Rozhovor s profesorom Jozefom Sipkom bude súčasťou najnovšieho čísla ročenky DAV DVA 2020, ktorá vyjde na konci novembra 2019. Na svoj blog vám prinášam fragment z tohto veľmi zaujímavého a inšpiratívneho rozhovoru.
Pán profesor, vážim si vás ako človeka, filozofa a pedagóga, ktorý v dnešnej pohnutej hypermodernej dobe ukazuje ľuďom skutočne vyššie hodnoty ľudskosti. Myslím, že vaše myšlienky si zaslúžia byť vypočuté/prečítané viacerými ľuďmi a mohli by ste tak nimi inšpirovať a motivovať aj tých, ktorí vás osobne nepoznajú. Aj preto som sa rozhodol s vami urobiť rozhovor o živote, o svete v ktorom žijeme, o dobre, i zle okolo nás.
prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD. je slovenský lingvokulturológ a jazykovedec. V súčasnosti pôsobí na akademickej pôde Inštitútu rusistiky, FF PU v Prešove a aktívne sa venuje štúdiám a výskumom v oblasti lingvokulturológie a jazykovo-kultúrnych špecifík ruského národa v komparácii so slovenským jazykovým a kultúrnym priestorom. Svoje vedecké pohľady, výskumy a názory prezentuje na medzinárodných vedeckých konferenciách a podujatiach, realizovaných na Slovensku a v zahraničí.
Začnem hneď prvou otázkou z oblasti vášho profesionálneho života. Ste popredným slovenským profesorom lingvo-kulturológie. Ako by ste vysvetlili bežnému človeku, čo presne táto oblasť skúma. Aký má vplyv jazyk, slovo, lingvistika na naše životy?
Lingvokulturológia skúma etnokultúru prostredníctvom jazyka. Učenci ale aj rôzni myslitelia si už v minulosti uvedomovali obrovský poznávací potenciál jazyka. Neraz sa cituje myšlienka nemeckého vedca Humboldta: Jazyk je dušou národa. V súčasnosti aj vďaka pomerne intenzívnym medzikultúrnym kontaktom sa čoraz výraznejšie prezentujú osobitosti každej etnokultúry najmä prostredníctvom jazyka. Je všeobecne známe, že Rusi sú emotívnejší, svojim spôsobom citovejší a tým v istom zmysle viac reprezentujú v univerzálnom priestore ženskosť. V ruštine nachádzame tomu zodpovedajúce výrazy: Matuška-Rossija, Matuška-Volga, Matuška-Moskva a pod. To isté možno povedať o istej prevahe racionality u Nemcov a Germánov vôbec vo vzťahu k mužskej zložke osobnosti a nie náhodou svoju krajinu, svoju vlasť nazývajú Vaterland, ich legendárna rieka má analogický prívlastok ako ruská Volga: Vater-Rhein. Keď si urobíme gramatickú analýzu vety: Naš-a mal-a dcérka-a Hank-a tancoval-a., tak evidujeme v nej päťkrát morfému –a, v ktorej jeden z gramatických významov je ženský rod. V uvedenej vete je teda ženský rod päťnásobne potvrdený. Skúsme si túto vety preložiť do nemčiny, či angličtiny a nájdeme v nej iba lexikálne potvrdenie ženskosti. Podobných ukazovateľov etnokultúrnych vlastností v každom jazyku je obrovské množstvo, ba vlastne celý jazyk má bohatú výpovednú hodnotu a svojom nositeľovi. V nedávnej minulosti som mal v jednej posluchárni dve skupiny študentov – ruských a slovenských. Dal som im rovnaký asociačný test (bezprostredná spontánna reakcia na vybrané slovo – stimul). Napríklad slovo okno má v slovenčine aj ruštine rovnakú podobu, no reakcie naň boli veľmi odlišné. Slovenskí študenti uvádzali: čisté, umývať, otvorené a pod. Rusi najčastejšie uvádzali reakciu – otvoriť (prerúbať) okno do Európy, do sveta), čo je výraz z poémy Puškina Medený jazdec, kde sa Petrovi Veľkému vkladá do úst uvedený výraz, ktorý mal zvýrazniť jeho snahy, okrem iného vybudovať Petrohrad. Pri ďalších výrazoch sa objavili takisto zaujímavé reakcie: ruské zviera – medveď, ruská rieka – Volga, ruský strom – breza, no pri prívlastku slovenský (á) také jednoznačné reakcie neboli. Vlastne na všetkých jazykových úrovniach môžeme určovať často neopakovateľné osobitnosti národa. Jazyk, Slovo je svojim spôsobom východisková sila nášho sveta.
Aj rozhovor s profesorom Sipkom bude súčasťou novej revue DAV DVA, ktorá bude distribuovaná konečne aj do kníhkupectiev. Takže ak máte nápad na Vianočný darček, zopár kusov nového DAVu nájdete v kníhkupectvách.
Vo svojom nedávno publikovanom článku ste spomínali Tolstého ako filozofický vzor humanistu, ktorý môže inšpirovať aj dnešného človeka. Dlhodobo sa Tolstému venujete. Ak by ste mohli zhrnúť hlavný odkaz jeho filozofie, na čo presne by ste sa zamerali?
V spomínanom článku som okrem iného poukázal na prepojenosť L. N. Tolstého s M. Gándhim, ktorý so svojimi druhmi (vedome nepoužívam slovo „spolubojovníkmi“) vyvíjal veľké úsilie za oslobodenie Indie spod anglickej koloniálnej nadvlády. Pritom ich hlavnou metódou bolo nenásilie. Tú istú ideu – neprotivlenije zlu nasilijem – propagoval a rozvíjal takisto Tolstoj a predstavitelia Indického národného kongresu sa o ňu opierali, ba požiadali ruského spisovateľa, aby im napísal podklady pre ich nenásilnú činnosť, čo Tolstoj aj urobil na 13 stranách. Aj zato ho doteraz v Indii nazývajú Mahatma Tolstoj – Veľká Duša Tolstoj. V súvislosti s týmto ruským spisovateľom sa mi neraz vynárajú rôzne súvislosti. Bol som pri jeho hrobe v Jasnej Poľane a tento pohľad by som ponúkol každému z nás. Je tam iba upravená zemina a žiadne drahé ozdoby. Niečo podobné som videl na „cintoríne“ v jednej berberskej osade v Maroku. Aj tým sa vyjadruje ľudská prirodzenosť, skromnosť, no my aj po smrti chceme byť zabezpečení rôznymi „parádami“. Tolstého veľkou ideou bolo hľadanie Istiny-pravdy, čo je, či malo by byť, vlastne hlavným zmyslom života každého človeka. Tolstoj za niektoré svoje postoje bol vylúčený z Ruskej pravoslávnej cirkvi, pred koncom života doslova v noci ušiel so svojim lekárom Dušanom Makovickým z Jasnej Poľany a zomrel na stanici Astapovo. V našich časoch o tejto udalosti bol natočený film „Last Station“. L. N. Tolstoj je veľkým zdrojom ľudských duchovných hľadaní. V súčasnosti každú nedeľu večer na STV2 ponúkajú sfilmovanú verziu jeho najväčšieho románu Vojna a mier, ktorý bol natočený v 1960-rokoch (27.10.2019 má byť tretí diel). I keď som román čítal, takisto som videl viaceré ruské a zahraničné filmové verzie spomínaného diela, stále v ňom nachádzam veľmi hlboké postrehy o nás ľuďoch.
Často krát ste zdôrazňovali ideu dobra a humanity, ku ktorej by sme sa ako ľudia mali približovať. Aký je váš osobný filozofický postoj k životu?
Ako učiteľ som si teoreticky osvojil zásadu: 1. Učiteľ má mať rád ľudí., 2. Učiteľ sa má vedieť rozdávať., 3. Učiteľ má mať čo rozdávať. To sa dá aplikovať na zmysel života každého človeka, no v našej profesii je to mimoriadne dôležité. Keď o tom hovorím s mojimi študentmi, tak si niektorí spomínanú triádu zapisujú. V pozícii učiteľa som už takmer polstoročia a čoraz viac si uvedomuje, že študenti sú mojim najväčším bohatstvom. Zažil som a zažívam s nimi neopísateľné a krásne chvíle, medzi nimi sú už aj dôchodcovia, mám už aj vysokoškolských profesorov, docentov, vedcov, umelcov. A stretnutia s nimi plánované zohrievajú dušu na vysokú teplotu, stretnutia náhodné, napríklad v cudzine – moju dušu prehrievajú. Podobné reálne príbehy potvrdzujú, aké je dôležite vozľúbiť druh druha. Na poslednom svetovom kongrese rusistov – prebiehajú raz za štyri roky (MAPRAJAL) – vystupovali traja moji študenti, bývalí, no to slovo nemám rád. Teda postoj k životu – kde nás osud postavil, tam sa máme rozdávať a prijímať dary od iných. Aj v tom je reálna podoba v múdrych knihách propagovanej rovnováhy života.
Ako vnímate súčasné tzv. mienkotvorné médiá, marketingové a reklamné agentúry a aktivity súčasných novinárov?
Médiá sú dlhodobo v centre môjho osobného a profesionálneho života a vlastne veľká väčšina mojich publikácií sa opiera o jazyk médií. Prvým fenoménom, ktorý si dlhodobo uvedomujem, je značná prevaha negatívnych materiálov a negatívneho obsahu v nich. Ten sa samozrejme prenáša do ľudského spoločenstva, vytvára sa atmosféra nevraživosti až nenávisti a potvrdzujú sa známe a múdre slová: Čo zasadíš slovom, nevyrúbeš sekerou. To známe z Jánovho evanjelia – Na počiatku bolo Slovo – má obrovskú silu. Slovo je doslova ČIN a nie náhodou pri preklade Biblie do cirkevnej slovenčiny Konštantín (meno Cyril ako je známe prijal až pred smrťou) začínal práve touto vetou. Slovo je teda jednoznačne najväčší a najmohutnejší nástroj poľudšťovania, humanizácie nášho rodu, prostriedkom pre rozvíjanie našich poznávacích schopností. O tom názorne hovorí dnes už známy filologický pojem Jazykový obraz sveta, ktorý umožňuje identifikovať naše reálne poznávacie schopnosti. Ešte keď som bol doktorandom v rokoch 1989-1994 v Moskve, tak som sa venoval hodnotovým stránkam jazyka médií. Okolo 70% skúmaných mediálnych zdrojov bolo jednoznačne negatívneho obsahu. V súčasnosti uvedený trend sa ešte viac prehĺbil. Keď som uvádzal, že Slovo humanizuje, tak v tomto prípade dehumanizuje ľudské spoločenstvo. Ruský historik Nazarov konštatoval, že keby nebolo tlače, tak prvá svetová vojna by nevypukla. Taký mal strašný dojem z vtedajšej tlače kresťanských krajín! V kontexte tohto postoja Nazarova si uvedomujeme, že vtedy množstvo ľudí tlač vôbec nečítalo a ostatné médiá prakticky neexistovali, no aj tak, podľa neho, mali rozhodujúci vplyv na vypuknutie prvej svetovej vojny.
Vrátim sa ešte k lingvistike. Existuje v našom jazyku niečo, čo nás Slovákov delí od všetkých ostatných národov napr. od Anglosasov? Čím sú z hľadiska jazyka Slováci špecifickí?
V každom jazyku sú neopakovateľné reálie, ktoré pomáhajú identifikovať jeho nositeľa. Slovenčina ako jeden zo slovanských jazykov vyjadruje našu emotívnosť okrem iného v zdrobneninách. Svojho času som porovnával román ruského spisovateľa M. Prišvina Koreň života a jeho slovenskú verziu. Ako vieme, ruským stromom je breza, pričom spomínaný ruský autor používa viaceré jazykové formy jeho názvu: berjoza, berjozka, berjozoňka, berjozuľka, berjozočka a pod. Je zaujímavé, že v slovenčine sa preklady týchto slov takisto používali: breza, briezka, brezička, brezuľka, brezočka a pod. Teda slovenskí prekladatelia našli v slovenčine možnosti, ako vyjadriť nesmiernu úctu Rusov k svojmu stromu. No anglický jazyk podobné citové prejavy nedokáže vyjadriť. Samozrejme, problém nie je v jazyku, ale v mentalite a v prejave citov konkrétneho národa. Naša citovosť má mnoho podôb. V minulých rokoch na PU pracoval japonský profesor hudby Išikava a po odchode zo Slovenska napísal o nás, obyvateľoch Slovenska, knihu. Považuje nás za najspevavejší národ na svete, ba uvádza, že niektoré slovenské ľudové piesne sa spievajú aj v Japonsku. Teda citovosť, či bohatstvo emócii v našom živote je bohato zastúpené. Svojho času som chodil s mojimi študentmi na brigády do NDR (bývalé východné Nemecko). Vedúcemu tábora, Nemcovi, som priniesol fľašu borovičky. Bol veľmi prekvapený a vytiahol peniaze, že mi zaplatí. Ja som mu vysvetli, že to je darček (Geschenk). Z čoho bol ešte viac prekvapený. Podobných príbehov o prevahe našej citovosti v porovnaní s inými národmi, som nazbieral mnoho.
Taktiež sa zaoberáte ideou všeslovanstva a jednoty Slovanov. Je ešte možné túto ideu zjednotených slovanských národov rozsievajúcich mier a jednotu obnoviť? O idey všeslovanstva kedysi písali štúrovci inšpirovaní, paradoxne Nemcom Herderom, ktorý veštil Slovanom veľkú budúcnosť. Je táto vízia pod vplyvom vojen navždy stratená alebo ju ešte je možné obnoviť?
Keď P. J. Šafárik napísal svoje Slovanské starožitnosti, tak v slovanskom svete mali veľký ohlas. Veľký ukrajinský básnik T. H. Ševčenko napísal vtedy verše:
Slava Tobi, Šafáriku,
Vo viki i viki,
Ščo zvij jesi v odno more,
Slavjanskije riki.
Šafárik je tu považovaný za zjednotiteľa slovanských riek, ktoré voviedol do spoločného mora. Podobné idey rozvíjali aj druhé slovanské osobnosti. To znamená, že tá idea má v sebe životaschopný koreň. No o tom vedia aj naši nedrugi. Relatívne nedávno bývalý americký prezident B. Obama sa vyjadril, že Česi a Slováci sú príkladom pre svet, ako by mali spolunažívať jednotlivé národy. Raz som v Čechách pri pokladni v jednom múzeu chcel byť vtipný a opýtal som sa pokladničky: Prosím vás, predávate vstúpenky aj cudzincom? Dosť razantne odpovedala: Vy nejste cizinci, vy jste naši! S podobným postojom zo strany naozaj českých bratov a sestier som sa stretol už viackrát. V slovanskom svete táto idea žije, len dostáva málo priestoru, lebo médiá a komunikačné kanály sú v rukách poturčencov. To slovo nachádzame v slovenskom prísloví: Horší poturčenec ako Turek! Poturčenci boli a sú ľudia, ktorí zhadzujú naše skutočné hodnoty, stále opakujú: Nie sme východ, sme západ. Pozor, za rohom je Rusko. Mojim študentom som dal úlohu: Nájdite v našich médiách nejakú pozitívnu správu o Rusku. Mali na to týždeň, nenašli nič. No priniesli my knihu Zomri a ako mladí ľudia boli z toho veľmi rozhorčení. Čo sú v nej za hodnoty? Etymológia etnonýmu Slovan je odvodená od slova, teda hovorí o tom, že sme ľudia toho istého slova. Idea slovanskej vzájomnosti vychádza z hlbokých a prirodzených základov. Je veľkou tragédiou, že našim nežičlivcom a spomínaným poturčencom sa darí nás dlhodobo rozoštvávať.
Posledná otázka bude venovaná odkazu budúcim generáciám. Keby ste mali zanechať po sebe jedno veľké posolstvo pre budúcnosť, čo presne by ste napísali o dobe, ktorú sme žili a čo by ste poradili ľuďom aby robili pre zlepšenie sveta, v ktorom žijeme?
Často podstatným hodnotovým ukazovateľom v súčasnosti je materiálna stránka nášho života. Neustále nám ponúkajú údaje o raste HDP, ako keby to bol jediný zdroj ľudského šťastia. Pritom pre spomínané šťastie odborníci uvádzajú aj iné ukazovatele – priateľstvo, spolupráca, družnosť a celý rád aktivít, ktoré ľudí združuje. Pani Zuzana Gajdošová Paluška z Východnej, stále oblečená v kroji, na TV Folklorika ukazuje na maličký priestor v dome a hovorí: Tu sme bývali desiati ľudia, ale boli sme šťastní. Súčasný ruský matematik G. Pereľman vyriešil jeden veľký matematický problém, na ktorý bola vypísaná odmena za milión dolárov. Keď mu ich ponúkli, tak povedal: Nepotrebujem doláre. Ja mám rád Rusko a matematiku. V oboch prípadoch sa zdôrazňuje ľudská družnosť, ako hádam najdôležitejšia ľudská pozemská hodnota. No keď počúvame niektorých verejných činiteľov, ako treba zvyšovať výdavky na zbrojenie, tak je neraz človeku fyzicky zle. Veď jedna múdrosť hlási: Každá zbraň raz vystrelí. Pritom dnešné zbrane dokážu mnohonásobne zničiť našu Matičku-Zem. 6. augusta na výročie
atómového bombardovania Hirošimy zaznelo vo večernom televíznom spravodajstve na RTVS1: Na následky výbuchu atómovej bomby v Hirošime zahynulo už 320 tisíc ľudí! Teda aj tí, ktorí sa narodili už po spomínanom bombardovaní. Po masových vraždách v USA, pri ktorých zahynuli stovky ľudí, sa objavili aj také tvrdenia: Keby učitelia mali v škole zbrane, tak by k streľbe nedošlo!
Z podobných príkladov sa zákonite objavuje obraz nášho sveta. Je veľmi, veľmi nepriaznivý. Iba my ľudia ho musíme opraviť, pričom obrovskú úlohu tu zohrávajú médiá. V súčasnosti snáď najdôležitejšiu. Stále je pred nami výber ako u onoho ruského bohatiera, ktorý stojí pred možnosťou trojitej cesty a podľa toho, akú si vyberie, taký bude jeho život. My sme si zatiaľ vybrali násilie, nenávisť, zastrašovanie, pohŕdanie, klamstvo. Dostojevskij to nazval besovstvom. Opačná cesta je omnoho ľahšia: nenásilie, láska, spolupráca, krása, ktorá zachráni svet (Dostojevskij).
Celý rozhovor bude k dispozícii v tlačenej verzii revue DAV DVA.
Rozhovor spracoval Mgr. Lukáš Perný
Celá debata | RSS tejto debaty