Blog Lukáša Perného

Omamujúci gýč, únavná selanka zo sveta unudenej americkej buržoázie? Kdepak. Filmové spracovanie Velký Gatsby prostredníctvom Warner Bros, rozhodne nie je dielo pre hlupákov. Aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá, ide o filozofické veľdielo spochybňujúce celú ideologickú podstatu súdobej spoločnosti. Je dokonalým, žiariacim príkladom geniality autora, ktorý do popkultúry skryl antisystémový odkaz, tajný kód. Tento skrytý kód do diela vložili nielen režisér a scenárista Baz Luhrmann v spolupráci s Craigom Pearcom, ale aj samotný autor Francis Scott Fitzgerald, svojim vlastným životným príbehom.

Viete, nejakú dobu som si myslel, že mám veľa vecí, ale pravda je, že som bol prázdny.
Požiadal som aby počkala, až sa stanem niekym. (Gatsby)

Tým tajným kódom filmu je ono symbolické zelené svetlo. Bežný divák za ním na prvý pohľad vidí zidealizovaný „americký sen,“ predstavu, že ak si niečo želáme a ideme si za tým, tak to dosiahneme. V skutočnosti film odhaľuje jeho falošnú podstatu. Na prvý pohľad film vyzerá ako ideologická propaganda neoliberálnej vízie „sveta úspešných.“ Chudobný chlapec sa posnažil a vyšvihol sa na vrchol, aby ukázal všetkým tým lenivcom a nesnaživým, že sa to dá. Že to nie je systém, ktorý ničí naše sny, ale len naša lenivosť. Tento individualistický manifest je v skutočnosti len pozlátkom toho, čo sa skrýva pod povrchom. Jay Gatsby (Leonardo di Caprio) dosiahne všetko, dostane sa na vrchol materiálneho blahobytu, ale sám sa skrýva pred svetom. Jeho materiálny blahobyt má len jeden účel – metafyzickú víziu návratu vlastného strateného zlatého veku, ktorý zosobňuje jeho múza Daisy (zelené svetlo).

– Toho nenájdete, tento dom a všetko okolo neho je súčasťou jedného veľkého klamu.
Pán Gatsby neexistuje.
– To je mi jedno, hlavne, že organizuje veľké večierky.

Skrýva sa pretože nenachádza zmysel. Jeho jedinou víziou je opätovné navrátenie metafyzickej túžby po najhlbšej podstate svojho života. Táto túžba je zároveň jeho sebauvedomením, jeho chýbajúcou polovičkou. Ako pripomína Sarah Le Fevre, film je umeleckou projekciou tézy psychoanalytika Jacqua Lacana, ktorý definuje túžbu ako nekonečný pokus dosiahnuť svoj cieľ, nekonečné úsilie o uspokojenie. Slavoj Žižek píše ovzťahu subjektu k objektu, ktorý sme všetci zažili v sne. A túto predstavu Žižek transformuje na víziu amerického sna a konzumnej kultúry.

Na bezprostrednej úrovni adresovanej jednotlivcom, kapitalizmus, samozrejme, ich chápe ako konzumentov, ako subjekty túžby, žiada v nich stále nové zvrátené a nadmerné túžby; okrem toho samozrejme tiež manipuluje „túžbu po túžbe“, slávia tú túžbu túžiť po nových objektoch a modeloch potešenia.
Slavoj Žižek, The Parralax View (Massachusetts: Massachusetts Institution of Technology, 2006) p. 61.

Subjekt je rýchlejší ako objekt, približuje sa a približuje, ale nikdy sa mu ho nepodarí dosiahnuť. Lacanova teória naznačuje, že povaha ľudskej túžby spočíva v tom, že nie je dosiahnutá úplná spokojnosť, ale že sa reprodukuje ako nová túžba. A práve tento koncept je stotožnený podľa Sarah Le Fevre v Americkom sne, zavedení konzumerizmu do americkej spoločnosti. Gatsby sa snaží poprieť tento princíp, uvedomuje si ho. Film sa tak stáva demystifikáciou, dekódovaním celej podstaty toho, čomu sa hovorí An American dream. Gatsby môže mať všetko, okrem Daisy a samotná Daisy už prešla premenou a nezodpovedá jeho snu. Ale aj napriek tomu chce stále veriť. Dostáva sa do slepej uličky a po jeho smrti sa prostredníctvom rozprávača javí jeho celý život ako ilúzia.

„Daisy a Tom boli bezohľadní. Ničili veci, ničili ľudí a potom sa uchýlili k peniazom a svojej bezohľadnosti. Volal som, písal som, prosil som, ale ani jeden z tých pompéznych stoviek hostí, ktorí si užívali jeho pohostinnosti sa nedostavil na pohreb. Od Daisy neprišiel ani jediný kvet.“

Tragikou, ale i autenticitou hlavného hrdinu je jeho čistá viera vo svoj ideál – zelené svetlo. Ale čím je zelené svetlo pre Gatsbyho? Jeho úspech alebo láska. Sú to dva kontrasty tvoriace jeden celok. Gatsby absolvuje dlhú životnú cestu za materiálnym bohatstvom aby bol dostatočne materiálne zabezpečený pre Daisy. Daisy, ktorá je sama založená materiálne je pre neho projekciou non-materiálnou. Non-materiálna vízia metafyzickej túžby sa stáva motorom pre budovanie amerického sna a tým ho samotný spochybňuje. Po stretnutí s Daisy honosné svetlá zhasnú, a zrúti sa celý Gatsbyho An American dream. Daisy bola jeho zeleným svetlom. Táto metafyzická túžba sa vo filme zjavuje na pozadí lahodnej hudby Lany del Rei („Keď už nebudem mladá a krásna? Budeš ma stále milovať? Keď nebudem mať iné ako svoju bolestnú dušu?“) A jedného dňa zisťuje, že je príčinou jeho tragédie. Kruh sa uzatvára.

– Minulosť sa nedá opakovať.
– Ale dá. Dám to do poriadku tak, ako to bolo predtým. Keby som sa tak mohol vrátiť na začiatok… Keby som sa mohol vrátiť znova by som sa našiel.
Bola to jeho vízia seba samého prenesená do lásky k Daisy. Bol mladík bez peňazí, mal iba vízie o sebe samom. … Vedel, že keď sa zamiluje, zmení tým svoj osud navždy. Rozkvitla pre neho ako kvetina a inkarnácia bola dokončená.

Jazz age, párty, uzabávanie sa k smrti a hedonizmus sú iba kulisami, za ktorými sa skrýva úzkosť, prázdnota a bolesť. Analógia 20. rokov, ktoré ako vieme vyvrcholili Veľkou hospodárskou krízou a súčasnosti, ktorej podobná kríza hrozí je až nebezpečne blízka. Baz Luhrmann svojou aktualizáciu hudobnej estetiky, ktorá postmoderne zamiesila jazzovú éru so súčasným tanečným popom tieto analógie zdôraznil. Do v podstate antisystémového filmu sa podarilo režisérovi umiestniť v rámci soundtracku známe postavy tanečnej popkultúry.

Hlavná postava je tak trocha zrkadlením autorovho života. Fitzgeraldovho otca prepustili z práce, keď mal 12 rokov (Gatsby, vlastným menom James Gats, pochádzal taktiež z chudobnej rodiny farmárov zo Severnej Dakoty), nešťastne sa zamiloval, no jeho prvá láska ho odmietla, pretože bol z chudobných pomerov. Autor sa ale napokon sám stáva slávny; fortuna sa na neho usmeje a zo dňa na deň sa stáva slávny spisovateľ, súčasť americkej smotánky. Filmový hrdina sa dostal k peniazom prostredníctvom istého lichvára Meyera Wolfsheima, kúpil skrachované lekárne, predával pašovaný alkohol a popri tom samozrejme nejaké tie burzové podvody na Wall Street.

– Jedného dňa zachránil loď a kapitána, alkoholického milionára. Toto bola príležitosť a on sa jej chopil. Doplával s tou jachtou do bezpečia a smerom k budúcnosti… A jedného leta sa Gatsby ocitol na titulných stránkach novín.

Triedny rozmer filmu sa objavuje v momente, keď Gatsbyho sok vysloví nasledujúcu vetu: „My sme sa narodili iní a nič z toho čo urobíte na tom nič nezmení.“ Vtedy Gatsbymu povolia nervy a na soka zaútočí, stráca svoju lásku a všetko sa zrúti. Tom totiž odhalí Gatsbyho triedny pôvod, s ktorým sa nevie zmieriť. Fitzgerald organizoval večierky podobne ako Gatsby, topil sa v alkohole, zadĺžil sa. Žena sa mu zbláznila a sám zomiera na infarkt. Vo filmovej verzii žije jeho veľká láska Daisy Buchanan po Gatsbyho smrti ďalej svoj pohodlný život v objatí luxusu a smotánky. Nepríde ani na jeho pohreb. Je stelesnením jeho utrpenia, jeho prepadu do totálnej prázdnoty. Autorova skutočná žena, že si sama dala na náhrobok citát z konca románu: „So we beat on, boats against the current. Borne back ceaselessly into the past.“ Aká to symbolika… Aby toho ešte nebolo málo. Podobne ako Gatsby, aj autor upadá po smrti do zabudnutia. Jeho dielo sa stáva slávnym až v 50. rokoch, teda počas druhej vlny amerického sna, a samozrejme, vďaka filmovému spracovaniu aj dnes.

,Je mi z toho nejak smutno.. (5 stratených rokov uviazlo Daisy na perách a jediný na čo sa zmohla bolo: 
…pretože som nikdy nevidela tak krásne košele…
– Keby nebola hmla, videli by sme zelené svetlo…
Je možné, že Gatsbyho napadlo, že kolosálny význam tohto svetla navždy pominul.

Kto je však hrdinom tohto príbehu? Je to skutočne Gatsby? Alebo je to rozprávač príbehu Nick Carraway? Iba ten dokázal oceniť skutočnú hodnotu Gatsbyho. Vieru v nádej, že Gatsby skutočne cíti, kým ostatní predstavitelia buržoázie sú len živé mŕtvoly posadnuté majetkom a hedonizmom. Schopnosť cítiť je podmienená práve Gatsbyho pôvodom, ktorý ho od všetkých odlišuje. „Ste iný, než oni,“ odkáže mu rozprávač. Nebol to úspech, nebola to viera v americký sen ako sa na prvý pohľad zdá. Bola to nádej v metafyzickú podstatu jeho života pri ktorej je materiálny svet iba falošnou kulisou. Iba táto nádej robí Gatsbyho život autentickým. Bola to sila človečenstva, ktorá ho delila od umelého sveta smotánky, pretože veril v silu zeleného svetla, metafyzickú podstatu autenticity.