Založ si blog

150 rokov od Parížskej komúny

aktualizované 18. 3. 2021

Pred 150. rokmi sa odohral vôbec prvé povstanie robotníckej triedy (parížski robotníci a národní gardisti) za účelom vytvorenia beztriednej spoločnosti. Od 18. marca 1871 do 28. mája 1871 fungovala tzv. Parížska komúna ako povstalecké obdobie v histórii Paríža. Bezplatné bývanie, bezplatné vzdelanie, sociálne opatrenia, priama demokracia, odvolateľnosť úradníkov, spoluúčasť robotníkov na riadení podnikov, rovnoprávnosť žien – to všetko sú výdobytky vizionárskej Parížskej komúny. Toto povstanie proti vláde, vyplývajúce z Národného zhromaždenia, ktoré bolo zvolené občianskym hlasovaním, navrhlo pre mesto organizáciu blízku samospráve alebo lokálnemu komunistickému systému (spoločnosť založená na robotníckych radách). Komúna bola čiastočne reakciou na porážku vo francúzsko-pruskej vojne (1870) a zároveň reakciou na vládu Adolfa Thiersa (Pozri aj: fr. Wiki).

Aj keď tento experiment vyšiel nezdarom a bol krvavo potlačený, ľud si prvý krát vládol skutočne sám. Robotníci sa ujali mesta, vytvorili rady, kontrolovali továrne a poskytovali bezplatné vzdelávanie a vyriešila sa aj bytová otázka. Samosprávna poločnosť, v ktorej by si pracujúci vládli sami, teda bez štátu, inšpirovala tak marxistov, ako aj anarchistov a v konečnom dôsledku bola táto idea dôvodom prvej veľkej schizmy v socialistickom hnutí. Kým anarchisti požadovali nastolenie samosprávnej vlády ihneď, marxisti presadzovali ideu dočasného založenia socialistického štátu s centrálnym riadením. Experiment priamo-demokratického komunizmu uskutočneného vo vojnových podmienkach bol porazený kontrarevolúciou, ktorá sa do histórie zapísala ako Krvavý týždeň (La semaine sanglante). Počas krvavého týždňa bolo usmrtených tisíce ľudí (odhadom 30 tisíc). Na počesť komúny bolo vytvorené pamätné miesto, Stena komunardov, ktoré symbolizuje boj ľavice za slobodu národa.

PRIEBEH

„Ľud z roku 1789 ovládol vrcholy dejín, pretože mal odvahu,
a dejiny dajú patričné miesto i ľudu z roku 1871,
pretože nepoznal strach a vo svojej viere zotrval až do smrti.“
– Lissagaray, Historie de la Commune de 1871

18. marca Parížania (remeselníci) vystúpili proti vláde Adolfa Thiersa. Vytvorili vlastnú Národnú gardu, ku ktorej sa pridali vojaci. Vláda následne opustila Paríž, resp. ušla do Versailles. Už 26. marca sa konali priamo-demokratické voľby členov Komúny. Socialisti chceli legitímnu vládu, ktorej programom boli nasledujúce body:

  • Národná garda nahradí políciu a armádu
  • Odstránenie nastávajíceho štátneho systému
  • Zavedenie nových orgánov moci
  • Zavedenie volených a odvolateľných úradníkov
  • Zavedenie sociálnych opatrení v prospech pracujúcich
  • Bezplatné vzdelanie
  • Riešenie bytové politiky
  • Spoluúčasť robotníkov pri vedení podniku
  • Vyhlásenie rovnoprávnosti žien

28. marca vzniklo vyhlásenie Rady komúny, nazývanej Komúna Paríž, ktorej ústredný výbor Národnej gardy odovzdáva svoje právomoci. Komúny vznikali aj mestách Lyon, Toulouse a Marseille. Počas vlády komúny bol zavedený revolučný kalendár. Za oficiálneho vodcu komúny bol formálne zvolený utopický socialista Louis Auguste Blanqui, ktorý bol po celú dobu komúny väznený. Blanqui mal tisíc nasledovníkov, ktorí boli organizovaní do buniek po 10 osobách a každá bunka fungovala nezávisle a nevedela o členoch ostatných skupín. Skupiny komunikovali s vedúcimi iba prostredníctvom kódov, podľa Blanquiho príručky pre revolucionárov. Blanquisti patrili k najdisciplinovanejším predstaviteľom komúny. Ďalšou významnou skupinou boli radikálni republikáni, ktorí sa pokúšali o kompromis medzi komúnou a vládou. Najvýznamnejším vojenským veliteľom komúny bol Eugène Varlin, francúzsky komunista a člen Prvej internacionály, ktorý viedol tisíc vojakov Národnej gardy k pochodu, ktorý sa preslávil spevom „Dlhý život komúne!“ Bol jedným z priekopníkov francúzskeho anarcho-komunizmu. Odkaz tohto experimentu je dodnes inšpiráciou.

INTERPRETÁCIE

Dejinné interpretácie Parížskej komúny sa však líšia. Marxistická historiografia nazerá na komúnu značne idealisticky, miestami až mytologicky (Pozri poznámka 1). Marxistická a anarchistická interpretácia komúnu interpretuje ako jedno z najpokrokovejších udalostí v dejinách ľavice. Filozof Michael Hauser zaraďuje komúnu medzi tie najautentickejšie dejinné udalosti (pojem udalosť v tomto kontexte prevzal od filozofa Alaina Badioua) hneď vedľa Spartakovho povstania, Francúzskej či Októbrovej revolúcie. Filozof Luboš Blaha na komúne oceňuje celý rad pokrokových sociálnych opatrení a demokratických reforiem (Pozri poznámka 2). František Červinka upozornil aj na historický význam Parížskej komúny vo vývoji kapitalizmu: „Bolo to zakončenie prusko-francúzskej vojny heroickým povstaním parížskeho ľudu proti zahraničnému agresorovi a súčasne proti vlastnej, zradnej buržoázii. Znamenalo to i zakončenie historickej epochy prvého obdobia kapitalizmu, ktoré už dožívalo svoju liberalistickú zásadu voľnej súťaže a teraz, od rokov sedemdesiatych začalo prerastať v nové obdobie – obdobie imperializmu“ (Dr. František Červinka v predslove Lissagaray: Historie de la Commune de 1871).

Iný, kritickejší až existencialistický pohľad, ponúka spisovateľ Miloš Jesenský, ktorý vo svojom článku nazerá na toto obdobie viac kriticky. Deklarované ideály konfrontuje na príklade skúseností Julesa Verna (čerpá z kníh Ladislava Švihrana a Onďreja Neffa) s realitou vojnového režimu a revolučného fanatizmu: „Ako presvedčený idealista tu spisovateľ upadol do ťažkej duchovnej dilemy, ktorú mu neuľahčili ani stretnutia s jeho revolučne zapálenými priateľmi Réclusom a Groussetom. Nebolo možné len tak stáť medzi komunardmi a tými druhými. Verne si však zjavne nedokázal vybrať, hlavne kvôli zmaru a skaze, dennodenne sa odohrávajúcimi pred jeho očami… Jeho vydavateľ tu nie je, tlačiareň bola zatvorená a sadzači bojujú na barikádach. Potrebuje tu vôbec niekto jeho utopické príbehy? … Vlastná tvorba sa mu vidí zbytočná, dovtedajšie presvedčenie o pokroku, ktorým pomocou techniky a vedy čakajú ľudstvo spravodlivejšie časy zase zúfalo naivná,“ píše Jesenský. Revolučné obdobia, či už obdobie Veľkej francúzskej revolúcie či Októbrovej revolúcie bývajú v tomto kontexte skutočne kruté. Násilie proti násiliu. Na tento motív poukázal aj slávny Dostojevskij v románe Besy. Násilná cesta presadzovanie sociálnej spravodlivosti v dejinách často končila reštauráciou starého režimu s obnovením represií, na čo kriticky (špeciálne smerom k francúzom) poukazoval aj Ľudovít Štúr. Na druhú stranu Jean-Jacques Rousseau trefne povedal, že ak despotizmus presiahne hranice, ľud má ako suverén právo odobrať vláde moc, ktorú mu demokraticky zveril.

HISTORICKÉ DÔSLEDKY

Dôsledkov vyplývajúcich z existencie komúny bolo viacero. Ohrozenie dominujúceho trhového modelu spoločnosti spôsobilo, že došlo historicky k prvým sociálnym opatreniam ako prevencii pred hrozbou zľava. Z pragmatických dôvodov ich presadil ríšsky kancelár Otto von Bismarck a to v podobe systému sociálneho poistenia (povinné poistenie pre prípad choroby, pracovných úrazov, invalidity a staroby) v rokoch 1883 až 1889. Bismarck týmto opatrením usiloval o oslabenie silnejúcich socialistických aktivít a taktiež v dôsledku historickej skúsenosti s parížskou komúnou. Zlyhania a nedokonalosti komúny mali taktiež veľký vplyv na prvú schizmu v socialistickom hnutí. V dôsledku nezhôd medzi marxistami a anarchistami v otázke zrušenia štátu sa v roku 1876 internacionála rozdelila.

Čo môže povedať Parížska komúna po 150. rokoch dnešku? Aj v súčasnej dobe sa ukazuje, že vlastnícke vzťahy sa budú meniť. Krachujúce podniky, dlhy, exekúcie a neriešiteľnosť štrukturálnych problémov môžu ukázať, že zmena vlastníckych vzťahov bude nutná pre samotné prežitie civilizácie. Koncepcie paritipatívnej ekonomiky (Albert), ekonomickej demokracie (Schwieckart) či návrat kooperativizmu, ktorého korene nachádzame aj v slovenskej 19. storočí u Samuela Jurkoviča, môžu ponúknuť možné riešenia v čase budúcej krízy. Myšlienka samosprávnej vlády tak môže byť opätovne aktuálna. Riešenie bytovej otázky a s tým spojené verejné vlastníctvo bytov je taktiež mimoriadny dôležitý problém, ktorý komúna vyriešila. Otázka odvolateľnosti a samozrejme otázka decentralizácie, to všetko sú inšpirácie, ktoré môžeme nájsť v Parížskej komúne a sú rovnako aktuálne aj pre 21. storočie. Na záver ešte jedna úvaha. Iste ste počuli o hnutí Žlté vesty. Ich radikálne ľavicový, anti-neoliberálny program a vytrvalosť pri organizovaní protestov dokazuje, že revolučný duch je stále vo francúzskom národe prítomný.

Lukáš Perný, autor sa profesionálne venuje dejinám utópií

Odporúčaná literatúra:
PERNÝ, L.: Utopisti. Vizionári sveta budúcnosti. Dejiny utópií a utopizmu. Martin: Matica slovenská, 2020
LISSAGARAY, P. O.: Dějiny pařížské komuny z roku 1871. Praha: SNPL, 1953
Mezinárodní komunistické, dělnícké a národne osvobozenecké hnutí (60.-80. léta 18. století – 1973), Moskva, 1974

Pozn. 1: Viac uvádza kniha Mezinárodní komunistické, dělnícké a národne osvobozenecké hnutí:
Sociálne ekonomické opatrenia Komúny mali socialistický ráz. Parížske podniky, ktoré buržoázia opustila, boli predané robotníckym združeniam; mzdy robotníkov, nízke platy úradníkov a učiteľov boli zvýšené a pokuty zrušené. Pracujúci Parížania boli presťahovaní z pivničných obydlí a manzard do bytov boháčov. Komúna mesto zmenila. Paríž prestal byť mestom radovánok boháčov celého sveta; lúpeže ustáli, mestské ulice boli bezpečné, aj keď v nich nebolo vidieť ani jedného policajta; divadlá, múzeá, galérie boli otvorené pre ľud. Všetka činnosť Komúny vyjadrovala záujmy väčšiny pracujúceho ľudu a uprevňovala republikánske zriadenie. Hlavné, čoho sa Komúne nedostávalo, bol čas preto jednotlivé sociálne ekonomické opatrenia mohla len naznačiť smer, kam sa bude ubrať vývoj. „Veľkým sociálnym opatrením Komúny,“ konštatoval Karol Marx, „bola jej vlastná existencia, jej práca.“ Komúna bola prvou diktatúrou proletariátu v dejinách, zastávala myšlienku oslobodenia pracujúcich všetkých zemí, jej činnosť nadobudla internacionálneho charakteru. V. I. Lenin v článku Pamiatka komúny napísal: „Všetka francúzska buržoázia, všetci statkári, burziáni, továrníci, všetci veľkí aj malí zlodeji, všetci vykorisťovatelia sa proti nej spolčili. Tejto buržoáznej koalícii podporovanej Bismarckom, ktorý prepustil z nemeckého zajatia 100 tisíc francúzskych vojakov, aby pokorili revolučný Paríž… … cez všetky chyby je Komúna veľkým vzorom veľkého proletárskeho hnutia 19. storočia…) sa podarilo poštvať neuvedomelých roľníkov a drobnú vidiecku buržoáziu proti parížskemu proletariátu…“ (V. I. Lenin: Pamiatka komúny). Po porážke Komúny boli reakcionármi zastrelených nad 30 tisíc ľudí, 10 tisíce boli deportované do vzdialených kolónií, kde väčšina zomrela na tropické choroby a následky ťažkej galejníckej práce. Parížska komuna (1871) trvala 72 dní ale jej činy sú nesmrteľné. Marx napísal: „Zásady Komúny sú večné a nemôžu byť zrušené“ (Mezinárodní komunistické, dělnícké a národne osvobozenecké hnutí (60.-80. léta 18. století – 1973, Moskva,1974).

Pozn. 2. Keď sa ma francúzska vláda pýtala na to, ktorá časť histórie ma vo Francúzsku zaujíma, aby mi v Paríži pripravili aj kultúrny program, odpoveď bola jasná: Parížska komúna z 1871. Bola to radikálna socialistická vzbura v Paríži, ktorú v tom čase podporoval na diaľku aj Karl Marx. Trvala síce len dva mesiace, ale zaviedla mnoho progresívnych sociálnych a demokratických reforiem, vrátane odluky cirkvi od štátu a zakladania kooperatív. Komunardi boli v máji 1871 krvavo potlačení. Išlo doslova o jatky. Vláda povraždila 30 000 rebelov, väčšina z nich bola po potlačení komúny surovo popravená. Mimochodom, dobovú liberálnu tlač masové vraždenie robotníkov nijako nezaujímalo: tak ako aj dnes, aj vtedy platilo, že terorizovať obyvateľstvo je dovolené, ak sa zabíjajú tí „správni“, tí nie „naši“… To sa potom odrazu môžu aj upaľovať ľudia v Odese, mimochodom… Ale neodbáčajme: symbolom masového vyhladenia parížskej ľavice je Stena komunardov, ktorá sa nachádza na prekrásnom parížskom cintoríne Pere-Lachaise, niečo ako pútne miesto ľavičiarov z celého sveta (bol som tam už dávnejšie). Teraz som zašiel do múzea Parížskej komúny v Saint Denis, kde som sa o komúne dozvedel viac. Hoci ideológom komúny bol predovšetkým Auguste Blanqui, jednou z jej najaktívnejších bojovníčok bola Louise Michelová, ktorá je zobrazená aj na obálke mojej knihy Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúcia. Parížska komúna je veľkým poučením: každý liberálny režim má plné ústa demokracie, slobody, ľudských práv a rovnosti, o ktorých s bravúrou rečnia najmä stredné triedy a mestská inteligencia, ale keď ide do tuhého, tak sa každý z nich vykašle na morálku a tečú potoky krvi… Krvi rebelov… Nuž, ako sa spieva v piesni od Rogera Watersa (Pink Floyd): „Vive la Commune de Paris!“ Nezabúdajme. (Ľuboš Blaha, zdroj Facebook).

Recenzie a rozhovory v Slovenských národných novinách a v Literárnom týždenníku (III. ) + ukážky z pripravovaných textov

22.04.2021

Keď človek aktívne tvorí, občas príde doba, kedy treba sumarizovať a bilancovať. Už v minulosti som na svojom blogu sumarizoval články publikované v printe (Rozhovory pre Slovenské národné noviny, Rozhovory, recenzie a komentáre pre Slovenské národné noviny II. Recenzie, kritiky, umelecké odporúčania v Literárnom týždenníku). Od aktívnej spolupráce so 📰 [...]

Zachráni post-koronovú civilizáciu koncepcia basic income? [rozhovor s filozofom Marekom Hrubcom]

12.01.2021

Koncom minulého roka sa mi podarilo spracovať mimoriadne zaujímavý rozhovor so sociálnym vedcom s doc. PhDr. Marek Hrubec, PhD. Publikujem ho aj na svojom blogu, pre čitateľov Pravdy. S autorom sa poznám aj osobne a mimoriadne si ho vážim. Príjemné čítanie. 1, Pozdravujem Vás Marek. V prvom rade sa Vám chcem poďakovať za možnosť rozhovoru nakoľko Vás považujem za [...]

Ohlasy a rozhovory ku knihe Utopisti, vizionári sveta budúcnosti

07.11.2020

Vydanie knihy má zmysel iba vtedy, ak sa kniha číta… Domnievam sa, že úspech mojej knihy Utopisti (v podobe celého radu ohlasov, diskusií a recenzií) nespočíva len v jej peknom obale (ktorý kolega Klimex nazýva – pre blaho spôsobené dotykom knihy – ako relaxačný), ale predovšetkým v tom, že téma hľadania ideálneho stavu vo svojej podstate fascinuje takmer [...]

Veronika Remišová

Remišová: Nech rozpustia frakciu. Dohodnime sa na kandidátovi zmieru

12.06.2021 14:00

Nedržím sa svojej stoličky. Ak nebude kandidovať druhá strana, nebudem ani ja, hovorí šéfka strany Za ľudí Veronika Remišová.

Mária Kolíková

Kolíková: V strane Za ľudí mi je dobre. Hľadám si cestu k šéfke

12.06.2021 14:00

Nebuchli sme dverami. Nikto zo strany neodišiel, ale dali sme najavo, že takto sa to podľa nás robiť nemôže, hovorí o frakcii v Za ľudí Mária Kolíková.

Natalľa Pratasevičová

Matka uväzneného Prataseviča žiada o pomoc Merkelovú

12.06.2021 13:16

Natalľa Pratasevičová sa obrátila na nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú s výzvou, aby sa zasadila za prepustenie jej syna a ďalších aktivistov zadržiavaných v Bielorusku.

prezidentka Čaputová

Prezidentka poďakovala ľuďom, ktorí rozvíjajú rusínsku kultúru a jazyk

12.06.2021 11:25

"Buďte na svoju identitu hrdí," odkázala Rusínom Zuzana Čaputová pri príležitosti Dňa Rusínov Slovenska.

PhDr. Lukáš Perný

...pravda je revolučná, pravda zvíťazí!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 115
Celková čítanosť: 371547x
Priemerná čítanosť článkov: 3231x

Autor blogu

Kategórie