Kedysi sa o nich učilo na školách, dnes v súčasnej „otvorenej spoločnosti“ a liberálnej demokracii sú tabu. DAVISTI boli zoskúpenie slovenských komunistických intelektuálov, ktoré vzniklo v 20. rokoch okolo časopisu DAV a ukázalo, že slovo komunizmus je novým celosvetovým trendom moderného človeka. Bola to generácia autorov, ktorí vnímali komunizmus ako avantgardu a pokrokovú víziu nového sveta, ku ktorej sa hlásili významní svetoví spisovatelia ako I. Erenburg (ktorému dávali priestor v samotnom DAVE), Majakovskij, G. B. Shaw, Romain Rolland, Jack London, H. G. Wells, Jiří Wolker, Seifert a združenie Devětsil. DAVISTI ako prví spropagovali slovenských nadrealistov a ako prví písali o modernistickej architektúre či avantgardnej poézii. Architektúra, poézia, obrazy späté s avantgardou, modernou a komunizmom – to bol nový estetický svet, nového človeka, ktorého DAVISTI objavili ako reakciu na v tej dobe prehnitý konzervativizmus, ktorý pod zásterkou nadväzovania na tradície, ospravedlňoval nespravodlivosť kapitalizmu. Svoj prvotný odpor proti konzervativizmu a intelektuálnu izoláciu neskôr DAVISTI popreli novým prístupom – pochopili totiž, že systém dokážu zmeniť iba ak sa stanú súčasťou verejnej mienky. Po prekonaní izolovaného obdobia prvých dvoch čísel nasledovalo obdobie kooexistencie s ostatnými autormi slovenskej literatúry a tak sa v okruhu DAVU  objavili G. Vámoš, E. B. Lukáč, ba dokonca T. Gašpar, Nižňanský, Urban, Tajovský, ktorých zapájali do časopisu anketami a rozhovormi. Táto spolupráca vznikla na poli Klubu Mladých a Literárneho odboru Umeleckej besedy. Autori sa vzájomne ovplyvňovali – toto obdobie prinieslo aj podľa historika Štefana Druga obohatenie nekomunistických autorov o sociálnu dimenziu. Možno aj vďaka tejto spolupráci neskôr Ladislav Novomeský aj Vladimír Clementis obohatili svoje triedne nazeranie o národné v kontexte pestrého kultúrneho dedičstva, ktoré objavili. Vráťme sa však k prvému číslu, ktoré si môžete prezrieť…

Prejdite na

http://davdva.sk/dav-prve-cislo-1924/

„Už len názov bol protestom. Protestom proti obmedzujúcej povýšenosti inteligencie vôbec a slovenskej osobitne, proti pohŕdavému zaznávaniu, a akým pristupoval povojnový inteligent k davu, zástupu, kolektívu, ľudu; proti postoju, ktorým sa inteligent vyvyšoval nad ľudovú a robotnícku masu. DAV už svojím názvom manifestoval svoju príslušnosť k nej. Všetky ostatné výklady boli len náhodné…“

Ladislav Novomeský

Vznik

DAV vznikol na pôde Voľného združenia socialistov zo Slovenska, ktoré sa stretlo v Prahe, kde sa ovplyvnení českou socialistickou avantgardou rozhodli založiť vlastnú revue. Boli to literárny kritik a publicista Daniel Okáli, publicista a právnik Vladimír Clementis a básnik, prozaik, prekladateľ, dramatik, Ján Rob Poničan. Do okruhu DAVISTOV sa pridali významného mená slovenskej kultúry a politiky, budúci povereník pre školstvo a osvetu Ladislav Novomeský, básnik a literárny kritik Eduard Urx (dnes už málokto vie, že zomrel v roku 1942 v koncentračnom tábore Mauthausen) a budúci prezident ČSSR, organizátor SNP, Gustáv Husák.

DAVISTOV nemal establišment ČSR v láske. V nemilosti sa ocitli pre kritiku československého kapitalizmu, propagáciou štrajkov a predovšetkým leninského modelu revolučného Ruska po roku 1917. DAVISTI sa zaslúžili aj o celosvetové spopularizovanie krvavých štrajkov v Košútoch. Výsledkom bola konfiškácia, cenzúra, ba dokonca väznenie. Áno, v tej slobodnej demokratickej republika sa pre pravdu a názor väznilo. Nepripomína vám to niečo?

Avšak nebola to iba politika, čím sa DAVISTI zaoberali – bolo to predovšetkým aj avantgardné umenie. Obálku a grafiku robil dokonca významný slovenský výtvarník Mikuláš Galanda. Dizajn DAVU je typicky modernistický a okrem básní v ňom nájdete aj rôzne grafiky, ilustrácie, knižné recenzie a kriticko-spoločenské texty.

Kultúrny koncept davistov – komparácia konceptu Novomeského a členov DAVu

(výňatok z knihy Kultúrna revolúcia Laca Novomeského)

Skupina DAV sa zaoberala otázkami umenia, filozofie, literatúry, kritiky a politiky. Davisti ovplyvnili vývin marxizmu na Slovensku. Medzi spolupracovníkov od začiatku patrili Peter Jilemnický, Ladislav Novomeský a Ladislav Szántó.[1] Ďalšími členmi DAV-u boli Ján Poničan, Eduard Urx, Jozef Tomášik – Dumín, Jarko Elen, Jozef Zindra a ďalší.[2] V posledných ročníkoch mladšej generácie publikovali pre DAV aj Gustáv Husák, Alexander Matuška, Michal Chorváth, Jozef Rybák a Andrej Bagar. Venovali sa nielen otázkam triedneho boja, analýze kapitalistickej spoločnosti, internacionalizmu a nacionalizmu, ale aj otázkam čechoslovakizmu a špecifickým problémom Slovenska, najmä kritike tzv. slovenskej buržoázie, jej politiky, kultúry a ideológie.[3] Davisti, ktorých hlavnou témou bola (podľa D. Hajka) „kritika konzervativizmu a reakčných prúdov v politickom živote, triedny boj a kritika kapitalistickej spoločnosti“[4] poukazovali na policajný teror počas hospodárskej krízy v ČSR, ktorý vyvrcholil strieľaním do bezbranných štrajkujúcich v Košútoch roku 1931 (najmladšou obeťou bol Janko Gyevát, mal sedemnásť rokov[5]). Orientovali inteligenciu vo svetonázorových otázkach k učeniu Karla Marxa, Friedricha Engelsa a V. I. Lenina; prispievali k poznávaniu sovietskej kultúry. Časopis DAV zanikol v roku 1937 a po vojne sa už neobnovil.

.  
Hnutie D A V a revue DAV mali dve obdobia: prvé založené na témach socialistického umenia a kultúrnej kultúry[6] a druhé (po roku 1929) viac na pragmatickom prístupe a témach politiky, sociálnej, ekonomickej a ideologickej problematiky.[7]

Na základe poznatkov Š. Druga, by sa dalo povedať, že z hľadiska slovenskej kultúrnej stavby mal DAV (v zmysle činnosti a vplyvu skupiny autorov), niekoľko funkcií, ktoré sa dajú chápať v dvoch rovinách: internej a externej.

V rámci internej DAV integroval dva smery socialistickej literatúry: proletársko-realistický a avantgardno-socialistický (podľa Druga tieto smery koexistovali od počiatku a neboli medzi nimi ostro vyhradené hranice).[8] Syntetickú koncepciu založenú na humanizme koncipoval L. Novomeský na trenčiansko-teplickom kongrese (ten je aj z geopolitického hľadiska spätý s humanitou východu a umeleckou kultivovanosťou západu, pozri bližšie kap. 2.2.) a aktualizoval ho po oslobodení na zjazde vedeckých a umeleckých pracovníkov. Koncept bol v 50. rokoch zamietnutý, avšak obnovený opätovne v 60. rokoch.

Drug dodáva, že už koncom 40. rokov „mohol byť impulzívnou smernicou pre rozvoj slovenského umenia v nových podmienkach.“[9] DAV mal však i externú funkciu – po prekonaní izolovaného obdobia prvých dvoch čísel nasledovalo obdobie kooexistencie s ostatnými autormi slovenskej literatúry (Vámoš, Lukáč, Gašpar, Nižňanský, Urban, Tajovský) na poli Klubu Mladých a Literárneho odboru Umeleckej besedy. Autori sa vzájomne ovplyvňovali – toto obdobie prinieslo podľa Druga obohatenie nekomunistických autorov o sociálnu dimenziu.[10] DAV financovali často sami autori, čo spôsobilo, že z dôvodu nedostatku financií a perzekvovania DAV vychádzal nepravidelne. Navyše bol DAV cenzurovaný štátnou mocou a autori boli perzekvovaní (nielen v DAV-e, ale i Pravda a Rudé právo boli cenzurované a zakazované) za komunistický svetonázor. Prevládal všeobecný postoj, že komunizmus nepatrí inteligencii. V týchto ťažkých podmienkach ich (ako sám Novomeský spomína), držala silná súdržnosť.

Ešte pred vznikom DAV-u sa mladí ľavicoví autori snažili presadiť v študentských kruhoch (vďaka krátkodobému Poničanovmu redigovaniu Mladého Slovenska), neskôr vo Svojeti Gejzu Vánoša, odkiaľ za spevu internacionály autori demonštratívne odišli na podnet Juraja Palkoviča (ktorý sa paradoxne po vojne stal pro-režimným politikom, čo Novomeský pripomína). Štefan Drug pripomína, že dejiny DAVu začínajú už v začiatkoch robotníckeho hnutia a celý jeho vznik podmienila Októbrová revolúcia (1917), rúcanie hodnôt v 1. svetovej vojne, vznik ČSR, Slovenskej a Maďarskej republiky rád a založenie komunistickej strany.[11] [12] Drug podrobným spôsobom mapuje fenomén vzniku robotníckej poézie, porovnáva kultúrnopolitický program sociálnej demokracie a komunistickej strany, činnosť časopisov a ľavicovo ladených autorov.[13]

Najdôležitejším pre vznik DAVu boli podľa Druga: vznik časopisu Svojeť, vznik Voľného združenia študentov-socialistov Slovenska, časopis Mladé Slovensko pod vedením Jána Poničana v roku 1922-23 a  demonštratívny odchod ľavicových redaktorov, večierok v akademickom spolku Detva  a predovšetkým založenie Proletárskej nedele – kultúrnej rubriky časopisu Pravda chudoby (založená K. Gottwaldom v roku 1924), prepojená s členmi Voľného združenia študentov socialistov. Ďalším významným prvkom je chvíľkový návrat Novomeského do redakcie Mladého Slovenska (opäť ho mení na revue ľavičiarov) v roku 1924,[14] mesačník Spartakus (v redakčnej rade je Poničan, Urx, Svetlík) a samozrejme samotný vznik časopisu DAV, ktorého prvé číslo vychádza v decembri 1924. Novomeský vyvracia mýtus, že názov DAV vznikol primárne ako skratky krstných mien: „Už len názov bol protestom. Protestom proti obmedzujúcej povýšenosti inteligencie vôbec a slovenskej osobitne, proti pohŕdavému zaznávaniu, a akým pristupoval povojnový inteligent k davu, zástupu, kolektívu, ľudu; proti postoju, ktorým sa inteligent vyvyšoval nad ľudovú a robotnícku masu. DAV už svojím názvom manifestoval svoju príslušnosť k nej. Všetky ostatné výklady boli len náhodné…“ [15] Ohlasy prvého vydania DAV-u prišli v Slovenskom denníku agrárnikov (Milan Hodža). Práve hlasnú kritiku oponentov vníma Novomeský ako významný medzník vo formovaní DAV-u. Davisti začali organizovať Večery DAVu, kde prednášali o dialektickom materializme a proletárskom umení.[16] Prvé obdobie DAV-u umiestnil Drug do rokov 1924-27: prvé číslo podľa Druga malo za cieľ vyprovokovať meštiakov (Drug pripomína najmä Clementisove štúdie o marxizme, Lunačarského výroky o internacionalizme kultúry, rubriku vysmievajúcu významné slovenské časopisy, grafické reprodukcie moderných maliarov Galandu a Fullu, spojenie modernity a komunizmu) prostredníctvom umenia – predovšetkým revolučných hesiel. Až ďalšie čísla predstavovali ponúknutie nového kultúrneho a politického konceptu. Druhé číslo vyšlo na jar roku 1925, hlavným príspevkom bola Okáliho programová štúdia o modernom a revolučnom umení vychádzajúca z Lenina a sovietskych teoretikov umenia; Clementisova polemická stať brániaca sovietske umenie, októbrovú revolúciu; Poničan, Siracký a Bučkov sa venovali spoločensko-politickým témam a národno-hospodárskym a samozrejme veľkú časť tvorila poézia a próza Poničana, Novomeského, Tomášika a Okáliho. Okáli vyzýva umelcov, aby vyšli do ulíc a na námestia, fabrík, baní a aby sa pripojili do sociálneho zápasu. Už tretie číslo DAVu sprevádzali finančné problémy, odchody členov, policajná šikana[17] a ďalšie komplikácie ako aj Novomeského odchod z Bratislavy do redakcie ostravskej Pravdy chudoby. Davistom sa nedarilo bojovať s tými, ktorí im hádzali polená pod nohy a po vydaní ďalšieho dvojčísla sa do roku 1929 odmlčali. V tomto období publikujú najmä v Pravde, ktorá je pod vedením Novomeského a Urxa. Mali vplyvné slovo aj v Klube Mladých, ktorý vstúpil do Umeleckej besedy Slovenska – v rámci spolupráce zorganizovali večierky[18] a prednášky modernej slovenskej poézie, kde debatovali o konci individualizmu, modernej hudbe a poézii, modernom divadle, freudizme a umení, o ľudovom a neľudovom umení.[19] Na to reagovala konzervatívna inteligencia okolo Národného denníka, ktorá podľa Druga začala rozhlasovať, že v UBS sú „plnokrvní boľševici, protislovenské a protištátne živly.“[20] Novomeský reagoval článkami v Pravde a ostatní davisti sa nenechali odradiť – spolupracujú na programe literárneho odboru UBS, vydávajú knihy, publikujú aj v Mladom Slovensku, aktívne sa zúčastňujú prednášok a besied, sami pripravujú diskusie (najmä Clementis, Mráz, Okáli). Novomeský bojuje s vtedajšou kultúrnou hegemóniou – spolu s ostatnými davistami nielen koncipuje nový kultúrny program slovenských komunistov; ale  kritizuje i akultúrne snaženia vládnucich politikov, organizujú sa prednášky o VOSR a SSSR, návšteva Iľju Erenburga, Novomeský háji moderné umenie späté so socializmom, snaží sa zmobilizovať robotníctvo a pokrokových činiteľov proti klerikálom.[21] Za to všetko je Novomeský ako prvý z redaktorov DAVu odsúdený; davisti majú zakázané prednášky a vystúpenia proletárskych ochotníkov, zákaz opery Vojcek, premietanie filmov Potemkin a Matka, zákaz robotníckych predstavení v SND. Úspechy v UBS ich inšpirovali k obnoveniu časopisu. Davisti sa počas krízy komunistickej strany v roku 1928 stávajú oporou gottwaldovského krídla a od januára 1929 opäť DAV obnovujú (tentokrát ako dvojtýždenník). Drug pripomína, že tretí ročník DAVu je už vyspelý a prepracovaný. DAV vychádza ako dvojtýždenník iba zo začiatku, neskôr prichádzajú opäť komplikácie a taktiež cenzúra – vybielovanie celých pasáží ohrozujúcich „bezpečnosť republiky.“ Z literárno-umeleckého prostredia sa presúvajú viac ku kultúrno-politickému. DAV zverejňoval aj sociálne reporty, ankety, podporoval štrajky, organizoval pracujúcich a podporoval spoločensky angažované umenie. V DAVe dostávali priestor dopisovatelia zo sovietskej komúny Interhelpo, či z Ameriky, Kanady, Argentíny, Francúzska a Belgicka, čím iba potvrdil svoj internacionálny charakter. V treťom ročníku davisti uverejňovali výroky H. Barbussa, T. Manna, B. Shawa, F. Nansena o Leninovi, úryvky z diel J. Londona, Dos Passosa, U. Sinclaira. Štefan Drug hovorí: „Nemožno pochybovať, že práve zásluhou davistov prestal byť komunizmus slovenskou inteligenciou odpudzujúcim strašiakom, že stredoškolskí študenti prichádzali do Bratislavy a Prahy už v podstate pripravení spolupracovať s robotníckou inteligenciou.“[22] V roku 1930 DAV opäť nevychádzal, avšak činnosť davistov ďalej pokračovala, nakoľko všetci píšu do komunistickej tlače. Vládny aparát, ako pripomína Drug, presadil tlačový zákon, podľa ktorého mohli úrady zastaviť komunistické časopisy na 1 až 6 mesiacov. Vďaka pozastaveniu Pravdy (na 6 mesiacov) orgány opäť obnovili DAV, tento raz s podtitulom mesačník pre literatúru, vedu, politiku a umenie začína vychádzať opäť od januára 1931 a stáva sa centrom odporu voči kapitalizmu.[23] Samostatne sa venovali špeciálnym dvojčíslom krvavým udalostiam v Košútoch[24] a procesu so Štefanom Majorom. Podrobný opis krvavých udalostí poslali v prekladoch i zahraničným časopisom a vďaka davistom sa o tejto udalosti dozvedel celý svet. Ako reakcia na Košútske udalosti vychádza Manifest slovenských spisovateľov, koncipovaný Okálim a Lukáčom, pod ktorí sa podpisujú aj nekomunisti Tajovský, Lukáč, Urban, Smrek, Vámoš a Makovický. Nasledujú ďalšie čísla DAVu.[25] V roku 1933 opäť nebolo peňazí na vydávanie DAVu, davisti organizujú zjazd pracujúceho ľudu, ktorý polícia zakazuje.[26] V rokoch 1934 až 1937 vychádza DAV v spolupráci s pražskou skupinou Bezek, Matuška, Chorváth, Klimeš, Kostra zvanou Ročník 1910[27] a socialistov okolo časopisu Šíp. V posledných číslach z 30. rokov sa davisti masívne venovali Španielskej občianskej vojne (špeciálne novembrové číslo v roku 1936), reflektovali fašizáciu spätú s klerikalizmom, zverejňovali marxistické štúdie, recenzie, reporty a samozrejme propagovali sovietsku kultúru a politiku. Davisti vystupujú na štrajkoch, prednáškach, zhromaždeniach, schôdzach mládeže, konferenciách.[28] Pre ďalšie mapovanie činnosti a konceptu davistov pozri v kapitole 2.1.5.  Podľa Druga svojim účinkovaním položili „základy socialistickej publicistiky, marxistického, vedeckého a filozofického myslenia, historiografie, komunistickej politiky.“[29] Drug v závere svojej knihy DAV a davisti dodáva, že budúcnosť ešte len prinesie dôkladné preskúmanie politických, sociálnych, národnostných a kultúrno-politických aspektov koncepcie davistov a ich presného obrazu pre prínos v slovenskej kultúre, umení, literatúre, filozofii, sociológii, politike a ekonómii.

2.1.6. DAVISTICKÝ KONCEPT VEDY, UMENIA, KULTÚRY A FILOZOFIE  

Davisti, ktorí sa hlásili k internacionalizmu, ľavicovej politike a ponúkali reálne riešenia v oblasti politiky, kultúry a umenia, ako jediní poukazovali v spoločnosti ČSR na sociálnu nespravodlivosť, ktorej korene videli v politike chamtivej buržoázie a dôsledkoch, ktoré môže priniesť. O kulturologickej línii davistov podrobne písal Dalimír Hajko vo svojom rozsiahlom diele Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Dôležité miesto v tvorbe davistov mala umelecká kultúra a problematika kultúry (Urxova polemická recenzia Nezvalovej Pantomímy, Poničanova esej Národ a kultúra, Okáliho článok Umenie a Clementisova stať Akultúrny boľševizmus, články Novomeského a Siráckeho). Podľa B. Tilkovského má „umenie sociálne korene, a preto vznik úplne nového umenia závisí od novej živnej pôdy, vyžaduje nové spoločenské zriadenia…“[30]  Kritizovali buržoáznu filozofiu a vedu (najmä Urx venoval pozornosť kritike Masarykovho učenia, pozitivizmu a pozitivisticko-relativistického chápania myslenia, ktoré ovplyvňovalo kultúrny život).[31] Vladimír Clementis vnímal historický proces ako niečo „jedinečné, jednotné a celistvé„, ako integrál všetkých strán skutočnosti, všetkých jej protirečivostí, všetkých jej tendencií (smerov vývoja).[32] Podľa D. Hajka davisti zdôrazňovali názor, že nové triedne chápané umenie má byť výrazom kolektívneho cítenia a myslenia kolektívu, ktorému je určené a že má poskytovať zdroj triedneho uvedomenia. Novomeský vnímal umenie ako pevne začlenené do života ľudí spoločnosti. Aj poézia, podobne ako každý iný druh umenia, musí byť podľa Novomeského spoločensky funkčná. (porovnaj s kap. 2.1.3) Človek má jej prostredníctvom predovšetkým hlbšie poznávať sám seba. Laco Novomeský vyjadril názor, že „kultúra a umenie sú zrkadlom stupňa dosiahnutej autenticity ľudskej spoločnosti, ukazujú, do akej miery podmienky života umožňujú človeku poznávať a vyjadrovať vlastné schopnosti, vlastné kvality.“[33] Ako si všíma D. Hajko, stav kultúry je teda podľa Novomeského barometrom sebapoznania ľudskej spoločnosti v danom historickom okamihu, je meradlom stupňa využitia či nevyužitia možnosti každého národa realizovať veľkú príležitosť poľudšťovať svet, v ktorom žije, aj v oblasti tvorby kultúrnych hodnôt.[34]  V otázkach umenia DAV najskôr zastával cestu proletárskej literatúry (Ján Poničan, Ladislav Novomeský), v 30. rokoch usiloval o svetonázorovú a politickú jednotu cez socialistický realizmus (Peter Jilemnický, Fraňo Král). Tvorba davistov sa delila na sociálno-akčnú (Poničan, Tomášik-Dumín, Okáli, Kráľ) a poéziu moderného lyrizmu (Novomeský). Davisti reprezentovali modernú slovenskú inteligenciu očistenú od stereotypov minulosti, nánosov ideológie a predsudkov starého sveta. Progresívne názory na kultúru vyjadril aj A. Sirácky: „Kultúra patrí do spoločensko-ideovej sféry človeka a preto ju treba chápať predovšetkým ako spoločensko-historickú realitu patriacu do biosféry človeka.“[35] Zaujímavým je taktiež Clementisov výrok, ktorý predznamenal kulturologickú líniu marxistického myslenia: „Kultúra dozaista nie jednoduchým pojmom. Znamená súhrn všetkého vedenia a snaženia sa tej-ktorej epochy. Jestvuje ale nejaká všeobecná kultúra, ktorú by sme jednoducho mohli nazvať ľudskou? Alebo aspoň všeobecný smer, ktorým sa snaží uberať, a sú to len niektoré doby, ktoré ju deformujú, využijú na svoje triedne účely?“[36] Davisti vo svojej prvej etape radikálne odmietali tradíciu, ktorú pokladali v kultúrnom vývine za vyslovene škodlivú (čo je samozrejme v rozpore s Novomeského neskorším konceptom kontinuity slovanstva a hľadania sociálnej dimenzie historických osobností). Davisti kritizovali pasivitu sociálnej demokracie počas 1. svetovej vojny a II. internacionálu.[37] Program davistov sa hlásil k III. Komunistickej internacionále (zároveň treba dodať, že spoločné vyznávanie komunistickej ideológie neznamenalo, že všetci písali podľa vopred stanoveného programu – „Program je život. Čo nám život dá, to sformujeme a povieme!“ prehlásil Novomeský). tázky vzťahu dialektického materializmu a prírodných vied spracoval Szantó v článku Myšlienkové jadro Einsteinovej teórie. Szantó taktiež analyzoval problematiku psychoanalýzy a marxistickej teórie osobnosti človeka v článku Marxisticky o psychoanalýze (nadväzujúc na inštrumentalizmus J. Deweyho a vzťahy medzi sociálnym a biologickým – kolektív, jednotlivec a spoločnosť).[38] L. Novomeský venoval Freudovi samostatný oslavný článok (viď kap.2.2.1.1.).

[1] VÁLEK, M.  Laco Novomeský – Vo výbere M. Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 160

[2] V DAV-e publikovali aj českí pokrokoví spisovatelia ako Marie Majerová, Zdeněk Nejedlý, Július Fučík, Ivan Olbracht, Ivan Sekanina a k zahraničným spolupracovníkom patril Iľja Erenburg.

[3] HAJKO, D. Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava: Pravda, 1987. s. 195

[4] HAJKO, D.  Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava : Pravda , 1987. s. 195

[5] CHMELÁR, E. Pamätník obetiam kapitalizmu – Pri príležitosti 80. výročia udalostí v Košútoch. 2011. [cit. 2016-03-03]. Dostupné na http://humanisti.sk/view.php?cisloclanku=2011050025

[6] Spätosť s revolučnou avantgardou, literatúrou, filozofiou; grafický dizajn bol inšpirovaný bauhausom, obsahoval pôsobivé kultúrne kritiky a tak ďalej – toto obdobie umiestnil Š. Drug do rokov 1924-1927

[7] Dizajn sa zjednodušil, no obsah riešil viac problémy ľudu a politiky, nakoľko v tejto dobe DAV suploval konfiškovanú a zakazovanú komunistickú tlač – časopis sa stal nielen kultúrno-politickým, ale nahrádzal i funkciu časopisu pre široké proletárske masy, marxisticko-filozofickú revue a žurnál s ekonomickou problematikou.
DRUG, Š. Od robotníckej poézie k DAVu. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1976. s. 199

[8] Kľúčovým bol moskovský zjazd v roku 1934, kedy sa rozvírila debata o socialistickom realizme (ten definuje Drug ako synteticky a široko poňatú proletársku literatúru založenú na dôkladne prehodnotených charkovských postulátoch). Novomeský a Nezval sa prihovorili za možnosť voľného výberu tvorivých postupov. Odozva moskovského zjazdu v Československu bola 1) príklon ku realizmu 19. storočia zaktualizovanému socialistickou ideológiou (Jilemnický); 2) epiteton socialistický, ponechanie širokého priestoru, slobody vo výbere umeleckých postupov a štýlov (Novomeský). DRUG, Š. Od robotníckej poézie k DAVu. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1976. s. 218

[9] DRUG, Š. Od robotníckej poézie k DAVu. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1976. s. 201-202

[10] Drug pripomína komunikáciu Clementisa s M. Urbanom (čo malo vplyv na dielo Živý bič), E. B. Lukáč sa stáva básnikom tvrdej slovenskej skutočnosti, silné sociálne zanietenie u Rázusa, J. Nižňanského, G. Vámoša a mladšej generácie (Haľamová, Hečko, Guoth, Kostra, Bezek), k DAVistom sa pridá Fraňo Kráľ, kritik Hamaliar príjme davistické kritériá. DAVisti pomohli legitimizovať na kultúrnom poli surrealizmus-nadrealizmus a podporili prvotinu R. Fábryho (Novomeský ho obraňoval pred útokmi nechápavej kritiky). Drug taktiež pripomína organizovanie slovenských spisovateľov na rôznych protestných podujatiach (Košúty, Handlová, Viedeň). DRUG, Š. Od robotníckej poézie k DAVu. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1976. s. 198-201

[11] DRUG, Š. 1965. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965. s. 9

[12] Drug ďalej pripomína krízu umenia a kultúry, ktorá vychádzala z vyostrovania strachom a nenávisťou ku komunizmu, čo malo za následok umelé tlačenie na zvelebovanie tradície v otrockom nadväzovaní na odkaz minulosti. Proti obmedzenému nacionalizmu sa stavia Poničanov článok Slováci a internacionalizmus vydaný v Nejedlého časopise Var, 1. mája 1922. Tento článok vyburcoval slovenských vysokoškolákov – Poničan, Clementis, Okáli, Tomášik, Obtulovič, Kojnok, Siracký, Furdik a Križka zakladajú po stretnutí na pražskom internáte Voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska, ktoré bolo základom pre vznik DAVu. Poničan sa stáva redaktorom Mladého Slovenska a jeho kolegovia dostávajú v tomto časopise načas priestor.   DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965. s. 10-12

[13] Situáciu ľavicovej kultúry pred vznikom DAVu podrobne opisuje Štefan Drug. Pripomína vznik ľavicových časopisov Proletár, Hlas ľudu (Banská Bystrica), Pravda chudoby, Robotník, Kovorobotník, Spartakus, Proletárka. Ústredným denníkom soc-demokracie boli Robotnícke noviny, ktoré sa podľa Druga zároveň dištancovali od komunistov; ignorovali triedne, hospodárske a politické požiadavky a práva. Z réžie soc-demokracie vzniká v roku 1921 Robotnícka akadémia a neskôr komunistický Proletkult s tajomníkom S. K. Neumannom (pôsobili tu Nejedlý, Olbracht, Hora a ďalší umelci a kultúrni pracovníci), založený na budovaní triedneho vedomia a upevňovania zmyslu umenia vo výchove a triedne uvedomelej práci. Na kultúrnom poli ľavice vzniká časopis Spartakus, rozvíja sa socialistické divadlo pod vedením Federácie robotníckych telocvičných jednôt zásluhou Klementa Gottwalda. Spartakus preberá funkciu výchovno-vzdelávaciu cez rubriku Vzdelávateľ (tu prezentoval články Augustín Várnai či B. Rezlerová-Švarcová, ktorí usilovali aj o skomunizovanie ochotníckeho divadla; Švarcová taktiež oceňovala sociálne ladené hry v repertoároch ochotníckych divadiel). Drug pripomína preklady českej socialistickej poézie (Neumann, Siefert, Hora,Wolker). V roku 1923 vzniká Kulturna spartakiáda, Pravda chudoby sa v roku 1923 venuje aspektu potláčania významu Husa, Chelčického, Kollára, Jungmana a Palackého tzv. českou buržoáziou. Drug zosumarizoval autorov povojnovej robotníckej literatúry: Václav Chlumecký, Štefan Darula, Július Mistrík, Eduard Balaštiak E. B. Hronský. Drug pripomína významné periodiká, ktoré smerovali ku vzniku DAVu: Mladé Slovensko, Prúdy, Slovenské pohľady, Svojeť, Pravda chudoby (rubrika Proletárska nedeľa) a neskôr i Pravda, ktorej šéfredaktorom sa stal načas i Laco Novomeský. Drug pripomína: „Časopis Mladé Slovensko za redakcie J. Poničana a L. Novomeského spolu s prílohou Pravda chudoby – Proletárskou nedeľou pripravovali pôdu pre rozvoj socialistickej literatúry, pre sformovanie skupiny Dav…“      DRUG, Ś. Od robotníckej poézie k DAVu. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1976. s. 107-224

[14] Podľa Druga mal Novomeský ako redaktor, zbaviť podľa vedenia študentského zväzu časopis „komunistickej nákazy“ a posilniť pozície Lukáča, Hrušovského a Gašpara, v čo naivne verili. DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965. s.15

[15] NOVOMESKÝ, L. Splátka veľkého dlhu. Bratislava: Nadácia V. Clementisa. 1992. ISBN 80-85557-06-3,s.308

[16] DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965 s. 21

[17] Podľa Druga museli DAVisti na základe uhorského tlačového zákona deklarovať nepolitickosť alebo zložiť tisícovú kauciu. Kompromis bol taký, že tretie číslo vzniklo ako literárno-umelecký časopis – vyšli tu úryvky z Jilemnického Víťazného pádu, Okáliho článok o modernom výtvarnom umení, nekrológ za Jeseninom, literárne kritiky od Urxa, Rybáka a Galandové reproduckie. Avšak v úvodnom slove reagujú na tlač, ktorá sa tešila z potencionálneho zániku DAVu: „Chápeme ich radosť. Veď DAV sa dopustil svätokrádeže, siahol na ich nedotknuteľné tabu a nebál sa hodiť skalou do kultúrnych mlák. … Dávno sme si uvedomili, že hospodárska sústava kapitalizmu je nielen nespravodlivá, ale i neekonomická a z ilúzií o demokratickej spravodlivosti nás vyliečili pušky a bodáky, ktoré rad-radom ostreľovali naše ideály v Krompachoch, Svajlave a po celom Slovensku… “ DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965 s. 26

[18] …s referátom Nižňanského, básňami Lukáča, Smreka, Novomeského, Okáliho a Poničana

[19] DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965 s.31

[20] DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965 s.31

[21] Konkrétne ide o článok Reakcia a kultúra, ktorého význam pripomína Štefan Drug a cituje Novomeského výrok o neschopnosti buržoázie nájsť „vo svojom starobou, hnilobou a hrdzou zapáchajúcom a otupenom“ duchovnom arzenáli účinné zbrane proti kultúrnej propagande proletariátu. Pozri bližšie: DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965 s.33

[22] DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965. s. 52

[23] IV. ročník poznačený hospodárskou krízou si oveľa viac všíma stupňujúci triedny boj a reaguje na protirobotnícke opatrenia štátu. Davisti bohato publikovali čo najviac autentického materiálu od robotníkov a roľníkov. Vychádza aj špeciálna reportáž o komúne Interhelpo, práce o kultúrnom živote v Sovietskom zväze, o význame socialistickej revolúcie. V roku 1931 riešia i československú otázku v dôsledne marxistickom zmysle. Novomeský píše o výročí Krompašskej vzbury (Desať rokov od Krompašského krviprelievania) a Košútoch (Čierne turíce Košútske).

[24] „25. mája 1931 napadli Slávikovi četníci demonštráciu poľnohospodárskych robotníkov vedenú komunistickým poslancom Štefanom Majorom. Zastrelili troch demonštrantov a mnohých zranili. … Četníci vykázali z Košút aj komisiu Ligy pre ľudské práva, zloženú zo samých právnikov, ktorej bol aj člen redakcie DAVu D. Okáli.“
DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965. s. 53

[25] Štvrtý ročník DAVu je charakteristický návratom k záujmu o literatúru, odmietajú spoločenskú neangažovanosť literatúry. V roku 1932 sa venujú japonsko-čínskej vojne a militaristickým tendenciám v Nemecku. Davisti podporili štrajk na stavbe železnice Červená Skala-Margecany, kedy četníci zastrelili robotníka Chlapoviča (6. číslo DAVu, 1932), DAVisti sa zúčastňujú zjazdu v Trenčianskych Tepliciach (jún 1932), zakladajú Blok inteligencie Slovenska a Novomeský koncipuje proticentralistické stanovisko Slovenska v ČSR v kultúrnej stránke. V tom istom roku je Novomeský väznený na tri mesiace za tlačové priestupky. Šiesty ročník prinášal zverejnené marxistické štúdie či preklad Manifestu komunistickej strany. DAVvisti reagujú na fašizovanie verejného života a hlavne na nástup Hitlera k moci – reagovali na nebezpečenstvo, ktoré Hitler prináša pre Československo.

[26] 1933: Poničana v roku 1933 väznia za výroky o výčinoch československých legionárov na Sibíri; štátna moc zakazuje Zjazd pracujúceho ľudu Slovenska; Jilemnický prednáša v pražskej Družstevnej práci, Novomeskému zakazuje polícia prednášku Marx a Slováci (v Bratislave a Zvolene), Urx žije po návrate zo SSSR v ilegalite, Clementis obhajuje Širokého v špionážnom procese, DAVisti prekladajú Manifest komunistickej strany. Pozri DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965 s. 248

[27] V roku 1934 bránia G. Vámoša pred útokmi ľudákov, polícia konfiškuje Urxove reportáže zo Sovietskeho zväzu, Jilemnický a Novomeský prednášajú v slovenských mestách o ich účasti na zjazde sovietskych spisovateľov.
1935: vychádza VIII. ročník DAVu, Clementis sa stáva poslancom; DAVisti sa zapájajú do štrajkov, vystupujú na zhromaždeniach, Clementis so Širokým rečnia v Leviciach, DAVisti spolupracujú na zorganizovaní Týždňa slovenskej kultúry; Novomeský sa stáva hlavným redaktorom DAVu. 1936: vychádza VIII. ročník, organizujú výstavu sovietskej knihy; vychádza prvomájové číslo DAVu, DAVisti pranierujú ľudáctvo; 1937: DAVisti sa zúčastňujú na bojoch v Španielskej občianskej vojne, organizujú oslavy výročia Októbrovej revolúcie. 1938: aktívna prednášková činnosť DAVistov, bojujú proti fašizácii a v októbri sú zakázanými. Pozri DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965 s. 248

[28] 1932- Clementis na protivojnovom kongrese v Štokholme, 1934- Jilemnický a Novomeský na 1. zjazde sovietskych spisovateľov v Moskve, 1936 – Kongres spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach, 1937- Medzinárodná spisovateľská konferencia v Paríži,  Spisovateľský zjazd v Madride, Barcelone, Valencii

[29] DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965 s. 257

[30] TILKOVSZKÝ, B. Svetová kríza umenia. In DAV, 1925

[31] HAJKO, D.  Otázky kultúry In: Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava: Pravda, 1987. s. 195-205

[32] CLEMENTIS, V.  Za bojujúci marxizmus-leninizmus. DAV, 1935. č.1, s 3

[33] HAJKO, D. Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava : Pravda , 1987. s. 198

[34] HAJKO, D. Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava: Pravda, 1987. s. 198

[35] SIRÁCKY, A. O proletárskom umení. In DAV, 1924

[36] CLEMENTIS, L. Akultúrny boľševizmus. In DAV, 1925, jar. s. 45

[37] HAJKO, D.  Otázky kultúry In: Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava: Pravda, 1987. s. 195-205

[38] HAJKO, D.  Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava: Pravda, 1987. s. 195