží sa zmeniť ľudí na niečo, čo nie sú – jedinci sú zameraní výlučne na seba, čo maximalizuje ich spotrebu tovaru, ktorú nepotrebujú.“
Noam Chomsky, On marketing

Gabriel Bonnot Mably: Výbor… by on Scribd