Rozšírená odpoveď v ankete LITERÁRNEHO TÝŽDENNÍKA „Čo pre vás predstavuje vznik a existencia samostatnej demokratickej Slovenskej republiky?“Rozšírená odpoveď v ankete LITERÁRNEHO TÝŽDENNÍKA „Čo pre vás predstavuje vznik a existencia samostatnej demokratickej Slovenskej republiky?“
Naplnenie emancipačného procesu, ktorý započal v 18. a 19. storočí bernolákovcami a štúrovcami a napokon aj v 20. storočí davistami (Clementis, Novomeský, Husák) a ich nasledovníkmi (Mináč, Kaliský).
Slováci by však možno ani neexistovali (ako politický národ) nebyť osobnosti Štefana Marka Daxnera, ktorý inicioval prvé dva zásadné politické dokumenty Slovákov v 19. storočí (Žiadosti slovenského národa a Memorandum národa slovenského) a taktiež nebyť urputných zápasov štúrovskej generácie, ktorá postavila intelektuálne základy pre slovenskú národnú kultúru.
Nemôžeme však pozerať na republiku nekriticky. Je veľkou hanbou, že v 90. rokoch došlo k privatizáciám národného majetku a namiesto národnej a sociálnej emancipácie sme sa v súlade so záujmami západu vybrali neoliberálnym smerom – k vlastnej sebadeštrukcii, nesebestačnosti a lojalite k cudzím mocnostiam. Vtedy sa tomu hovorilo liberalizácia, stabilizácia, optimalizácia (ako to trefne reflektoval Boris Malagursky vo filme Váha reťazí).
Následne prišla nezamestnanosť, bieda, nerovnosť a napokon aj upísanie sa vojenským a ekonomickým záujmom. Idea dobrého slovenského podnikateľa (kapitálo-tvornej vrstvy) zlyhala, vznikla mafia a následne ďalšie vlády predali to čo ešte zostalo – zahraničným vlastníkom.
Nebudem komentovať konkrétne prečiny a zločiny politikov, ktorí zahanbili všetky národno-demokratické snahy štúrovských dejateľov, no všetky ponovembrové vlády sú v podstate iba paródiou na to, ako by sa mal riadiť štát a čo všetko by sa dalo urobiť, keby sme len trošku chceli.
Preto si myslím, že národno-emancipačný zápas ešte stále nebol úplne naplnený a je veľkou výzvou pre budúcnosť. Ako povedal Vlado Mináč: „Keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel…“
Mojou víziou je Slovensko, ktoré bude ekonomicky, energeticky, potravinovo sebestačné, sociálne spravodlivé a národno-demokraticky uvedomelé zároveň. Za takéto Slovensko sa oplatí bojovať.
Slovensko, ktoré bude mať funkčné národné podniky, družstvá, kultúrne zariadenia, železnice, autobusy, nemocnice, školy, elektrárne, vodárne, telekomunikácie, rekreačné zariadenia, súdy atď. A k tomu, čisté a esteticky zladené verejné priestranstvá, občiansku participáciu a priamo-demokratické samosprávne mechanizmy všade, kde to je možné… My sme to kedysi dokázali. Mali sme potravinovú sebestačnosť, mali sme fungujúce vlastné podniky, stavali sme elektrárne, priehrady, vyvážali naše produkty do sveta a neboli sme iba smiešnou kolóniou.
Berme si príklad zo všetkého pozitívneho, čo sme dokázali a prestaňme si už donekonečna sypať popol na hlavu aký sme sprostý národ a pod. Musíme sa vymaniť z otroctva mediálnych klamstiev, protislovenského naratívu, chorých a všetkých tých umelých ideologických konštruktov, ktoré sa k slovenskému národu nikdy nebudú hodiť. Jonáš Záborský aj Vlado Mináč používali sebakritiku národa, ale nie deštruktívne. Keď Vlado Mináč kritizoval našu poddajnosť k cudzím mocnostiam, tak tým ponúkal alternatívu v tom, aby sme sa už konečne postavili na nohy. Inšpirujme sa tak východom, ako aj západom, ale iba v tom, čo je pozitívne. Nepotrebujeme uznať päťdesiattisíc pohlaví, stačia nám pokojne tie dve a tak isto nepotrebujeme spochybňovať rodinu ako základnú bunku spoločnosti len preto, že si tu niekto želá implikovať umelé a nezmyselné ideológie podporujúce len chaos a rozklad. Za to sa môžeme inšpirovať západnými sociálnymi podnikmi a družstvami. Môžeme sa inšpirovať, že na západe vlastní strategické podniky štát. Môžeme sa inšpirovať environmentálnymi projektami a čistotou rakúskych mestečiek, ale nepreháňať to do ďalších nezmyselných extrémov typu odstavenia vlastných jadrových elektrární (namiesto toho treba posilniť ich bezpečnosť). Nepotrebujeme sa inšpirovať násilnou až extrémnou sekularizáciou alebo naopak prijímať náboženstvá, ktoré do našej kultúry jednoducho nepatria, keď je raz Slovensko dominantne kresťanské. Nemusíme sa inšpirovať ani zavádzaním cenzúry (v novej podobe ako cancel culture) a naopak, po zlých skúsenostiach z doby minulej, by sme sa konečne mali poučiť. Inšpirujeme sa aj ruským pochopením zmyslu vlastných dejín (v ktorých sa kriticky pristupuje k rôznorodým osobnostiam v kontexte historického významu, pričom sa vždy zvýrazňuje ich význam pre národné dejiny) a ktoré nie je sebalynčujúcim vyzdvihovaním všetkých negatív. A zase zo Švajčiarska sa napríklad učme občianskej participácii (ale myslím autentickej, nie tej umelej, ktorú tvoria štedro dotované mimovládky).
Myslime celoslovensky, prekonajme spory medzi východniarmi a západniarmi, luteránmi a katolíkmi, buďme hrdí na obetavú prácu minulých generácií, ktoré nezištne bojovali o slovenskú samostatnosť od Bernoláka, cez Štúra, Daxnera, Hurbana, Palárika, Moyzesa, Kuzmányho, Dulu, Štefánika, Hlinku, Novomeského, Clementisa, Husáka až po Kaliského a mnohých ďalších. Američania majú svojho Jeffersona, Washingtona, Franklina, my máme Štúra, Hurbana a Hodžu. Rusi majú Dostojevského, Gogoľa, Tolstého, Nemci majú Goetheho, Schillera, Remarqua; my máme Kollára, Šafárika, Sládkoviča, Kalinčiaka, Kráľa, Tajovského, Novomeského, Hviezdoslava, Smreka… Buďme hrdí na veľkých ľudí a veľké udalosti, ktoré naše dejiny majú. Mali sme národnú revolúciu v roku 1848, založili sme Maticu slovenskú, mali sme Slovákov v Československých légiách, vytvorili sme spoločný štát Čechov a Slovákov, dokázali sme zorganizovať Slovenské národné povstanie, vybojovali sme si federáciu a napokon aj samostatnosť. Prestaňme už s večným sebaponižovaním a prestaňme vyzdvihovať hlupákov, youtuberov, tzv. influencerov, zapredaných a hlúpych nedovzdelaných novinárov posadnutých nenávisťou voči všetkému slovenskému.
Vážení čitatelia, neštudoval som roky filozofiu, dejiny kultúry a politologické teórie na to, aby som bol ticho. Preto píšem aj tento blog. Slovensko má budúcnosť iba vtedy, ak sa zachránime sami.
Nespasí nás Brusel, ani Moskva, ani Washington, ani Viedeň, ani Berlín.
Musíme sa zachrániť sami.
Ak som niekoho naštval, tak má smolu, pretože ja som na rozdiel od hochštaplerov a ideológov tejto chorej doby človek, ktorý si dovolí mať vlastný názor. Nemám dva doktoráty a stovky naštudovaných kníh preto, aby som počúval hlupákov, ktorí sa snažia umlčať (scenzurovať, zablokovať, onálepkovať konšpirátorom, dezinformátorom, hybridnou hrozbou a podobnými nezmyslami) každého, kto má autentický a argumentačne podložený názor na spoločenskú situáciu.
2. január 2023