Blog Lukáša Perného

Vedeli ste, že Slovinci nezávisle od Slovákov vytvorili v rovnakom čase svoje vlajky, hymny, kultúrno-politické programy, majú zrkadlovo-podobné osobnosti a súčasne takmer rovnaký čas vzniku Matice, ale aj ďalšie paralelné záležitosti? Vedeli ste, že Slovinci si sami hovoria slovenci a ženy slovenky? Vedeli ste, že Slováci aj Slovenci patrili do proto-štátného útvaru Samova ríša?

Delegácia MS vo Fóre slovanských kultúr

***

Nakoľko žijeme v dobe marketingovej, v ktorej treba v úvode čitateľa upútať, začnem od konca. Prvý intuitívny dojem pri otvorení hotelovej izby, ktorá pripomínala rezidenciu v prastarom až stredovekom hrade. Boli to pôvodne sauny prerobené na obytnú izbu. Už tie stemnené svetlá a ten zatuchlý vzduch (ktorý mi spočiatku vadil, no neskôr som si zvykol), napovedal, že budem spať na mieste, kde sa diali veľké veci.

Pod dnešnou Ľubľanou stálo kedysi rímske castrum zvané Emona vybudované cisárom Claudiom v roku 35 ako dnes neuveriteľne pokrokové miesto s kanalizáciami a tehlovými domami, a to na mieste, kde sa predtým nachádzala keltská pevnosť. Pevnosť vyplienili Húni pod vedením Attilu v roku 452, potom Ostrogóti a Longobardi… potom tam bol dlho iba les, dlho dlho nič a potom… v neznámy čas, približne v 6. storočí, vzniká Lubľana ako budúca kultúrna metropola Slovinska.

500-ročná izba v centre hlavného mesta

Slovinci tu začali stavať pod hradným kopcom osadu, avšak o tomto období nie sú takmer žiadne informácie. V každom prípade na tomto mieste našli najstaršie drevené koleso. Kolegovia vybrali na miesto ubytovania istý hotel Anitq Palace, o ktorom som si prečítal až po návrate z pracovnej cesty. Aká to symbolika ísť do Slovinska s misiou sprostredkovať poznatky o paralelách dejín oboch „slovenských“ národov, a zároveň spať na mieste, ktoré bolo svedkom celých dejín mesta, ale aj dejín pred mestom. Budova, v ktorej sme spali, siaha až do 16. storočia, pričom hlboké základy budovy siahajú až do najstaršej histórie Ľubľany. Časť budovy sa doslova opiera o bývalé rímske a neskôr stredoveké mestské hradby. Miesto bolo domovom šľachticov, sudcov, starostov, obchodníkov, pričom palác pripomína všetky dôležité obdobia lubľanskej histórie. No keď som si prečítal, že pred tromi tisícami rokov bolo na tomto mieste pohrebisko z Haalstadskej doby, že na tomto mieste bola rímska cesta a odvodňovacie kanály Emony, a že celé toto miesto stojí na najstarších základoch starej Ľubľany, tak už chápem ten prvotný intuitívny pocit – tu sa toho muselo naozaj udiať veľa. Toľko pocity, prejdime k reportáži…

Delegácia MS navštívila hlavné mesto Slovinska a významné slovinské inštitúcie s cieľom kultúrnej, vedeckej a odbornej výmeny

Na Ľubľanskej univerzite sme prednášali pre študentov slovakistiky s bilingválnou prezentáciou o slovinsko-slovenských dejinách. Prednášala aj nová riaditeľka Krajanského múzea Matice slovenskej Dr. Katarína Kolariková-Koňariková s pozoruhodnou témou o Slovákoch v Bulharsku. Uviedol nás Assoc. Prof. Dr. Jozef Pallay, ktorý pôsobí na Katedre slavistiky, Filozofickej fakulty Ľubľanskej univerzity.

Lavro Toman vyvesil slovinskú vlajku v roku 1848, teda v tom istom čase, čo Štúr, Hurban a Hodža v rámci slovenského povstania 1848

Na prednáške zazneli zásadné fakty o spoločných znakoch v rámci dejín národného obrodenia. Slovinci nezávisle od Slovákov vytvorili v rovnakom čase svoje vlajky, hymny, kultúrno-politické programy, majú zrkadlovo-podobné osobnosti a súčasne rovnaký čas vzniku Matice (inšpiráciou na založenie boli rovnako cyrilo-metodské súvislosti tisíceho výročia), ktorá rovnako iniciovala aj vznik ďalších vedeckých a vzdelávacích inštitúcií ako je práve Ľubľanské univerzita či Slovinská akadémia vied a umení (Slovenska akademija znanosti in umetnosti). Korene podobností možno nájsť už v samotnom pomenovaní „sloveni“ či v spoločnej staroslovanskej mytológii (posvätný vrch Triglav, slovanské božstvo Trihlav ako ekvivalent vrchu Kriváň). Napokon je to proto-štátny útvar Samova ríša, ktorého súčasťou boli s vysokou pravdepodobnosťou tak Slováci i Slovinci. 

Jedným z hlavných motívov prednášky bol aj vplyv Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika na osobnosti slovinského národného obrodenia ako boli lingvista, filológ a politik Franc Miklošič (1813 – 1891), ktorého za jeho dielo priamo vyzdvihli Šafárik a Palacký. Slovinský spisovateľ, historik a kňaz, jeden z najvýznamnejších členov Matice slovinskej Davorin Trstenjak (1817 – 1890), bol priamo ovplyvnený filozoficko-dejinnými teóriami Kollára a Šafárika. Mali vplyv aj na staršie osobnosti ako zakladateľ slovinskej dramatiky Antona Tomaž Linhart (1756 – 1795), ktorého možno zrkadliť so slovenským dramatikom Jánom Chalupkom (1791 – 1871) či na Janeza Svetokriškeho (1772 – 1849), ktorý sa taktiež ako predstaviteľ slovinskej literatúry venoval národnému obrodeniu a kultúrnej obrode jazyka v národnom hnutí. V centre Lublany má postavenú obrovskú sochu romantický básnik France Prešeren (1800 – 1849), ktorý je autorom hymny Zdravljica a taktiež symbolom slovinskej národnej hrdosti, istým spôsobom ekvivalent Ľudovíta Štúra či Janka Kráľa. Prešeren vytvoril Zdravljicu v rovnaký čas ako Janko Matuška Nad Tatrou sa blýska, teda presne v roku 1844. Ďalšou paralelou je vznik „slovenských“ vlajok a erbov, pretože obidve sa vo svojom jazyku nazývajú slovenské a obe obsahujú trikolóru a podobné trojvŕšia (Tatra, Matra, Fatra vs. Triglav).

Vlajku prvý krát v histórii v Ľubľane zdvihol na vrchu hradu Lavro Toman (1927 – 1870), ktorý má svoje zrkadlové osobnosti v Štúrovi, Hurbanovi a Hodžovi, ktorí rovnako v revolučnom roku 1848 vytvorili prototyp slovenskej vlajky v rámci revolučných zmien a založenia Slovenskej národnej rady v rokoch 1848 a 1849.

Hlavným motívom úvodného slajdu bol obrázok, ktorý vegenerovala umelá inteligencia

France Prešeren vytvoril slovinskú hymnu „Zdravica“ v tom istom čase (1844), keď Janko Matuška „Nad Tatrou sa blýska“

Zaujímavosťou je tiež, že pri kodifikácii spisovného jazyka Slovinci rovnako ako Slováci vychádzajú zo stredoslovenského variantu. Slovinci však nemali tri vlny národného obrodenia (bernolákovci, Všeslávie, štúrovci) s rôznymi konfesionálnymi a politickými rozdielmi, preto tu napr. nevznikajú ekumenické iniciatívy ako na Slovensku. Ďalšou odlišnosťou je prvenstvo v kodifikácii jazyka, keďže Primož Trubar už v roku 1550 napísal prvý slovinský katechizmus, preložil Nový zákon v roku 1564, neskôr preložil Bibliu do slovinčiny Marko Pohlin (1768) a prvú slovinskú gramatiku vytvára Jernej Kopitar v roku 1808, pričom kodifikácia Bernoláka vzniká v roku 1787, Štúrova kodifikácia v roku 1843 a Hodžovsko-Hattalovská reforma až v roku 1851. Ďalšou odlišnosťou je, že Slovinci nepoužívajú tvrdé y, teda akoby v Slovinsku neprebehla reforma podobná Hodžovsko-Hattalovskej, čo sa dá vysvetliť aj tak, že nemali ekvivalent bernolákovského hnutia (vplyv Hattalu), ktorého prínos bol – v tretej etape reformy – skomplikovanie slovenskej gramatiky, ako požiadavky doby. Bol to súčasne dobový vplyv úrovne českej gramatiky.

Súčasne vznikajú takmer v rovnakom čase Žiadosti slovenského národa, ako aj program Zjednotené Slovinsko, obe akcie sú však rovnako dočasne neúspešne, no podnietili ďalšie iniciatívy, ktoré sa prejavili napr. u nás v Memorande národa slovenského, kde Štefan Marko Daxner požadoval autonómiu, teda zriadenie slovenského dištriktu s názvom slovenské okolie. Kým Štúr založil Slovenské národné noviny v roku 1845, v Slovinsku vznikajú Ljubljanske Novice už v roku 1797. 

V Ľubľane je mimoriadne uznávaný aj Ivan Hribar, slovinský politik, neoslavista, diplomat, akýsi ekvivalent Milana Hodžu, ktorý spolu s Ivanom Tavčarom bol vedúcou osobnosťou pokrokovej strany a poslancom rakúskeho národného zhromaždenia, založil tiež banku a obnovil Ľubľanu po zemetrasení.

No a napokon je tu osobnosť Jerneja Kopitara (1780 – 1844), ktorý výrazne prispel k modernizácii jazyka, čo je v súlade s Kollárovými ideami o posilnení národnej identity prostredníctvom jazyka. Existujú dôkazy, že Kopitar sa dva krát stretol so Šafárikom a existovala medzi nimi aj korešpondenčná výmena. Netreba zabúdať ani na vplyv známeho diela Slávy dcéra, ktoré ovplyvnilo celé slovanské obrodenie v európskom kontexte.

Kollára a Šafárika poznal aj Davorin Trstenjak, jeden z významných členov Slovinskej Matice

Kollára a Šafárik boli kľúčovými postavami v rámci širšieho slovanského národného obrodenia, ktoré zahŕňalo nielen Slovákov a Slovincov, Čechov, Srbov a Chorvátov. Šafárika je možno vnímať ako zakladateľa vedeckej slavistiky, ktorý je vedecky reflektovaný aj v západnej Európe ako popredný priekopník európskej vedy. Je preukázateľné, že Kollár a Šafárik mali nespochybniteľný vplyv na intelektuálov, umelcov a vedcov v takmer všetkých slovanských krajinách, čím možno tieto slovenské osobnosti zaradiť medzi európske elity.

Kollár a Šafárik mali vďaka filozofickému vplyvu humanizujúcej kultúrnej spolupráce slovanských národov priamy vplyv na zakladanie Matíc ako unikátnych slovanských kultúrnych ustanovizní (sám Šafárik bol pri založení Matice srbskej, Matice chorvátskej a Matice českej, slovenskej a slovinskej sa však nedožil). Napokon mala kollárovsko-šafárikovská idea priamy štáto-tvorný vplyv na vznik Československa, ako aj Juhoslávie, ktorej súčasťou boli aj Slovinsko.

Kým sa Slovinci emancipovali od hegemónie nemeckej, Slováci od hegemónie maďarskej prípadne rakúskej. Národné obrodenie v Slovinsku bolo odštartované za vlády Napoleóna Bonaparta (umožnil rozvoj vzdelávania v slovinčine a prístup Slovincov k politickej moci), preto sú Slovinci jediný slovanský národ, ktorý má svojom hlavnom meste jeho pamätník v historicky pozitívnom zmysle. U nás je ekvivalentom vplyv Jozefa II. na bernolákovcov, ktorý v rámci reforiem umožnil vznik Generálneho seminára, kde vznikla aj idea kodifikácie jednotného jazyka. 

V závere prednášky uviedol Dr. Gešper, že obe národy majú takmer rovnaký štáto-právny vývoj, teda od národov područí Rakúsko-uhorskej ríše bez samosprávy a politických a sociálnych práv, k vzniku samospráv cez symetrické modely federácie v Juhoslávii a Československu, ku vzniku moderných republík začiatkom 90. rokov. Ako ďalej zdôraznil Dr. Gešper, tieto zhody a blízke podobnosti vznikali v rovnaký čas, takmer bez vzájomnej interakcie a nezávisle od seba.

Delegácia v zložení Marián Gešper, Peter Schvantner, Katarína Koňariková, Lukáš Perný sa zúčastnila rokovaní o spoluprácach s Fórom slovanských kultúr, veľvyslancom SR v Slovinskej republike  a napokon s predsedom slovinskej Matice. 

***

A aké je resúme? Jednoznačne zapojenie intelektuálov a vedcov Slovinska do organizovania najbližšieho kongresu s presahom do témy Kollár a Šafárik, zborník z tejto konferencie ako druhá časť série PREMOŽITELIA ČASU, a napokon bilingválna kniha o paralelách v dejinách Slovinska a Slovenska. Podobné pracovné cesty dokazujú, že MS okrem svojho primárneho poslania, teda rozvoja slovenskej kultúry, rozvíja aj ideu kultúrnej a vedeckej výmeny medzi slovanskými národmi. 

 Spracovali: Lukáš Perný, Marián Gešper, Viliam Komora