Blog Lukáša Perného

11. APRÍLA ODIŠIEL ŠTEFAN MARKO DAXNER

ROK ODKAZU ŠTÚROVCOV 2022 bol významnou príležitosťou pre pripomenutie jednej z osobností, ktorá má toho roku hneď dve okrúhle výročia – 11. apríla to bolo 130 rokov od úmrtia Štefana Marka Daxnera a 26. decembra 200 rokov od jeho narodenia.

Pri tejto príležitosti Matica slovenská odhalila Daxnerovi bustu v Aleji národných dejateľov a o Daxnerovi vznikol tiež špeciálny dokument.

Význam Štefana Marka Daxnera pre celé slovenské dejiny – a predovšetkým pre kreovanie slovenskej štátnosti prostredníctvom najzásadnejších dokumentov – je monumentálny.

Štefan Marko Daxner (* 26. december 1822, Tisovec – † 11. apríl 1892, Tisovec; pochovaný na Národnom cintoríne v Martine) bol slovenský politik, právnik, ekonóm, národný buditeľ, spisovateľ, osvietený šľachtic; spolutvorca historicky významných dokumentov ako Žiadosti národa slovenského a Memorandum národa slovenského, iniciátor celonárodného zhromaždenia v Liptovskom Svätom Mikuláši a Slovenského národného zhromaždenia v Turčianskom svätom Martine; člen prvej slovenskej národnej ustanovizne (Tatrína) a napokon spoluzakladateľ samotnej Matice slovenskej a Slovenskej národnej strany.

ŽIVOT

Štefan Marko Daxner pochádza z Tisovca a zo šľachtickej rodiny. Študoval na školách v Ožďanoch, Spišskej Novej Vsi, Rožňave a napokon na Evanjelickom lýceu v Bratislave (kde sa zoznamuje s Ľudovítom Štúrom) a taktiež Právnickom lýceu v Prešove (kde v spoločenstve s Jánom Čipkom prednášal históriu Slovanstva na základe Šafárikových Starožitností). V Tisovci spolupracuje v Hospodárskom spolku s A. H. Škultétym a J. Čipkom; zakladajú verejnú čitáreň; a na poli literárnom zbierajú prostonárodné povesti a tvoria zábavník pre deti – Zornička.

V Pešti pracuje po boku Alexandra Vrchovského ako námestný notár cirkvi evanjelickej slovenskej a v roku 1846 zloží advokátsku skúšku. Už v roku 1847 sa (s odvolaním na jeho vlastný životopis) (Daxner 1958) začína výrazne politicky angažovať, keď v mestskom dome v Tisovci predstavuje malý program, ktorého súčasťou bolo:

„1. Zrušenie záväzkov urbariálnych a oslobodenie ľudu od jurisdikcie panskej; 2. Usporiadanie župného zhromaždenia na základe reprezentácie ľudu tak, aby každá obec ako pravá mravná jednota v živote štátnom skrze istý počet zástupcov v zhromaždení stoličnom bola zastúpená; 3. Povýšenie reči ľudu za reč úradnú v stolici…“  (Daxner 1958).

Napokon však boli schválené marcové konštitučné zákony, ktoré síce zlikvidovali základy feudalizmu, avšak nezohľadňovali slovenské požiadavky.

27. marca 1848 sa v Liptovskom Sv. Mikuláši zišli M. M. Hodža, Š. M. Daxner, S. Štefanovič, J. Francisci, S. B. Hroboň, aby pripravili tzv. Liptovské žiadosti. Súčasťou dokumentu je žiadosť o výučbu v slovenčine, ale aj jej používanie na úradoch a súdoch; účasť ľudu v zastupiteľských orgánoch a uhorskom sneme, „aby právo našej slovenskej národnosti, ktorej sa odriecť nechceme, ani nesmieme, nám v politickom a spoločenskom živote sväté, poistené bolo a zachránené a nedotknuté na večné časy ostávalo…“ (Daxner 1958).

Túto petíciu prečítal na stoličnom zhromaždení 28. marca hybský notár Ľudovít Klein. Liptovské žiadosti sa – spolu s nitrianskymi žiadosťami (z apríla 1848) – stali východiskom pre Žiadosti slovenského národa, ktoré boli prerokované na evanjelickej fare v Liptovskom Sv. Mikuláši 10. mája 1848 a vyhlásili ich o deň neskôr (11. mája) v ondrašovských kúpeľoch.

Tento dokument, ktorého cieľom malo byť prehĺbenie marcových zákonov, zníženie pôsobenia šľachty a vytvorenie demokratického režimu v Uhorsku patrí z politologického, sociálno-filozofického a filozoficko-právneho hľadiska k najpokrokovejším dokumentom našich dejín. Má silné tak národné (zrušenie výlučného postavenia maďarčiny, zákonné uvedenie používania slovenčiny), demokratické a pokrokovo-liberálne (zamietnutie nadradenosti jedného národa nad inými, rovnoprávnosť národov; rozšírenie politických práv), ako aj národno-hospodárske a sociálne motívy (odmietnutie feudálnych pomerov, vznik slovenských škôl, zrušenie poddanstva pre roľníkov a želiarov, prenesenie regálnych práv z panstiev na obce; prepustenie sociálnych revolucionárov, vodcov Príbelského povstania – Janka Kráľa a Jána Rotaridesa).

Žiadosti boli odmietnuté podobne ako požiadavky Srbov a Rusínov. Následne bol vydaný zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu a slovenské hnutie sa dostáva do ilegality. Ako píše Daxner: „Na petíciu svätomikulášsku ministerstvo odpovedalo vyhlásením náhleho súdu vo všetkých horných stoliciach. Hodža, Hurban, Štúr ako účastníci sjazdu pražského museli utekať. Mnohí z prednejších národovcov kryli sa po horách, aby ušli prenasledovateľom svojim..“ (Daxner 1958).

V rokoch meruôsmych hrozil Daxnerovi trest smrti, avšak poprave unikol a rozsudok bol zmierený na trojročné väzenie. V životopise to komentuje nasledovne:

„Pri poslednom, viac dišpute dvoch stránok než inkvizícii podobnom výsluchu zjavné bolo trom hlavným väzňom, že im ide o život. Videli na dvore hotoviť stĺpy, na ktorých mali visieť. Žiadali teda sudcov svojich, keď majú umrieť, aby neboli vešaní, ale strieľaní, aby mladý ich život skončil sa bleskom a hrmotom. Duchovný ich stav charakterizuje pieseň, v okamženiach týchto Franciscim zložená a Daxnerom dodatkami doplnená: „Hoj, traja sokoli, či vám žiaľ za svetom? … Výrok smrti bol donesený; ale v tej hodine zjavila sa ruka Prozreteľnosti božskej, donesúc chýr o stratenej bitke pri Švechate. … Zakročením Szentiványiho premenila sa sentencia smrtná a traja hlavní väzni boli odsúdení na trojročné väzenie osamote…“ (Daxner 1958).

V roku 1848 ho vyslobodili cisárske vojská, čo komentuje nasledovne: „Väzni ďakovali Bohu za milosť, že ich v krátkom čase už po druhý raz takým zrejmým spôsobom oslobodil od zahynutia. O pár dní pomocou Viliama Paulinyho, ktorý o mieste ich uväznenia náhodou bol sa dozvedel, boli grófom Vrbnom a bánom Jelačićom na slobodu prepustení…“ (Daxner 1958).

Následne vstúpil do slovenského dobrovoľníckeho oddielu. Svoje skúsenosti opisuje na nasledujúcich riadkoch:

„Vstúpiac do radu dobrovoľníkov, slúžili so zbraňou v rukách trónu a národu pri obliehaní a dobytí Leopoldova, potom pri obliehaní Komárna, kde upotrebovaní bývali k najťažšej službe vojenskej, následkom ktorej i počet dobrovoľníkov značne sa umenšil. Zúčastniac sa v bitke pri Ácsi dňa 26. apríla 1849, na spiatočnom ťažení ku Prešporku boli pridaní ku avantgarde, kde vytrvalosťou svojou vydobyli si chválu vtedajšieho komandanta avantgardy, plukovníka Dorsana. … Z Kremnice Daxner vyslaný bol s jednou stotinou do Liptova, aby tam pomocou Hodžovou nový, druhý batalión organizoval a ako veliteľ druhého bataliónu o päť dní v Brezne k Lewartowskému sa pripojil. … Ďalšou úlohou jeho bolo očistiť od gerily dolný Spiš a horný Gemer, čo sa mu bez nehody i podarilo… Pripomenutia zasluhuje, že Daxner a Bakuliny príduc na čele dobrovoľníkov do Gemera, uzniesli sa na tom, že nepomstia sa na protivníkoch svojich, ktorí ich na smrť odsúdili, dajúc týmto činom dôkaz kresťanstva slovanského. Do Tisovca Daxner zvolal zhromaždenie ľudu, v ktorom takmer všetky hornogemerské obce boli zastúpené. V zhromaždení tom uzavrelo sa jednomyseľne podať Jeho Veličenstvu prosbu o to, aby horné Slovensko bolo zorganizované ako osobitná korunná krajina, na základe národnom, s úradnou a v školách s náukozdelnou rečou slovenskou…“ (Daxner 1958).

V roku 1850 sa stáva zástupcom štátneho komisára Gemersko-malohontskej župy v Rimavskej Sobote, čo komentuje nasledovne:

„Pri nastúpivšej koncom roku 1850 organizácii spomedzi národovcov slovenských v Gemeri len tí boli do úradov po prijímaní, ktorých pre ich kvalifikáciu zavrhnúť nebolo možno. … Ako štátny úradník, plniac verne povinnosti svoje, neprestával pritom zastávať záujmy ľudu svojho, kde sa mu k tomu príležitosť naskytla…“ (Daxner 1958).

V rámci tejto funkcie iniciuje otvorenie cesty medzi Liptovom a Gemerom s cieľom materiálneho povznesenia regiónu; ďalej otvorenie nových poštových staníc a iné aktivity. V úrade sa snažil presadzovať slovenskú reč, za čo sa dostával do sporu so stoličnými a okresnými úradmi. Následkom týchto sporov bolo aj preloženie Daxnera do Veľkého Kállóva. Tu vydáva malý spis Hlas od Tatier, „v ktorom pojednáva o rovnoprávnosti národnej ako o princípe smerodajnom, pri nastávajúcej organizácii monarchie a zvlášť Uhorska rozhodujúcom...“ (Daxner 1958).  Dodáva, že na konci diela sú uvedené zásady, ktoré sa neskôr stávajú súčasťou „Memoranda svätomartinského“.

Po zrútení Bachovho absolutizmu dochádzalo medzi Maďarmi a Rakúšanmi k novým mocenským rozbrojom, čo využili slovenskí politici na národnom zhromaždení 6. a 7. júna 1861 v Martine, kde vyhlásili základný programový dokument Memorandum národa slovenského. Ako pripomína Marián Gešper:

„Autorom memoranda bol ideológ národného hnutia Štefan Marko Daxner, spoluzakladateľ Matice slovenskej, ale aj Slovenskej národnej strany. Memorandum žiadalo predovšetkým uznanie Slovákov za svojbytný politický národ, vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia, ktoré by spravovali Slováci, slovenské jazykové požiadavky a založenie Matice slovenskej. Onedlho po Memorande nasledovalo ešte konkrétnejšie Viedenské memorandum predložené 12. decembra 1861 slovenskou politickou reprezentáciou priamo cisárovi Franzovi Josefovi I. …“ (Gešper 2021).

Daxner o sebe píše:

„V kongrese svätomartinskom Daxner vyvolený bol za úda výboru národného; ako taký bol údom vyslanstva, Memorandum svätomartinské snemu predloživšieho, taktiež údom vyslanstva toho, ktoré v záležitosti politickej organizácie Slovenska podalo vyhotovenú petíciu 12. decembra 1861 Jeho Veličenstvu vo Viedni…“ (Daxner 1958).

Podobne ako Žiadosti slovenského národa, aj Memorandum národa slovenského, patrí k najpokrokovejším slovenským politickým a sociálnym dokumentom 19. storočia, ktorý má tak národné, demokratické, liberálne motívy, ako aj motívy národno-hospodárske, kultúrne a sociálne. V osvietenskom duchu, o ktorý sa zaslúžil najmä Rousseauom inšpirovaný Daxner, končí tento dokument slovami: „…jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť a braterstvo národov!“ Treba pripomenúť, že Memorandum tvorilo až do roku 1918 programovú politickú platformu Slovákov.

Ako uvádza Daxnerov životopis, koncom roku 1861 bol menovaný za druhého podžupana stolice Gemersko-Malohontskej. Daxner sa následne podieľa na založení gymnázia:

„Vidiac, že spojené luteránsko-kalvínske gymnázium v Rimavskej Sobote je ústav, majúci za cieľ odnárodňovanie slovenskej mládeže, umienil si Daxner založiť vo Veľkej Revúcej evanjelické slovenské gymnázium, aby rodičia slovenskí mali ústav, v ktorom by dietky svoje za dobrých kresťanov, trónu a vlasti verných občanov vychovať mohli. Plán tento, spočiatku u priateľov s malou vierou prijatý, u nepriateľov vysmievaný, po prekonaní mnohých ťažkostí pri pomoci a spoluúčinkovaní horlivých synov národa sa vydaril, takže v Revúcej slovenské gymnázium osemtriedne povstalo…“ (Daxner 1958).

Tu pôsobí do roku 1865, kedy odchádza do Debrecína, aby sa stal prísediaci (radca) zmenkového súdu. V Debrecíne vyvíja zrejme poslednú politickú aktivitu, čo komentuje nasledovne:

„Z Debrecína pri konci roku 1866 Daxner poslal priateľom a druhom svojim do Gemera malý program o tom, ako by lojálne sily v národe slovenskom s cieľom organického spoluúčinkovania zriadené byť mali…“ (Daxner 1958).

Spis sa dostane do rúk nepriateľov začo dochádza k perzekúciám:

„U Daxnera v Debrecíne bolo prekutanie domu, pri ktorej príležitosti nielenže mu všetky písma zhabali, ale okrem toho i privátne, po pošte na neho prišlé listy za celé dva mesiace na pošte lapali a otvárali, usilujúc sa týmto spôsobom vyhľadať dôkazy nejakej viny. K tomu ešte i súd debrecínsky o uväznenie bol požiadaný, čo sa ale nestalo, keďže špecifická, uväznenie odôvodňujúca príčina nebola udaná. Z inkvizície tejto, proti Daxnerovi a druhom jeho vedenej, nielenže nedosvedčili sa vlastizradné, alebo velezradné úmysly, ale práve naopak, dokázalo sa to, že slovenská národná strana s horúcou láskou k potlačenému národu svojmu vždy spojovala nezlomnú vernosť k najvyššiemu panujúcemu domu a k vlasti svojej. Následkom čoho inkvizícia tá od kráľovského fiškusa za bezzákladnú uznaná, bola zastavená…“ (Daxner 1958) píše v závere svojho životopisu.

Od roku 1872 hospodáril na rodinnom majetku v Tisovci.

DIELO A IDEOVÝ ODKAZ

„Z Daxnerovej pozostalosti najlepšie možno sledovať vytrvalý, hlboko spravodlivý a mravne podložený zápas Slovákov, ktorého zmyslom a cieľom malo byť ich uznanie za plnoprávny národ so všetkými atribútmi.“ (z úvodu ku knihe V službe národa)

Daxner svoje filozoficko-politicko-právne úvahy o slovenskom národe zhrnul v diele Hlas zo Slovenska a publikoval taktiež v Hurbanových Slovenských pohľadoch. Daxnerovo dielo – ktoré vydalo v roku 1958 Slovenské vydavatel’stvo krásnej literatúry pod názvom V službe národa – je zdigitalizované v Zlatom fonde Denníka SME (link).

Daxner založil už na bratislavskom lýceu humoristický časopis Buben a písal tiež balady a drobné prózy. So Škultétym a Čipkom zbieral ľudové rozprávky, ktoré sú zdokumentované v Codexe tisovskom. Sám Daxner sa stáva tiež literárnou postavou tak básne Traja sokoli (kde je zároveň spoluautorom), ale taktiež  veršovanej drámy Ľ. Kubániho Traja sokoli (1868).

Prioritný myšlienkový odkaz je však u tohto významného dejateľa predovšetkým v oblasti filozoficko-právnej. V tomto kontexte píše Dalimír Hajko:

„Všetky Daxnerove politické úvahy publikované v tlači boli bezprostredne spojené predovšetkým s otázkami praktickej etiky a filozofickými otázkami práva, pretože práve tieto problémové oblasti sa najaktuálnejšie spájali s národným emancipačným procesom…“ (Hajko 2018, s. 62).

Hajko (s nadväznosťou na Varrossovú) ďalej pripomína, že tak Štefan Marko Daxner (ako aj Ján Francisci, ktorý má taktiež toho roku výročie 200. rokov od narodenia) nadväzovali na tú ideovo-politickú líniu, ktorú pred revolúciou predstavovali názory Štúra a Hurbana v otázke filozofie dejín a vytvárali syntézu herderovského vplyvu, mesianizmu (skvelá budúcnosť národov) a hegelianizmu (duch národa).

Daxner transformoval Rousseuovu myšlienku rovnosti medzi ľuďmi na myšlienku rovnosti medzi národmi. Rudolf Dupkala ml. píše, že Daxner nadväzoval – v dielach ako Štátoprávne otázky, Slovenský demokratizmus, Strany politické, O rovnoprávnosti národnej, O národnosti – na štúrovské chápanie národa, koncepciu spoločenskej zmluvy podľa J. J. Rousseaua (spoločenský kontrakt) a Veľkú francúzsku revolúciu. Človeka chápal ako občana občianskej spoločnosti. Práva občana transformoval do problematiky práv národov, čo napokon ukazuje aj citát:

„Idea národnosti časov našich len potom mohla sa v národoch kresťanských zrodiť, keď Veľká revolúcia francúzska privilégia a kasty z pästného práva stredoveku pochádzajúce zrútila a na ich rozvalinách – vyslovením zásady rovnosti a slobody – práva človeka, ako uznanej osoby v štáte, ustálila“ (Daxner 1958, s. 191).

V kontexte postupnej reformy Uhorska požadoval obnovenie sociálneho kontraktu medzi národmi. Dalimír Hajko v tomto kontexte upresňuje:

„Sociálny kontrakt má podľa Daxnera garantovať rovnosť ľudí pred zákonom, politickú rovnoprávnosť, „občiansku slobodu“ (Daxner, 1861, s. 23), má byť presiaknutý „duchom politickej rovnosti“ (Daxner, 1861, s. 19) a má z neho vyplývať „zásada rovnoprávnosti všetkých národov“ (Daxner, 1861, s. 26). V podstate znamená reálne uznanie a kodifikovanie „večných“ prirodzených práv (človeka-jednotlivca, resp. národa) v „premenlivom“, „urobenom“ pozitívnom práve. Prirodzené práva sú podľa Daxnera „ideou svätou“ a „darom božím“, sú „nezastarateľné“ čiže nepremlčateľné, a sú „nezmeniteľné“. Sú to práva, ktoré „nijaký ľudský zákon národu nesmie vziať: bo tieto práva sú vyššieho pôvodu než ľudské zákony“ (Daxner, 1861, s. 30 – 32). Jedine také pozitívne právo vytvorené ľuďmi v danej krajine, ktoré aproximatívne kodifikuje prirodzené právo, ktoré sa mu po všetkých stránkach čo najviac približuje, má podľa Daxnera svoju historickú oprávnenosť. V intenciách Daxnerových názorov by bolo veľkou chybou zákonodarstva, ktorá by sa nevyhnutne vypomstila, keby sa pozitívne zákony s „večným“, prirodzeným zákonom nestotožňovali, alebo by mu dokonca priamo protirečili…“ (Hajko 2018, s. 65)

Daxner v egalitárnom duchu požaduje naplnenie prirodzených práv ako právo na život, sebaurčenie, zem, reč, vzdelávanie v materinskej reči a právo na autonómiu (Daxner 1861, s. 30-31). Pokrok chápe ako uskutočnenie týchto práv. Daxner na základe uvedeného skutočne patril k  najpokrokovejším sociálnym filozofom a filozofom práva v slovenskom 19. storočí.

POCTA DAXNEROVI

Daxnera pripomínajú mnohé pamiatky ako napríklad pamätná tabuľa na rodnom dome v Tisovci (pomenovaná je aj ulica, kde sa tento dom nachádza), pamätá tabuľa TRAJA SOKOLI v Plešivci, busta v Bratislave a v Martine (v Aleji národných dejateľov), po ňom pomenované sedlo v juhozápadnom hrebeni Kriváňa a napokon aj náhrobník na Národnom cintoríne v Martine.

PhDr. Lukáš Perný, PhD., vyšlo aj tu