Neznámy štúrovec, ktorý sa najviac priblížil k vzniku Československa

V slnečné nedeľné ráno sme sa vybrali do Skalice, kde sa uskutočnilo podujatie venované mimoriadne zaujímavej osobnosti 19. storočia. Jozef Podhradský (pseudonymy: Pankleiov, Pravoslav, Prieplavän, Vrahobor Hrajnoha; * 19. apríl 1823, Skalica – † 13. november 1915, Svetozarevo) bol slovenský evanjelický duchovný (neskôr konvertoval na pravoslávie), pedagóg a spisovateľ, ktorý sa do slovenských dejín zapísal jednak spracovaním tragických osudov štúrovcov Holubyho a Šuleka, ako vydavateľ prvých slovenských časopisov na území bývalej Juhoslávie, ďalej pre pôsobenie na gymnáziu v Novom Sade, nástupníctvo po Jánovi Kollárovi, spoluprácu so Svetozárom Miletičom a v celku pôsobením v prostredí nielen na území Vojvodiny, ale aj v Pešti, Viedni či v Belehrade, čo ho stavia do pozície medzinárodnej zaujímavej osobnosti. Bol tiež autorom politických brožúr,úvah o prozódii, autobiografických a biografických príspevkov (o Kollárovi, Královi, Hurbanovi), ako aj redaktorom viacerých časopisov (Prostonárodná bibliotéka, Evanjelické cirkevné noviny, Slávik, Zornička a i.).

Jozef Schwarz pripomína, že Podhradský bol pri vzniku súčasnej hymny Slovenskej republiky:

V rokoch 1839 – 1848 študoval evanjelické lýceum a teológiu v Bratislave, kde sa stal členom Štúrovej družiny, čo natrvalo ovplyvnilo celý jeho život i literárne dielo. Pripomeňme, že práve Jozefovi Podhradskému ďakujeme za prvé hudobné aranžmán dnešnej slovenskej hymny z roku 1843. Sám spomínal, že „Janko Matúška býval pri Fürsten-Allee (dnes Námestie Slobody). V tej uličke, od Palkoviča v treťom dome. Keď skladal svoju Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú, musel som mu ju (melódiu ľudovej piesne „Kopala studienku“) hrať na citare. To bola naša zábava.

Na peštianskej univerzite profesorskú skúšku z filozofie, klasických jazykov, nemeckej a maďarskej literatúry. Rodák zo Skalice, navštevoval základnú školu vo Vrbovciach, ďalej pokračoval do Šamorína, a Komárna až sa „objavil medzi štúrovcami“ na evanjelickom lýceu v Bratislave. Stal sa náhradníkom Jána Kollára, pôsobil tak v Pešti ako vo Viedni, až sa ocitá na srbskom gymnáziu v Novom Sade, kde konvertuje na pravoslávie a pôsobí ako učiteľ. Istý čas pôsobil ako knihovník v Petrohrade, potom na gymnáziu v Leskovaci (slovensko-bulharské hranice) a napokon sa dostáva do Belehradu. Nakoniec roku 1915 (len pár rokov pred vznikom prvej republiky Čechov a Slovákov) utiekol pred príchodom frontu spolu s rodinou do Banjici a potom do Jagodiny (istý čas bolo pomenované ako Svetozarevo), kde 13. novembra 1915 umrel.

Jozef Schwarz vo svojom článku uvádza ďalšie zaujímavosti:

• jeho dcéra Albína Podhradská, autorka prvej zachovanej divadelnej hry v srbskom jazyku „Chudobná Mileva z Bosny v našej civilizácii roku 1878″
• práve Jozefovi Podhradskému ďakujeme za prvé hudobné aranžmán dnešnej slovenskej hymny z roku 1843
• „Prvé slovenské časopisy na území dnešnej Juhoslávie vznikli v septembri roku 1864 a boli to časopisy pre deti a mládež „Zornička – list pre slovenských mládencov a panny“ a  „Slávik novinky pre slovenské dietky“. Vydával ich slovenský literát a profesor na gymnáziu v Novom Sade Jozef Podhradský“. V spomínaných časopisoch uverejnil hry pre deti: „Milá Marinka“, „Anjel strážca“, „Novoročné prasiatko“, ale aj hry: „Švárna  Skaličanka – divadlo pre slovenské panny a mládencov“ (1864 Zornička), „Hora stratenej nádeje“ (Zornička 1865).
• Nové čítanie a hodnotenie Jozefa Podhradského nastáva trištvrte storočia po jeho smrti.
• Na stránke: https://zlatyfond.sme.sk/autor/211/Jozef-Podhradsky#ixzz7z1q7phzP sú zdigitalizované: Holuby a Šulek, Švárna Skaličanka, Vyhodený študent pri skale a  Veľkonočná nedeľa.
• Slovenské pohľady uverejnili epizódy z diela „Vyhodení študenti“ už v roku 1885. A v roku 1885 uverejnili „Pekelná komédia Mataj a jeho svet“. Slovenský čitateľ tak mal možnosť v poslednom desaťročí 19. storočia a v rokoch pred prvou svetovou vojnou sa zoznámiť s jeho tvorbou napriek dlhodobému pobytu Podhradského za jeho dnešnými hranicami.
• V novosadskom prostredí Podhradský spolupracuje a priatelí sa so spolužiakmi z bratislavských štúdií, najmä Svetozárom Miletičom. V „ovzduší hlbokých sympatií vtedajšieho slovenského kultúrneho života k srbským pravoslávnym vodcom“, prijíma rozhodnutie konvertovať v kláštore Kovalj na pravoslávie.
• Okrem toho spolu s Andrejom Radlinským ako redaktor a editor v roku 1852 vydával Prostonárodnú bibliotéku a v rokoch 1860-1862 bol spoločne s Jánom Seberínim ml. vydavateľom a redaktorom Ewangelických Cirkewných nowín.

Celý článok Jozefa Schwarza si môžete prečítať na Matica.sk

Jozefa Podhradského sme si pripomenuli v Skalici za účasti predsedu Matice slovenskej Dr. Mariána Gešpera a matičiarov Petra Schvantnera a Martina Hajníka, ale aj významných osobností Skalice – primátorkou Oľgou Luptákovou, doktorom teológie Petrom Švehlom, predstaviteľmi MO MS Kopčany (Ilona Damborská), predstaviteľmi o.z. J. Hrebendovej-Bórikovej (Pavol Vandelia, Broňa Šimková, Danka Ševčíková) a predstaviteľmi Záhorského múzea v Skalici (riaditeľka Dr. Viera Drahošová, historik PhDr. Peter Brezina), ktorí previedli účastníkov podujatia po miestach, o ktorých sa predpokladá, že mohli byť Podhradského rodiskom.