Pandémia ukázala skutočnú podstatu systému, v ktorom žijeme. Žiaľ, po mnohých očakávaniach sa myšlienka, že koronakríza zmení ľudí, že ľudia začnú byť viac spolupatriční a solidárni, že sa otvoria možnosti nových spoločenských vízií, že sa začne riešiť bytová otázka, potravinová sebestačnosť, štátne vlastníctvo strategických podnikov a napokon že sa ľudia zamyslia nad zmyslom svojich životov, sa zatiaľ (!), ukázala ako naivná.
Realita je, žiaľ, taká, že namiesto nových myšlienok o alternatívnych konceptoch spoločnosti sa diskurz v mainstreamových médiách opätovne obracia smerom k stabilizácii liberálno-trhového modelu spoločnosti. A to ešte donedávna bola v hre možnosť znárodňovania strategických podnikov (a to dokonca v západných krajinách, ako sú Francúzsko, Nemecko či Taliansko). Namiesto otázok, ako dosiahnuť trvalo udržateľný model spoločnosti, ako dosiahnuť zamestnanosť a predísť následkom novej industriálnej revolúcie sa naše hlavnoprúdové médiá zamerali opäť len na to, kedy budú otvorené supermarkety, a na to, ako transformovať trh z kamenných predajní do online priestoru, teda ako zachrániť konzum, spotrebu a neoliberálny kapitalizmus.
Namiesto tvorby nových vizionárskych koncepcií sa opätovne otvárajú jednorazové fiantropické/charitatívne modely riešení problémov, ktoré iba predlžujú agóniu. Namiesto toho, aby sa naši režimoví umelci zamysleli nad tým, že ich voľný trh v čase krízy neuživí, a aby uznali, že sú odkázaní na štát, ktorý tak nenávidia, bez štipky sebakritiky začali tí istí, ktorí štát nenávidia, pýtať od štátu podporu. Ľuďom, ktorí ovplyvňujú diskurz, záleží viac na otvorených supermarketoch ako na poučení z tejto krízy. A tak sa opäť dostávame do post-apokalyptického budovania nového konzumného amerického sna, rozšíreného na online predajne, predaj z okienok či rozvoz tovarov.
Táto kríza, ktorá bola istým znamením „zhora“, mala ľuďom ukázať, že trhové myslenie nedokáže vyriešiť štrukturálne problémy trhových ekonomík a že v krízových situáciách ideológia neoliberalizmu absolútne zlyháva (príkladom je totálne zlyhanie zdravotníctva v USA). Napokon, bol to štát, od ktorého žiadali paradoxne pomoc tí, ktorí ním pohŕdali, a bol to štát, ktorý napokon aj napriek chabým možnostiam celú situáciu v núdzovom režime koordinoval (nie trh, nie voľný obchod). Všíma si to aj slovinský filozof Slavoj Žižek:
„Kto by si bol pomyslel ešte pred pol rokom, že Borisa Johnsona napadne aspoň dočasne znárodniť britské železnice? Kto by si bol pomyslel, že dokonca sám Trump bude uplatňovať zákon o riadení obrannej výroby tak, aby súkromným podnikom prikazoval, čo majú vyrábať. Nie je toto krutá irónia… Dnes už nie je problémom len všeobecná zdravotná starostlivosť v USA. Potrebujeme doslova, a chápem, že to môže znieť divne, niečo ako globálny systém zdravotného zabezpečenia.“
A teraz, podobne, ako to bolo v roku 2008, následky nefunkčnosti voľného trhu v krízových situáciách má opätovne riešiť štát? Následky koronakrízy mali jasne ukázať, že každá spoločnosť potrebuje na stabilitu určité prvky riadenia a etatizmu, ktoré Hayekova, Friedmanova a Missesova ideológia neoliberalizmu popiera.
Noam Chomsky reaguje na súčasnú situáciu podobne ako Žižek:
„Ľudské životy má na svedomí neukojiteľná ziskuchtivosť… Podľa neoliberálnej doktríny, ako nás učil Milton Friedman a ďalší neoliberálni evanjelisti, úlohou manažmentu korporácií je maximalizácia ziskov. Akákoľvek odchýlka od tejto morálnej povinnosti by podľa nich podkopávala základy civilizácie…“
Chomsky poukázal v rozhovore aj na to, že so vzniknutou situáciou sa vyrovnali lepšie iba tie spoločnosti, ktoré nepatria do radikálne neoliberálneho tábora (uvádza príklad Kuby s jej excelentným zdravotníctvom). Žižek zase pripomenul, že východiskom z krízy je efektívny štát, ktorý má moc zasahovať do trhu, organizovať zdravotníctvo, je podporený zhora medzinárodnou spoluprácou a zdola lokálnou mobilizáciou. Žiaľ, deje sa opak, a mnohí to zase raz nepochopili. Opätovne rozmýšľajú v dimenzii termínov „ponuka ─ dopyt“ a „oživenie ekonomiky“ (rozumej generovanie zisku, nakupovať, nakupovať, nakupovať). Lenže história nám dokazuje, že spoločnosť, ktorej záleží viac na nakupovaní než na dobrých medziľudských vzťahoch, sociálnej spravodlivosti a dôstojnom živote pre každého občana, je definitívne odsúdená na zánik. A tak aj napriek tomu, že bolo dosť času na premýšľanie o nezmyselnosti trhového fundamentalizmu, mnohí sa opätovne iba vrhli na nakupovanie nezmyselných harabúrd, namiesto hľadania vyššieho zmyslu svojej existencie a celej spoločnosti.
Ostatne, možno to ľuďom vyčítať, ak ich dennodenne manipuluje reklama a vnucuje im konzum a plytký spôsob života? Všetci sme toho obeťou, pretože v tom žijeme a mimo systému sa žiť nedá. Každý deň nám vtĺkajú do hláv, aby sme nakupovali (a najmä) to, čo vôbec nepotrebujeme. Na druhej strane, kto nimi (nami) manipuluje? Tí, ktorými sa manipulovať roky nechajú (necháme), a tak sme v bludnom kruhu. To naozaj potrebujeme zažiť absolútny kolaps civilizácie, aby sme pochopili, že zmysel našich životov nie je len v nakupovaní, ale v tom, aby sme si jeden druhého začali vážiť a pomáhať si?
PhDr. Lukáš Perný, vyšlo v SNN, 23/2020