Blog Lukáša Perného

ROZPRAVA O BYTÍ A NEBYTÍ ĽUDSTVA

Ak predpokladáme premisu, že jadrová katastrofa je nezvrátiteľná, je krvavá obeta, a dokonca založená na lži, morálne ospravedlniteľná pre samotnú existenciu ľudstva alebo je to iba nevyhnutnosť ako odpoveď na otázku, že človek má autodeštrukciu v sebe zakorenenú od samotného počiatku ľudstva, avšak jadrové zbrane ju „iba“ umožňujú, čo robiť? Alan Moore a Dave Gibbons vytvorili jeden z najväčších filozofických dialógov o bytí a nebytí ľudstva, ktorý nestráca na aktuálnosti ani v dnešných dňoch (komiks vydaný DC Comics bol sfilmovaný Zackom Snyderom). Watchmen je komixovou sériou britského kreatívneho tímu (Alan Moore, Dave Gibbons, John Higgins). Moore využil príbeh ako prostriedok na reflexiu súčasných úzkostí, dekonštrukciu a satirizáciu konceptu superhrdinu a tvorbu politického komentára. Watchmen je súčasne dielom, ktoré prezentuje diskurzívny boj. Je dielom, ktoré dáva otázky na všetko, čo sa deje aj práve teraz okolo nás. Od roku 2009 sa svet radikálne zmenil (rozdelenie spoločnosti, cenzúra internetu, korona, vojny, krízy, nové koncipovanie svetového poriadku atď.), ale zásadná otázka, teda či ako ľudstvo prežijeme zostáva nezodpovedaná.

Poznámka: Nasledujúci kulturologický text na pomedzí filozofie a popkultúry, ktorý nosím v hlave už od konca minulého roka. Niekoľko krát som si ho verifikoval cez AI, aby boli filozofické stanoviská jednotlivých postáv čo najviac zodpovedajúce filozofickým systémom, čo bolo viac-menej úspešne potvrdené.

Oficiálny opis diela hovorí:

Watchmen zobrazuje alternatívnu históriu, v ktorej sa superhrdinovia objavili v 40. a 60. rokoch 20. storočia a ich prítomnosť zmenila históriu tak, že Spojené štáty vyhrali vojnu vo Vietname a škandál Watergate nikdy nebol odhalený. V roku 1985 sa krajina blíži k tretej svetovej vojne so Sovietskym zväzom, nezávislí maskovaní hrdinovia boli zakázaní a väčšina bývalých superhrdinov je na dôchodku alebo pracuje pre vládu. Príbeh sa zameriava na osobný rozvoj a morálne zápasy protagonistov, keď ich vyšetrovanie vraždy vládou podporovaného superhrdinu vytiahne z dôchodku. Watchmen bol zaradený do zoznamu 100 najlepších románov časopisu Time ako jeden z najlepších anglicky písaných románov vydaných od roku 1923 (100 Best English-Language Novels since 1923). V roku 2009 uvedený film režiséra Zacka Snydera Watchmen.

Túto zásadnú otázku tvorí jeden z najťažších filozoficko-politologických dialógov v celej popkultúre, ktorý prostredníctvom superhrdinov prezentuje spor filozofických a politických systémov. Osvietený glamák Adrian Weidt alebo Ozymandias (pripomínajúci Davida Bowieho) sa rozhodol obetovať všetko, vrátane vlastnej „karmy“, pre záchranu ľudstva za cenu strašných obetí, jeho slovami „cítil som zomierať každú jednu ľudskú bytosť“ len preto aby vybudoval mierovú spoločnosť. Problémom je, že táto mierová spoločnosť je založená na lži a extrémnom utilitarizme (autorita stojí nad morálkou, technokratické mesiášstvo).

Podľa hlbšej analýzy AI sa v Hobbesovskom zmysle sa stavia do pozície Leviathana, Platónsky sa vníma ako vládca-filozof a Nietzscheovsky ako nadčlovek. Predstavuje racionalitu bez subjektívnej empatie, hrdina a anti-hrdina súčasne. Svoje rozhodnutie však považuje za nutné pre globálne prežitie ľudstva, iná alternatíva sa divákovi neponúka. V podstate je realizovaním citátu Jeremyho Benthama: „It is the greatest happiness of the greatest number that is the measure of right and wrong.“ Weidtov vzor je žiak Aristotela Alexander Macedónsky (odkazuje však aj Ramesse II., autora prvej mierovej zmluvy; jeho meno je symbolicky heslom k tajným dokumentom v jeho počítači) (1). Každopádne Weidt utilitárnym a voluntaristickým spôsobom dosiahol mier, obišiel Kanta.

„Nemusíte byť politológ, že studená vojna sa s Ruskom nevedie kvôli ideológii, ale zo strachu z nedostatku. Ak by boli zdroje nekonečné, vojny by boli zbytočné… Sověti majú 51 tisíc hlavíc, aj keby zastavili 99%, to 1% zabije všetko živé na planéte a ani Dr. Manhattan nemôže byť všade...,“ hovorí Weidt v úvode filmu uvedomujúc si, že ľudstvo je sekundu pred svojim koncom.

Weidt je mix filantropa (zisk transformuje do verejnej sféry), deklaratívne eko-utopistu a techno-utopistu (udržateľnosť života na Zemi prostredníctvom vynálezu nových technológií, keď médiám deklaruje víziu ťažiť v Antarktíde lacné a obnoviteľné zdroje s cieľom zrušenia závislosti na fosílnych palivách, čo sa však neskôr ukáže ako lož) (2).

Naproti nemu stojí transparentne principiálny Rorschack (Walter Kovacs, mimochodom jediná postava so slovanským-poľským menom), vo svojej podstate sa rozhoduje Kantovsky („Act only according to that maxim whereby you can at the same time will that it should become a universal law.“), odmieta prijať ľudstvo žijúce v mierovej utópii založenej na lži, ktorá má v základe mŕtvych. Odmieta súčasne prijať fakt, že by ľudstvo neexistovalo vôbec. Volí radšej nebyť, ako byť otrokom, čo hovorí už jeho úvodný monológ:

„Celý svet stojí pred priepasťou a díva sa do samotného peklo. Všetci ľavičáci, intelektuáli, demagógovia, a nikoho nenapáda, čo k tomu povedať… Dnes zomrel Komediant, niekto to vie, niekto to vie…“

Rorschackove rozhodnutie je síce deontologicky konzistentné, ale pre realitu má dopad v deštrukcii a chaose. AI ho hodnotí ako morálneho absolutistu, ktorý v Camusovskom duchu hovorí nie. Jeho charakteristikou je nekompromisnosť, manichejska etika (čierno-biela morálka ignoruje kontext, čo vedie k ospravedlneniu násilia) a v podstate je Kantovec dotiahnutý do patologickej roviny (veci sú nesprávne bez ohľadu na následky).

Chýba mu však etika zodpovednosti. Jeho frustrácia je podmienená jeho vnútornou traumou, ktorá pramení zo skúsenosti, keď sa stal svedkom beštiálnej vraždy dieťaťa, pričom následne spravodlivosť zobral do vlastných rúk. Jeho prístup k realite je vo svojej podstate moralistický a konzervatívny, súčasne však akceptuje násilie a osobnú pomstu.

V záverečnej scéne za svoju úlohu považuje (stroho povedané) vykonávanie spravodlivosti, na čo mu Weidt odpovedá, že by tým zničil ťažko vykúpený mier. Dr. Manhattan napokon dáva Weidtovi za pravdu v tom, že prezradenie Weidtovho plánu by svet znovu odsúdil k jadrovej skaze. Dr. Manhattan hovorí o nutnosti mlčať pre zachovanie života. Tesne pred svojou smrťou Rorschack hovorí Manhattanovi:

„Zrazu si objavil ľudskosť. Keby ti to išlo hneď, nemuselo sa nič stať. Na to odpovedá: Dokážem zmeniť skoro všetko, len ľudskú povahu nie.“ Tretia možnosť teda neexistuje.

Cynický veterán „Komediant“ Edward Blake, drsňák pripomínajúci počítačového hrdinu Duke Nukem, ktorý je zavraždený Veidtom ako všetci, ktorí by mu mohli stáť v ceste realizácie jeho záchrannej brzdy ľudstva, sa Veidtovi vysmieva:

„Sovieti majú tisíce hlavíc, keby som zastavil 99%, to je 1% zabije všetko živé na planéte.  …
Ľudstvo sa snaží vyhubiť samo seba od počiatku… ak začnú lítat atómofky, zostane po nás iba prach…“

Wiedt dáva za pravdu Komediantovi v tom, že podľa neho divošská povaha ľudstva nevyhnutne speje k zániku sveta, a dodáva, že túto podstatu, povahu ľudstva podvedie ako hovorí „kanadským žartom“, zabitím miliónov a zachránením miliárd ako nutným zločinom pre samotnú záchranu ľudstva pred ním samým.

Weidt Komedianta v diskusii s Dreibergom opisuje ako sociopata a v podstate nacistu. Komediant je cynickým nihilistom, zrkadlom ideológií, Arendtovej banalita násilia v karikatúre, nástroj v rukách americkej moci (napr. chladnokrvne zabíja ženy a deti vo Vietname; zabíjanie delikventov v uliciach si doslova užíva), ktorý sa na konci filmu prebúdza z celoživotného spánku. Prichádza za svojim celoživotným nepriateľom Molochom (3), plače a dodáva, že je jediný, kto mu vlastne rozumie, že celý život prežil v lži. Film začína jeho smrťou, keď pozerá televízor, kde sa pripravujú na jadrovú vojnu. (4) Rezignovaný prijíma smrť, pričom jeho život končí so slovami, že všetko je fraška. Symbolickým motívom je portrét Sally Jupiter (postava inšpirovaná Bettie Page), s ktorou splodil Laurie Jupiter v jeho izbe. Podľa AI je pre komedianta samotná ľudská morálka v kontexte civilizačnej brutality v ľudskej histórii vojen iba vtip.

V otázky byť či nebyť napokon rozhoduje posthumanistická bytosť (zrejme odkaz na Nietzscheho) Dr. Manhattan, ktorý v kontexte času a priestoru v rozmere celého vesmíru pochybuje o zmysle samotného života človeka na Zemi, ktorý považuje za banálny, na čo zmení názor potom, keď si uvedomí jedinečnosť dialektických protikladov, ktoré dokázali vytvoriť jeho partnerku Laurie (Laurie predstavuje existenciálnu antropológiu, most medzi Manhattanom a ľudskosťou):

…s tak astronomicky nepravdepodobnými javmi ako premena kyslíku na zlato… chcel som toho byť svedkom, ale úplne som zabudol, že pri spojení ľudí tvrdo súperí o stvorenie života milióny buniek, generáciu za generáciou až sa raz tvoja matka zamiluje do Edvarda Blakea, ktorého by mala nenávidieť a z tohto rozporu napriek všetkému vznikneš práve tie Laurie a nikto iný. Získať zo všetkého chaosu takú jedinečnú formu je ako meniť kyslík na zlato. Zázrak. Takže som sa mýlil.

Z Marsu, kde uprostred kameňov a prachu (v čisto anorganickej prírode) uvažuje o zmysle existencie života človeka sa vráti na Zem, kde napokon dospeje k názoru, že s Weidtom nemôže súhlasiť, ale jeho rozhodnutie chápe.

Sem patrí jeden s témou súvisiaci citát Egona Bondyho z úvodníka kniha Bytie a existencia:

Existuje hmota? Čo je to? A čo z toho vyplýva? To, že je všetko pominuteľné, všetko sa rozpadá a opäť sa v niečo skladá do nekonečna? Aké je miesto tohto konkrétneho sveta na ktorom žijeme, aké je miesto všetkých konkrétnych vecí a bytostí, s ktorými sa stretávame, aké je naše vlastné miesto? Má dianie a pohyb tohto sveta, vecí, bytostí, nás všetkých, nejaký skutočný význam, alebo je bez významu, pretože len Boh alebo hmota sú večné, nepremenné, nepominuteľné skutočnosti? Existuje skutočný vývoj? Alebo existuje predurčenosť všetkého nejakou vyššou zákonitosťou, či len nevyhnuteľný osudový determinizmus, sled príčin a následkov? Je v tomto svete miesta pre slobodné jednanie? A v čom spočíva z tohto hľadiska sloboda?

Nadľudská bytosť prezentovaná ako postava Dr. Manhattana existuje akoby mimo času a priestoru (vie sa teleportovať, znova zhromaždiť svoje bunky, prechádzať sa po Marse či paprskoch Slnka hovoril; hovorí, že pre neho život nemá hodnotu v obklopení anorganickej prírody, ktorá je pre neho rovnako dokonalá a krásna ako tá organická).

Silným momentom je Manhattanov filozofický monológ spojený s opisom vlastnej smrti a znovuzrodenia, spojený s dramatickou hudbou Philipa Glassa známou z filmovej eseje Koyaanisqatsi:

Dívam sa na hviezdy, sú tak ďaleko. Ich svetlo k nám letí nesmierne dlho. Vidíme iba ich staré fotografie. Je júl 1959 a ja som zamilovaný. … Mám 30 rokov. … Keď pristupujem k dverám Vally zbledne a som hrôzou bez seba. … Je 12. máj 1959. V ten deň mi je predstavená Jeanie. Kupuje mi pivo. To ešte žiadna žena pre mňa neurobila. Keď mi podáva chladnú orosenú sklenicu, naše prsty sa dotknú. … Cítim strach už naposledy. Koná sa symbolický pohreb. Nie je čo pochovávať. Jeanie rámuje fotografiu. Je to jediný môj snímok, ktorý niekto má. Po niekoľkých rokoch sa pri plote základne objaví obehový systém, po niekoľkých dňoch stojí v chodbe kostra čiastočne pokrytá svalmi. … Pretvárajú ma v nevkusnú nebezpečnú postavu. V januári 1971 ma prezident Nixon žiada aby som zasiahol vo Vietname. Niečo také by odo mňa jeho predchodcovia nechceli. Týždeň potom konflikt končí…

Manhattan vznikol z atómového fyzika a kvantového mechanika Jona Ostermana a je vlastne jediným členom s absolútnymi superschopnosťami. Je schopný ohýbať mysľou realitu (schopnosť pozorovať a manipulovať s hmotou na subatomárnej úrovni). (5) (6) Podľa AI je Dr. Manhattan kozmický nihilista mixnutý so stoikom. Čas vníma ako nemenný a každú udalosť vníma ako danú, preto je jeho prespektíva metafyzicky „božská“, ale ľudsky odcudzená. Dostáva sa od stavu nihilizmu, od ničoty k hodnote, ktorú nachádza v láske a jedinečnosti ľudských bytostí (v Kierkegaardovskom zmysle subjektívna jedinečnosť ako hodnota):

Postava je varovaním, že absolútne poznanie môže viesť až k zničeniu významu ľudstva, súčasne však postava nachádza zmysel existencie v láske. Po finálnej scéne sa rozhodne hľadať vo vesmíre menej komplikovanú formu galaxie a uvažuje o stvorení života.

Liberálny postoj hlavného prúdu predstavuje postava Daniel Dreiberg (akási paródia na Batmana), ktorý však napokon zhnusený odchádza s Laurie a necháva Weidta ako tragickú postavu osamote za zvuku Mozartovho Requiem. Aj keď sú hlavnými postavami ansámblového filmu Rorschach a Manhattan, paradoxné je, že práve ideologicky centristickej postave Dreiberga, teda viac-menej hlavno-prúdovej a najmenej filozofickej postave, je venovaná veľká časť filmu. Možno preto, aby to masový divák dokázal stráviť. Podľa AI ide o typického post-68 liberála, Weberovského byrokrata bez zmyslu. Moore cez neho možno poukazuje na impotenciu centrizmu. Nixona volil preto, aby nevyhrali „komouši“, smrť Komedianta relativizuje Rorschackovou paranojou a jeho angažovaní sa marxistických prevratoch štátov Južnej Ameriky, Rorschack ho vníma ako „umrnčaného skrachovanca“, ktorý skončil, skrýva sa a sedí v pivnici. V záverečnej scéne hovorí Weidtovi, že sa mu síce podarilo zachrániť ľudstvo, no toto idealizované mierové ľudstvo je deformované a zmrzačené, čím prijíma v podstate Kantovské stanovisko Rorschacka.

O niekoľko rokov neskôr sám režisér filmu Snyder, ktorý svojho času režíroval Úsvit mŕtvych, ale aj klipy Morrissey, ZZ Top, My Chemical Romance, podporí kandidáta typicky centristického (a tiež senilného) a prehlási, že je liberál. Tým sa kruh uzatvára (ostatne, ospravedlňuje ho to, že v amerických voľbách volíte iba medzi zlom a zlom, takže podobne ako v uvedenom dialógu neexistuje tretia možnosť).

V Adornovskom zmysle možno konštatovať, že všetky postavy sú tragické, lebo systém je chybný. Dialektika bez syntézy, bez heglovského zmierenia. Film totiž nedáva divákovi tretiu možnosť, teda inú možnosť zastavenia globálnej vojny. Avšak nepripomína to svet, ktorý žijeme? Ľudská etika je vždy paradoxná a komplikovaná.

Film končí, keď v rukách umasteného podpriemerného novinára, neskutočne pripomínajúceho istého Arpáda, končí Rorschackov denník v čase, keď sa šéfredaktor sťažuje, že vo svete, kde je mier nemajú novinári o čom písať a všetci sú ako parta uletených hipíkov. Aké výstižné…

***

Späť do roku 2014

Presuňme sa do súčasnosti. Moralisti chcú bojovať do posledného východného brata a poraziť „ríšu zla“ aj za cenu rizika jadrovej vojny, čím sa prakticky začína celý sfilmovaný komix Watchmen. Pýtam sa otázku, nie je v tomto filme podstata tých najväčších rozporov súčasnosti? V roku 2014 som ešte ako študent kulturológie napísal 33 stranovú štúdiu (Negatívny kód (analýza súčasnej mediálnej manipulácie a hľadanie úniku v negatívnom kódovaní) analyzujúcu popkultúrne fenomény a najmä tzv. Birminghamskú školu čítania diel. Vychádzal som tu zo Žižeka, Fromma, Baumana, Chomského, Lipovetského, ale najmä zo Stuarta Halla.

Od kritiky sa práca dostala k úniku tzv. negatívneho kódovania. Analyzované konkrétne príklady popkultúrnych fenoménov: filmy Slavoja Žižeka, film skupiny The Monkees The Head, film Kandidát, sfilmovaný komix Watchmen, a v závere posolstvo filmu Voľný pád (škoda, že som v tom čase nezapracoval kontext Truman Show, Dark City, Fight Club a Matrix). Teórie S. Halla sú aktualizované psychoanalytickými textami S. Žižeka, ktoré vychádzajú z Lacana. Negatívny kód ako politický moment podľa S. Halla spôsobuje, že „štandardne označované a dekódované prvky vyjednaným spôsobom začínajú byť čítané opozičným spôsobom. To je bod, v ktorom vstupuje do hry aj politika označovania, tzn. diskurzívny zápas.“ Ak by som však niečo v tomto texte dodatočne prepísal, tak to, že ak by teória negatívnych kódov fungovala, svet by sa už dávno zmenil. Test dobou ukázal, že ľudia sú naozaj schopní byť manipulovaní do tak extrémnych podôb, že som intelektuálne schopnosti bežného človeka počas štúdií mierne povedané precenil. Marxizmus sa mýlil v tom, že si proletariát dokáže vládnuť. Naopak, dokáže to (možno) iba sociálne uvedomelá, teóriou i praxou podkutá inteligencia.

A na záver jedna mrazivá poézia od Laca Novomeského, ktorú vydal pred debutom Nedeľa a vyšla v súbornom diele:

SÚDNY ĎEN

Žalostné výkriky biedy a žiaľu,
tlmené prekliatie z tisícich úst,
zúfalé volanie po lepšom žití,
nikdy sa nestratia Nie.
Lebo tie výkriky, volania tisícich hrdiel,
za sebou majú vždy zaťatú päsť.
Nuž tie výkriky, volania, kliatby
menia sa v ekrazit, výbušný prach.
Diviť sa nesmieme, ak raz, keď vstaneme ráno,
velikú pracháreň nájdeme na zemeguli.
Potom len modliť sa budeme veľkému slnku,
a že túto modlitbu tisíci vyznávať budú,
tie naše modlitby preťažia žeravé slnko,
a veľké, horúce slnko sa zrúti,
žeravé, vrelá a v plame
do tejto prachárne biedy a zaiľu.
A čo sa už potom len stane?

***

Poznámky

1 Synové synů velikého vládce Hatti budou v bratrství a pokoji s dětmi synů Ramesses-Meriamon, velikého egyptského velitele, kteří jsou v našich vztazích bratrské a také setrvají v našich mírových vztazích. Egyptská země může být s zemí Khety v míru a bratrství jako my nyní, navždy.

2 Weidt obráti svet proti Dr. Manhattanovi tým, že namontuje svoje reaktory tak, aby explodovali, pričom zahynuli milióny ľudí. Manhattan sa vracia s Laurie Jupiter / Silk Spectre II  do zničeného New Yorku, skladá si dokopy, čo sa stalo, a teleportuje sa do Veidtovho úkrytu. Po krátkom boji mu Veidt ukáže, že krajiny sveta odložili svoje rivality bokom, aby sa sústredili na spoločného nepriateľa: Doktora Manhattana. Keď si Strážcovia uvedomia logiku Veidtovho plánu, súhlasia, že jeho tajomstvo udržia, okrem Rorschacha, ktorého Manhattan neochotne zabije, aby zachoval nový globálny mier. Manhattan natrvalo odchádza do inej galaxie, zatiaľ čo Dreiberg karhá Veidtovu morálnu obetu a Jupiter sa konečne zmieri so svojím pôvodom.

3 Vedľajšia tragicky záporná postava bojujúca proti superhrdinom, tiež stotožňovaná s agentom KGB je Moloch the Mystic (Edgar William „Eddie“ Jacobi, Edgar William Vaughn, William Edgar Bright). Heh, nemýliť s Molochom Vlavo.

4 Tvorca Alan Moore uviedol, že Komediant, okrem svojich komiksových inšpirácií, bol založený na G. Gordonovi Liddym, bývalom agentovi FBI a postave v škandále Watergate ako hlavný operatívny pracovník White House Plumbers počas Nixonovej administratívy. Liddy bol odsúdený za sprisahanie, vlámanie a nelegálne odpočúvanie za svoju úlohu v škandále.  Moore si Komediana predstavoval ako Liddyho s „komiksovými svalmi“.

5 Jediný člen skupiny so skutočnými superschopnosťami je teda Dr. Manhattan, ktorého si adoptovala americká vláda. Jonathan Osterman sa narodil v roku 1929 v židovsko-americkej rodine nemeckého pôvodu. Plánuje nasledovať otcove kroky ako hodinár, no keď USA zhodia atómovú bombu na Hirošimu, otec vyhlási jeho povolanie za zastarané a prinúti Jona venovať sa štúdiu jadrovej fyziky. Tento zlomový bod predznamenáva „vonkajšie“ vnímanie času ako predurčeného a všetkého v ňom ako takto určeného, vrátane reakcií a emócií. Jon študuje na Princetonskej univerzite, kde získa doktorát z atómovej fyziky. Začiatkom roku 1959 sa presťahuje na výskumnú základňu v Gila Flats, kde sa vykonávajú experimenty na „vnútorných poliach“ fyzických objektov, ktoré pri manipulácii vedú k ich rozpadu. Tu stretáva Janey Slaterovú, kolegyňu výskumníčku; nakoniec sa stanú milencami. Počas návštevy zábavného parku v New Jersey sa Janeyine hodinky pokazia a Jon sľúbi, že ich opraví. O mesiac neskôr si Jon uvedomí, že opravené hodinky nechal v laboratórnom plášti v testovacej komore. Keď vojde dnu, aby ho vyzdvihol, dvere testovacej komory sa za ním zatvoria a zamknú ho vo vnútri. Výskumníci vonku nedokážu otvoriť dvere ani prepísať odpočítavanie a sila generátora roztrhá Jona na kusy. V nasledujúcich mesiacoch sa odohráva séria zvláštnych udalostí a prízračných javov, čo vedie vedcov k špekuláciám, že oblasť je strašidelná. Po sérii čiastočných telesných objavení sa ukáže, že Jon postupne znovu formuje svoje telo. Vždy trvá objavenie len niekoľko sekúnd: najprv nehmotný nervový systém vrátane mozgu a očí; potom obehový systém; a potom čiastočne svalnatá kostra. Jon sa nakoniec znovu objaví ako muž s modrou pokožkou, žiariaci „zábleskom ultrafialového žiarenia“.

6 Manhattan ovláda telekinézu akoby patril ku kolegom Rejdákovi, Drbalovi, Kahudovi, Orešíkovi, Kafkovi, Grofovi, Pavlitovi a ďalším pracovníkom československých psychotronických laboratórií. Pre kontext pripájam video