Blog Lukáša Perného

Tisíce predaných kníh, to je bilancia bestselleru Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov z pera slovenského politológa a historika Eduarda Chmelára. Autor kreatívnym spôsobom predstavuje slovenskej verejnosti knihu, ktorá odhaľuje aj (ne)poznané zákutia slovenských dejín s interdisciplinárnym presahom do kulturológie, sociálnej a politickej filozofie, filozofie dejín, archeológie,lingvokulturológie, sociológie, historiografie, religionistiky a ďalších spoločenských vied. Autor siaha do hlbokej minulosti a za svoj cieľ považuje zrekonštruovať podiel slovenského etnika na dejinách štátu (na území Slovenska) do začiatku národného hnutia.

Knihu uvádza hľadaním identity územia pred príchodom Slovanov, no nevylučuje ani teóriu Pavla Jozefa Šafárika, podľa ktorej Slovania patria k pôvodným obyvateľom strednej Európy. Následne sa čitateľ dozvedá informácie o jednotlivých etnikách, ktoré prebývali na našom území ako Anti, Venéti, Sklavi-Sloväni, Skíti, Kelti, Avari,Húni, Vizigóti, Gepidi, Kvádi (Vanniovo kráľovstvo) a ďalšie. Autor tiež čitateľa sprevádza významnými archeologickými lokalitami (Nižná Myšľa, Nitriansky hrádok, zemný hrad Fidvár či Myšia hôrka). Druhá kapitola analyzuje obdobie od Samovej ríše po Veľkú Moravu, opisuje Avarský kaganát a jeho zánik, Nitravu a jej systém vládnutia a vznik Veľkej Moravy (tej venuje nasledujúcu kapitolu, ktorá podrobne analyzuje aj jednotlivých panovníkov a historické spory, a taktiež príchod solúnskych bratov). Venuje sa tiež podrobne osobnostiam Pribinovi, Mojmírovi, Rastislavovi, Svätoplukovi a hľadá nové interpretácie ich dejinného významu.

Taktiež Chmelár poukazuje na zárodky prvých demokratických inštitúcií v slovanskom svete – tzv. večí. Pri hľadaní zdrojov cituje antických historikov a nezabúda ani na slovanskú mytológiu v rozprávkach, ktorá je významným zdrojom poznania o minulosti napríklad pri pomenovaniach vrchov a hôr v lingvokulturologickom bádaní. Štvrtú kapitolu venuje Nitriansku a vzniku Uhorského štátu a hľadá tu príčiny, prečo Maďari ovládli priestor Karpatskej kotliny. Chmelár vyzdvihuje Nitrianske kniežatstvo pre zachovanie identity a územia dnešného Slovenska. Ďalej sa venuje lingvistickému pôvodu slova Slovák či symbolom trojvŕšia a dvojkríža v kontexte heraldiky. Kniha ukazuje pohľad na slovenské dejiny očami sekulárneho humanistu a osvieteného kozmopolitu s národným cítením. Úspech knihy je rozhodne zaslúžený a aj prejavený záujem fanúšikov Eduarda Chmelára – ktorí sa na knihu vyskladali – dokazuje, že táto osobnosť má čo povedať, napriek tomu, že je vo verejno-právnych (s malou výnimkou relácie Do kríža), ako aj hlavno-prúdových médiách za svoje názory viac-menej blokovaná a exemplárnym príklad prax tzv. kultúry rušenia (cancel culture).

Elegantný dizajn Hajkovej knihy je spojený s kvalitným obsahom o unikátnej téme, pre autora mimoriadne osobnej – príbehu svojho otca, prvého a jediného slovenského absolventa pražskej odbornej kníhkupeckej školy v tridsiatych rokoch 20. storočia – Jozefa Hajka, na ktorého pozadí autor predstavuje nielen povolanie kníhkupca na území Česka a Slovenska (resp. V tom čase Československa), ale aj jeho širší prínos pre kultúrnu stavbu, sociologické pozadie doby či osobný rodinný príbeh. Profesor Hajko mimoriadne citlivo opisuje povolanie kníhkupca a zdôrazňuje jeho širší historický, kultúrny, umelecko-estetický a všeobecne spoločenský význam pričom nezabúda uvádzať aj konkrétnych kníhkupcov. Taktiež zdôrazňuje význam samotného fenoménu knihy – zbierania, vyrábania, uskladňovania, písania, čítania a ochraňovania. Hajko s odvolaním Claudela pripomína, že knihy patria k vôbec najdôležitejším výtvorom človeka, nakoľko sa v nich odráža pohyb ľudského ducha (s. 229).

Podotýka, že povolanie kníhkupca nie je na úrovni bežného predavača predmetov, pretože „pravdivý kníhkupec by mal byť šíriteľom kultúry, kultúrnym vzdelávateľom, ktorý by svojou činnosťou presahoval kupecké, podnikateľské záujmy“ (s. 227). Dalimír Hajko sa taktiež filozoficky zamýšľa aj nad zmyslom tvorby, písania a vydávania kníh či nad estetickým rozmerom fyzicky vydávaných kníh: „Pre koho tvoríme? Pre koho spisovateľ píše, pre koho vydavateľ vydáva knižky, komu ich kníhkupec predáva?“ (s. 85). Aká je budúcnosť slovenských kníh? Prečo sa knihy čítajú menej a budú sa v budúcnosti čítať viac?

Dá sa aj dnes pristupovať k predaju kníh novým unikátnym spôsobom? To sú otázky, ktoré otvára Hajkova kniha. Hajka staršieho v kníhkupectve navštevovali také osobnosti ako Šalda, Novomeský, Rázus, Tajovský, Urban, Nižňanský, bratia Čapkovci, Benka, Fulla, Bednár a mnohí ďalší. Hajkove svedectvá vykresľujú rôznorodé aspekty osobností literatúry. Vedeli ste napríklad, že známy nadrealista Rudolf Fábry bol v osobnom živote nenásytný žrút? Vedeli ste, že Šalda miloval Slovensko a slovenčinu?

V Hajkovej knihe nachádzame autentické svedectvo o atmosfére medzivojnovej Prahy, ale aj krutých zážitkov z vojnového obdobia. Kniha významného slovenského kulturológa, vysokoškolského pedagóga, filozofa, literárneho kritika, esejistu Dalimíra Hajka je tak skutočne výnimočným svedectvom erudovaného autora a to takpovediac „z prvej ruky“ a podnetným dielom na zamyslenie o tom, prečo ľudstvo vynašlo písmo a následne knihy a k čomu knihy slúžia.

Priznám sa, že túto rozsiahlu knihu, monumentálne dielo Jozefa Leikerta a Márie Mackovej o slovenskom národovcovi Romanovi Kaliskom, som síce nestihol dočítať (preto by nebolo autentické písať recenziu), no už na základe doteraz načítaných pasáží a celého radu recenzií od popredných recenzentov môžem s pokojným svedomím zaradiť knihu do trojice nominovaných kníh za rok 2022. Mal som tú česť byť na slávnostnom uvedení knihy a taktiež mám veľkú radosť z toho, že sme profesora Leikerta zakomponovali aj do oslavy storočnice Romana Kaliského v bratislavskej Matici slovenskej.

Akousi reklamou na túto knihu je aj elektronická mini-kniha zo spomienkového podujatia (Roman Kaliský, robotník v službách národa, Martin : Matica slovenská, 2022), ktorá obsahuje texty nielen Jozefa Leikerta, ale aj osobností ako Eduard Chmelár, Anton Blaha, Anton Baláž či Dalimír Hajko. Je k dispozícii zdarma online. Kaliský je (napriek jeho nepostrádateľnému významu pre dejiny) pomerne neznámou osobnosťou, no vďaka Leikertovi som sa i ja dozvedel akou všestrannou talentovanou bytosťou bol (žurnalista, spisovateľ, scenárista, politik) a aký má podiel na ideovom formovaní moderných slovenských dejín.

V októbri 2021 to bolo 240 rokov od narodenia jedného z najvýznamnejších českých utopistov a humanistov, ktorého meno je neprávom opomínané, hoc by malo byť umiestňované hneď vedľa takých osobností ako Komenský, Masaryk, Jesenius či Hus. Keď som sa v rámci stáže na Vysokej škole ekonomickej v Prahe prechádzal popod domom Bernarda Bolzana uvedomil som si, aké je kruté, že osobnosť tak veľkého ducha stojí na okraji záujmu. V obrovskom dave turistov by sa našiel len málokto, kto by túto osobnosť poznal.

Mám veľkú radosť z toho, že vychádza monografia, ktorá dáva Bolzanovi a jeho dielo zaslúženú poctu.  Český ekonóm Prof. Ing. Pavel Sirůček, Ph.D. predkladá pre české (a pre jazykovú príbuznosť azda aj slovenské) akademické prostredie unikátnu monografiu venovanú sociálno-filozofickému, politologickému a ekonomickému rozmeru diela česko-nemecko-talianskeho mysliteľa a predovšetkým najvýznamnejšieho českého utopistu, profesora Bernarda Bolzana (1781 – 1848), ktorý je vo filozofickom prostredí známy skôr ako matematik a logik. Sirůčkova monografia je obohatená bohatým poznámkovým aparátom, ktorý dokazuje autorovu erudovanosť a kompetentnosť.

Autor knihu písal v časoch covidovej izolácie, o ktorej sa mnohí domnievali, že bude spúšťačom spoločenských zmien a impulzom pre uvažovanie o nových spoločenských alternatívach, pre ktoré môže byť vizionár Bolzano mimoriadne inšpiratívny. Harmonická a sociálne spravodlivá spoločnosť bez vojen, nerovnosti, chudoby – to je ideál, po ktorom túžili sociálni utopisti. Kniha je k dispozícii zdarma online.

Ďalší  propagovaný titul (vychádza v druhom vydaní) vyšiel v malom slovenskom vydavateľstve Signis, ktoré vedie Dr. Eva Čulenová, no kniha je to nesmierne významná a inšpiratívna. Ku knihe Čas pred nesmrteľnosťou som sa dostal ešte počas vysokoškolských štúdií aj vďaka nebohému docentovi Ivanovi Dubničkovi, ktorý v tom čase prednášal pre potencionálnych kulturológov predmet k dejinám slovenskej kultúry a zaradil medzi odporúčanú literatúru dve knihy od Tomáša Winklera – Čas pred nesmrteľnosťou a Cesty na popravisko.

Obe knihy som čítal v čase, keď som písal knihu o Ladislavovi Novomeskom. Bol to posledný rok vysokoškolského štúdia a rozhodol som sa ho venovať práve štúdiu národnej kultúry. V tejto súvislosti musím povedať, že Winklerove texty mi pomohli bližšie pochopiť význam vlastenectva a zdravého národného cítenia, ktoré mi predtým nebolo až tak blízke, ba dokonca cudzie. Winklerova kniha v beletrizovanej forme opisuje posledné dni slovenských kultúrnych dejateľov predtým, než sa odobrali na duchovnú púť večnosti. Je to dielo hlboké, písané až duchovno-meditatívne človekom, ktorý má k opisovaným osobnostiam blízky vzťah, pociťuje k nim duševnú spriaznenosť a empatiu. Ako by niektoré vety autorovi diktovali spoza závoja večnosti samotní mŕtvi, akoby duchovia týchto osobností stáli nad Winklerovými stolom a našeptávali mu, ako knihu napísať.

Na knihe je pozoruhodné, že venuje rovnaký priestor tak známym postavám slovenských dejín ako boli Ján Hollý, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Andrej Sládkovič, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban ako aj pomerne neznámym menám ako Mikuláš Dohnány či Ľudovít Kubáni. Taktiež pozoruhodne prepája osobnosti 19. a 20. storočia (od štúrovcov až k osobnostiam ako Kukučín, Makovický, Škarvan, Rázus, Červeň či Vámoš). Na pozadí Leopardiho výroku – „Due cose ha il mondo – amore e morte“ (Dve veci má svet – lásku a smrť.) – nám spisovateľ rozpráva o osobnostiach, ktoré poznáme z názvov ulíc, námestí, pamätníkov a monumentov. Približuje nám ich ako ľudí, ktorí milovali, trpeli, liečili sa z ťažkých chorôb (tak psychických ako fyzických), tvorili, bojovali, ale aj užívali život a tešili sa z neho.

Kniha má terapeuticko-meditatívny účinok. Filozofické, existencialistické vyrovnávanie sa so smrťou a ľudskou pominuteľnosťou zdá sa byť špeciálnou winklerovskou art-terapiou. Zmierenie so smrťou, zdá sa byť ľahšie, ak o ňom čítame v kontexte veľkých osobností a veľkých duchov národa, ktorí nezomreli zbytočne. Hovorí sa, že dôstojnú smrť si človek musí zaslúžiť a veru nie každému dejateľovi sa tomuto daru dostalo. Winkler však na niektorých osudoch ukazuje, že odísť sa dá aj vyrovnaný a spokojný. Ale kam odišli? Akoby celá kniha zanechávala otáznik, čo bolo ďalej. Kam odišiel veľkých duch Štúrov, Šafárikov či Hurbanov? Mohli sa len tak rozplynúť alebo ďalej tvoria kdesi za bránou večnosti. Nemôžem sa vzdať pocitu, že práve Winklerova kniha ukazuje, že smrťou to nemôže končiť. Tak veľkí duchovia národa sa nemohli len tak rozplynúť vo vzduchoprázdne. Napokon už samotný dôkaz, že o nich dodnes čítame je dôkazom ich nesmrteľnosti…

Aj Tomáš Winkler už nie je medzi nami, smrteľníkmi, podobne ako národní dejatelia, ktorých osudy v tejto knihe bravúrne a s citom opísal. Snáď sa pán Winkler tam kdesi na druhom brehu stretol so všetkými osobnosťami, o ktorých osudoch v tejto knihe písal. A možno sa s ich duchmi stretával i za života. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že v tejto knihe je čosi nadprirodzené, niečo, čo preniklo spoza hmly večnosti.