UTOPICKÁ OBEC ALEBO ČO VŠETKO SA DÁ V POSÚVANÍ HRANÍC MOŽNÉHO
(dodatok ku komunálnym a župným voľbám)
Vrátim sa ešte ku komunálnym a župným voľbám… Pred voľbami som napísal, že treba voliť ľudí podľa ich kvalít, teda praktických činov, výsledkov práce, a nových kandidátov na základe vízií, ktoré ponúkajú. Nesúhlasím s tvrdením, že regionálna politika je v podstate druhoradá alebo že nedokáže nič podstatné zmeniť či dokonca, že sa v nej neodzrkadľujú hodnotové preferencie. Nie je to len o kanalizáciách, opravených cestách či kosení trávy. Práve naopak, aj v regionálnej politike možno uplatniť vizionárstvo a sociálno-pokrokové idey v budovaní občianskej participácie a synergie, vytváraní obecných podnikov, ekonomickom a kultúrnom rozvíjaní obce či regiónov. Uvediem len niekoľko príkladov o ktorých som písal v knihe Utopisti – energeticky sebestačná obec Kněžice, utopická družstevno-sebestačná obec Marinaleda či energeticky sebestačná obec Wolfhagen (ocenená dokonca Energy Academy’s Energy Award). Všetky tieto príklady, tieto malé utópie v dystopickom svete, ukazujú, že aj na regionálne úrovni sa dajú robiť neskutočné pokroky.
Žijeme naozaj ťažkú dobu, ktorá potrebuje vizionárov, ktorí sa neboja hovoriť o takých témach ako je potravinová a energetická sebestačnosť Slovenska, vznik kooperatív a sociálnych podnikov či prevádzka mestských a obecných podnikov, rozvoj verejnej dopravy , výstavba či využitie priestorov na nájomné bývanie , ale taktiež rozvoj vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií. Taktiež obec potrebuje skutočných vlastencov, ktorí poznajú dejiny regiónu, mesta či obce a rozvíjajú kultúrno-historické povedomie. Zároveň dokážu primerane a citlivo pristupovať k budovaniu rešpektu medzi etnikami najmä na zmiešaných územiach.
Myslím si, že aj na regionálnej úrovni sa dajú robiť veľké veci a Slovensko potrebuje vizionárov najmä v regiónoch. Odkedy pôsobím v našej najstaršej kultúrnej ustanovizni, čoraz viac si uvedomujem ako je dôležité, slovami Daxnera, celoslovenské vedomie, teda uvedomovanie si dôležitosti vnímania Slovenska v jeho celistvosti a teda aj v rámci chudobných regiónov, ktoré si zaslúžia rovnakú pozornosť ako centrá.
Demokratické voľby nie sú samozrejmosť. Počas feudalizmu sme o niečom takom mohli iba snívať. Voľby beriem v každom prípade ako občiansku povinnosť… Právo voliť by malo byť určite aj povinnosťou, už len z úcty k štúrovcom, ktorí za naše politické práva bojovali. Mám obrovské výhrady voči forme prezentácie kandidátov… Aby táto súťaž bola férová a spravodlivá, nemali by byť zvýhodňovaní iba tí, ktorí majú „lóve“ na kampaň, ale žiadne idey.
Navrhol by som to, čo navrhol pri jednej z našich diskusií kolega T. Klimek, teda zriadenie jednej stránky (a pre ostatných – mimo internetu – jedno verejné miesto v obci s informačnou tabuľou), kde by bol jasný a zrozumiteľný program kandidátov na poslancov, primátorov, starostov, županov. A to iste pri stranách v parlamentných voľbách. Jednoducho program, vízie, idey a hotovo. Žiadne pozlátené kampane, grafiky a billboardy, bez obsahu. Ukáž čo ponúkaš, aké máš idey a nie peknú tváričku či marketingové heslá… Billboardy a všetky marketingové platené podvody by som jednoducho zakázal.
Ďalším problémom je ak volíte (a máte o tom dostatok informácií) z dvoch zlých možností… má takáto voľba zmysel? Tento problém je žiaľ ťažko riešiteľný nakoľko sa vždy odvíja od ochoty ľudí podieľať sa na veciach verejných. Majú však mať motiváciu, ak by mali ísť do vopred prehraného boja? S tým súvisí riešenie v predchádzajúcom odseku. Napriek všetkému voliť treba. V časoch habsburgskej monarchie sme toto právo nemali a myslím, že ho treba rozvíjať a zlepšovať.
***
Dodatok: Je paradox, že sa to volá „župné voľby“, keďže sa pomenovanie župa nepoužíva. Župa bol slovanský spoločne putujúci alebo sídliaci príbuzenského „zväz“; neskôr v stredoveku slovanské označenie územných jednotiek rôzneho druhu. Aktuálne sa požívajú termíny kraj a okres. Napriek tomu stojí za zamyslenie, či dielo Mateja Bela (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku 1742) neotvára otázku, či historické župy/stolice neboli vhodnejšie z hľadiska kultúrno-historického členenia v kontexte spoločných vlastností a tradícií, než súčasné nesúrodé kraje a okresy. Belov návrh rozdelenia žúp by mohol byť zaujímavou inšpiráciou pre budúcnosť nakoľko i dnes existujú rôzne kultúrne iniciatívy, ktoré tematizujú regióny a mikroregióny a tým poskytujú efektívnejšiu spoluprácu najmä na poli kultúrnom. Ale to by bolo na inú debatu…