Založ si blog

Paradoxný vzťah slovenskej pravice k roku 1968 a fakty, ktoré sa inde nedočítate

Pravica sa veľmi rada odvoláva na Dubčeka, na “socializmus s ľudskou tvárou”, hoc sama socializmus odmieta v akejkoľvek forme. Neodpovedá ani na otázku, čo je ľudská tvár (súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov?). Ignoruje taktiež fakt, že v roku 1989 si dokázateľne želala väčšina Československa Dubčeka, a opätovne reformovaný socializmus, nie kapitalizmus, ani liberalizmus, ani Havla. Ľudia chceli viac slobody, možnosť vycestovať, chodiť do kostola, počúvať západnú hudbu, no nechceli kapitalizmus a privatizácie a už vôbec nie vojská NATO či tretí sektor. O záhadných okolnostiach Dubčekovej smrti po presune z miesta nehody nehovoriac. Čo však pravica absolútne ignoruje je fakt, že Dubček bol komunista. Komunista, ako všetci komunisti, ktorých by dnes najradšej pozatvárali a zlikvidovali im pamätníky. V roku 1968 neexistovali pravicové sily, pravicové v zmysle tých, ktorí o roku 1968 píšu ako veľkej nádeji (ľudia z okruhu neoliberálnej pravice). Súčasťou revolty v roku 1968 bola aj federácia, teda národný-vlastenecký komunizmus, ktorý požadoval suverenitu Slovenska od Česka, čo sa v konečnom dôsledku Husákovi a Novomeskému podarilo presadiť. Netreba zabúdať ani na Brežnevovú poznámku, že Sovietsky zväz vyhral 2. svetovú vojnu a pre slobodu Čechov a Slovákov padlo milióny občanov Sovietskeho zväzu. Otázkou je – prežil by socializmus, v prípade, že by sa zmenil na hybridný model zmiešanej ekonomiky alebo by došlo k transformácii na trhový model – rozumej kapitalizmus ako to bolo po Titovej smrti v Juhoslávii, samozrejme v réžii osobností, umelcov, agentov CIA, bánk, NED a tretieho sektora (zdroj Boris Malagursky, Weight of chains)? Nebolo posilnenie súkromného vlastníctva iba túžbou po vyššom konzumerizme? A hlavná otázka – kto zo všetkých tých, čo vnímajú Alexandra Dubčeka ako najvýznamnejšiu osobnosť, prečítal od neho aspoň jednu vetu?
Záver: ľudia v roku 1968 nežiadali kapitalizmus, svedčia o tom dobové zábery na transparentoch z námestí, podobne ako v roku 1989. Pravica preto nemá absolútne žiadne právo privatizovať si rok 1968 ako svoju agendu.

Po vyše dvoch desaťročiach primitívnej propagandy Česká televízia vytvorila film-časť seriálu České století, ktorý spracoval tému roku 1968 v rámci možností doby autenticky. Dvojica Sedláček a Kosatík ukázala iný, objektívnejší pohľad na rozporuplný rok 1968. Skutočne sa čudujem, že tento seriál nedopadol ako zakázané filmy Cooltura či Rada nad zlato. Isteže, systémové rámce nedovolili ísť do hĺbky problému, no na rozdiel od tendečných a úplne jednostranných výkladov histórie dávajú tvorcovia možnosť vytvoriť si vlastný názor.
Film je zdarma prístupný na webe Českej televízie:
http://www.ceskatelevize.cz/porady/10362011008-ceske-stoleti/21251212056-musime-se-dohodnout-1968/

Iné pohľady na rok 1968

V médiách by ste márne hľadali iné, dôležité fakty o roku 1968. Hľadajú sa skutočne ťažko. Avšak, kto iný by sa k téme mal vyjadriť, ak nie sám Gustáv Husák. Uvedieme si najskôr jeho citáty z knihy Viliama Plevzu, ktoré ukazujú, že to bol rozumný človek a osobnosť:
Koncepcia normalizácie nebola mojim výmyslom. Všetci sme ju schvaľovali ako jediné možné východisko. Keď niektorá krajina zažije zemetrasenie – čo robí? Snaží sa normalizovať život. A čo je možné robiť, keď do nej vtrhne stotisícová spojenecká armáda? S Brežnevom som mal o tejto otázke tvrdé rozhovory aj po auguste. Vedel, ako nás to páli. Odďaloval riešenie. Po ňom to samé robil Andropov. A tak to bolo až od roku 1987, keď som sa vzdal funkcie generálneho tajomníka. Aj Gorbačov sa po svojom nástupe vykrúcal, že on pri tom roku 1968 nebol, že nebola to len ich vec a podobne. A čo Amerika? Čo celý Západ? Prezident Johnson sa dohodol s Brežnevom a vzal okupáciu Česko-Slovenska na vedomie. Formálne protestoval, ale ináč nepohol ani prstom.
O koho som sa mal oprieť? O Brežneva? O Ulbrichta? O Gomulku, ktorý Brežneva v zásahu proti nám tiež vehementne podporoval? O Jánoša Kadára, ktorý nás chápal, radil nám ale proti Brežnevovi, no jeho aparátnikom a jeho maršalom sa nedokázal postaviť? Vedel som, že sovietskych vojakov z republiky vytlačiť nemôžeme. Ale štát bolo treba udržať, museli sme žiť, potrebovali sme pokoj. Tak som rozmýšľal nielen ja, ale aj ostatní ľudia vo vedení. V tomto zmysle som robil konsolidáciu s Dubčekom. Kadár mi rozprával, koľko hrôz, obetí na životoch, krvi a potom popráv zažilo Maďarsko od roku 1956. Takým hrôzam u nás sme chceli zabrániť. Chceli sme zabrániť zatváraniu ľudí a politickým procesom. Preto sme sa obávali demonštrácií, násilia z našej strany. Bol som presvedčený, že keď sa to podarí, odídu aj vojská.
Gustáv Husák

Vyjadrenie Aleša Huberta:
Zítra nás čeká výročí událostí srpna 1968. V té době, kdy byly ještě živé události z Maďarska, kde rozběsnění kontrarevolucionáři zavraždili několik tisíc komunistů, jejich těla visela na stromech, nebo ležela přišpendlená bajonetem k podlaze. Pumové atentáty ničily sekretariáty komunistické strany, padlo 350 příslušníků bezpečnostních složek.Takové běsnění bylo umožněno nekompetencí vůdců, zejména Chruščova, který se více staral o kukuřici, než o třídní boj. Jen nasazení všech poctivých komunistů a internacionální pomoci Sovětského svazu se povedlo “bílý teror” rozprášit. Podobná mračna se stahovala nad Československou socialistickou republikou. Ústřední výbor KSČ, vedený nekompetentním Dubčekem ztratil veškerou moc, kterou přebraly různé obskurní spolky jako byl K231 a další. I na stránkách stranického tisku se objevovaly štvavé články, mířící na ty nejnižší pudy a šířící nacionalismus. Tomu se postavilo několik odhodlaných soudruhů v čele s tzv. Jodasovci, Falmíra, Jodas a další “staří bolševici” nezůstali nečinně stranou. Docházelo k různým excesům. Poučení z maďarské kontrarevoluce bylo jasné. I přes naléhavé apely Sovětského svazu o zjednání pořádku k žádným nápravám nedošlo. Komunisté byli napadáni, rozvášněný dav křičel před budovou ÚV KSČ “vypalte je”. 21. srpna přijely společné síly Varšavské smlouvy. Nedošlo k potlačení kontrarevoluce, tak jak se dnes uvádí. Došlo pouze k tomu, že bylo zamezeno nejhoršímu. Jednání trvalo téměř rok. Dubček, tak jak měl ve zvyku sliboval, sliboval a k nápravě nedocházelo. Do čela se dostal pragmatik Gustav Husák. Situace se stabilizovala. Gustav Husák, nejspíše nejschopnější politik té doby bohužel stejnou měrou, jakou potlačoval pravicovou opozici, nijak nehýčkal “opozici levou” marxisticko leninskou. Došlo k období tzv. “normalizace”, období na které pamatují i dnešní čtyřicátníci. V tomto období socialismu žil pracující člověk v bezpečí a měl sociální jistoty, měl také jistotu, že naše země stojí na straně míru. Bohužel, orientace na konzum a stagnace vedla k tomu, co přišlo v roce 1989. Je třeba říct, že zkrachovala revizionistická politika, nikoliv socialismus a je také třeba říct, ať si zuří kdo chce jak chce, že jedině zásah vojsk Varšavské smlouvy zabránil krveprolití a oddálil reakcí vysněný návrat ke kapitalismu. Za to patří dík všem komunistům – internacionalistům. Kdo ještě dnes může tvrdit, že nešlo o nic jiného, než o socialismus s lidskou tváří není nic jiného než slabomyslný hlupák. Dubček šel tam, kam ho srdce táhlo – do sociální demokracie. Do sociální demokracie, která bodla nůž do zad dělnickému hnutí vždy, když k tomu měla příležitost. A to mají být naši potencionální spojenci?!

K roku 1968 sa vyjadril aj poslanec Luboš Blaha:
“Dnes je 21.august, deň, keď v roku 1968 zničili Dubčekov sen o socializme s ľudskou tvárou. Podobizeň Dubčeka mám stále nad sebou a aj dnes mi pripomína tri veci: 1) mojím ideálom je demokratický socializmus a Dubček pre mňa ostáva ikonou slovenskej a svetovej ľavice; 2) cudzie armády na našom území nemajú čo hľadať, čo po roku 1989 netreba adresovať na východ, ale skôr na západ, 3) Dubček je mementom, že v politike nestačí len snívať, ale treba byť realistom, pretože zatiaľ žiaľ historicky platí, že ľavica má príliš veľa martýrov a príliš málo víťazstiev… Áno socializmu, nie okupácii.”

O roku 1968 taktiež písal Eduard Chmelár:
“Včera sme si pripomenuli obete invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Väčšina politikov to zobrala ako povinnú jazdu, počas ktorej utrúsili pár obligátnych fráz v zmysle, že už nikdy viac, že to nedopustíme, že toto sa už nestane (pričom dôverujú súčasnému hegemónovi tak slepo, že sa to môže stať prakticky kedykoľvek) a podobné zaklínadlá, ktoré už čoskoro zaniknú v bľabote všedných dní. Niektorí pri tom zavádzali: ako premiér Fico, ktorý si nebol uctiť obete, ale Alexandra Dubčeka, aby vraj pripomenul, akú dôležitú úlohu zohrával 21. augusta 1968 (žiadnu) – alebo prezident Kiska, ktorému sa nejakou zvláštnou logikou podarilo dospieť k tomu, že garancie voči tomu, aby nás neokupoval mocný spojenec, nám dnes dáva členstvo v NATO… Iní tento deň pochopili ako príležitosť na beztrestné šírenie národnostnej nenávisti a bezudnú exhibíciu antiruského šovinizmu. Demolačné duo Kalmus – Lorenz (lebo týchto dvoch vagabundov odmietam nazývať umelcami) prekročili všetky hranice civilizovaného správania, keď zneuctili pomník padlým pri oslobodzovaní Košíc, hoci títo mŕtvi hrdinovia nemali nič spoločné s inváziou z roku 1968 a navyše to urobili v deň 75. výročia začiatku bitky o Stalingrad…”

Bývalý príslušník kontrarozviedky Peter Papánek v rozhovore pre DAV2 uviedol:
Už v roku 1967 na Slovensku Antonín Novotný sa ocitol v nemilosti slovenskej verejnosti za prejav v martinských strojárňach , v ktorom nechcel pripustiť plánované reformné zmeny a žiadal držať sa moskovskej platformy socializmu. Na jar v roku 1968 po XIII. zjazde KSČ došlo k personálnym zmenám – na čelo KSČ bol zvolený Alexander Dubček. Predsedom vlády sa stal Oldřich Černík a predsedom parlamentu Smrkovský.  Bývalí politickí väzni odsúdení podľa § 231 založili klub K 231 a vyvíjali činnosť na reformné zmeny s ohliadaním sa za západnou “demokraciou.“ Tiež inteligencia a umelci založili KAN, Klub angažovaných nestraníkov, a vyvíjali činnosť proti socialistickému zriadeniu. Obracali sa na západ formou disentu. Vrátim sa ku Novotnému: na zhromaždení Matice slovenskej žiadal, aby sa previedla revízia záverov XIII. zjazdu, ktorý započal s reformou socialistického politického systému, a aby politbyro KSČ zrušilo pokus o opatrné reformy. Novotný vyzval Slovákov a celú republiku proti liberalizmu, proti propagovaniu kapitalistických smerov vo všetkých sférach  a vyžiadal revíziu proreformných záverov XIII. zjazdu KSČ. Na jeseň 1967 došlo ku konfliktom medzi reformistami a zdravým jadrom na ÚV. Dôvodom bolo udelenie straníckych trestov Kohoutovi, Klimovi, Procházkovi, Vaculikovi a ďalším reformistom, proti čomu na ÚV ostro vystúpil umiernený Dubček – obhajoval a schvaľoval reformy. Dubček spochybnil vedúcu úlohu strany vo vedení štátu a presadzoval, aby štát viedla vláda bez závislosti na strane. Ostro napadol kumuláciu funkcií v strane aj vo vláde, pričom poukázal na A. Novotného. Táto Dubčekova kritika otvorila cestu Pražskej jari v roku 1968. V roku 1968 sa zavŕšilo otepľovaníe vzájomných vzťahov so ZSSR, ktoré započal Chruščov koncom 50. rokov, Pražskou jarou to však skončilo – reformisti na ÚV sa od tejto platformy začali odkláňať. Na konci 60. rokov bola na základe výsledkov II. svetovej vojny Európa rozdelená na východný a západný blok. V 60. rokoch sa mládež, inteligencia a odporcovia socializmu začali organizovať a zapájať do protestov a rok 1968 bol vyvrcholením. Koncom októbra 1967 reformné sily videli, že vysokoškolská mládež je nespokojná, a keďže mali kapitalistických radcov, vedeli, že stačí iskra a začnú nepokoje. Tak reformisti vypli na internátoch prúd a mládež vyšla do ulíc v domnení, že sa o to pričinila promoskovská časť vedenia ÚV. Jednalo sa však o účelovú provokáciu reformistov budúcej Pražskej jari, chceli dosiahnuť nepokoje tak, ako potom aj v roku 1989. Samozrejme, že sviečkové nepokoje v Prahe bezpečnostné zložky rozohnali. Ich heslo bolo “chceme svetlo”, ale to sa dalo vykladať rôzne. Odporcovia socializmu išli na veci opatrne – vedeli, že to nebude ľahká záležitosť.

V decembri 1967 sa Novotný na zasadnutí ÚV KSČ vzdal funkcie prvého tajomníka a v januári 1968 ÚV rozhodol o rozdelení funkcií. Menovaný prvým tajomníkom ÚV bol A. Dubček. V marci sa na nátlak reformistov A. Novotný vzdal funkcie prezidenta republiky. Taktiež reformisti žiadali oddelenie odborov od KSČ – zdôvodňovali to tým, že odbory majú hájiť pracujúcich a nebyť pod vplyvom strany. Že to bola zámienka ako odbory ovládnuť, sme sa presvedčili po roku 1989. Protisocialistické reformné snahy sa preniesli do celej spoločnosti – činnosť obnovili Demokratická strana, Československá strana lidová, rôzne „prodemokratické“ spolky, študenti si vytvorili na celoštátnom aktíve samostatnú organizáciu vysokoškolákov bez ČSM. Katolícka cirkev vytvorila výbor katolíckych duchovných na čele s arcibiskupom Tomáškom. Vznikol Klub nezávislých spisovateľov. Na čelo si zvolili V. Havla, P. Koptu a A. Klimenta. Títo páni sa netajili protisocialistickými názormi, ktoré uvádzali do verejnosti, pričom ovplyvňovali hlavne umeleckú a študentskú mládež. 30. marca na návrh A. Dubčeka Národné zhromaždenie zvolilo za prezidenta republiky armádneho generála Ludvíka Svobodu, ktorý bol priechodný aj z hľadiska reformistov Pražskej jari. Väzni združení v K-231 na čele s Karlom Nigrinom za pár mesiacov vytvorili organizácie a po celej republike, takmer v každom okrese, mali pobočky. Nazbieralo sa ich 80 tisíc a ostro vystupovali proti KSČ a proti socializmu.
V apríli na zasadaní ÚV KSČ bol prijatý Akčný program, ktorý mal do budúcna navodiť tzv. socializmus s ľudskou tvárou. Prijali zostavenie novej vlády a prerokovali rehabilitácie a odškodnenie obetí politických procesov z 50. rokov. KSČ na čele s Dubčekom sa chcela vrátiť ku programu spred roku 1948. S tým zdravé jadro strany na čele so s. Vasiľom Biľakom nemohlo súhlasiť –  mali sme sa vymaniť a odtrhnúť od východného bloku a od ZSSR. V apríli 1968 vznikol Klub angažovaných nestranníkov a za pár týždňov už mal viac ako 50 tisíc členov. Vôbec sa netajili tým, že chcú postupne prevziať moc v štáte a nastoliť cestu „demokratizácie“ spoločnosti na západný spôsob. Nastal najvyšší čas konať: začiatkom apríla sa ustanovuje nová vláda na čele s Oldřichom Černíkom; 3. mája sa zverejňuje programové vyhlásenie vlády, príprava federácie; 4. mája na stretnutí s predstaviteľmi ZSSR A. Kosygin a Podgornyj varujú predstaviteľov nášho štátu, menovite Dubčeka, Černíka. Smrkovského a Biľaka, a žiadajú rázne opatrenia proti pravicovým silám, ktoré chcú vládnuť v Československu a zvrhnúť socializmus. V polovici mája boli utvorené špeciálne orgány pre nové štátotvorné usporiadanie a menovaný do jej čela bol podpredseda vlády – súdruh Gustáv Husák.
Na jar 1968 bolo na území Československa taktické cvičenie spriatelených armád. Proreformné sily žiadali urýchlený odchod z nášho územia. Sovieti nás neustále varovali, že na hraniciach s NSR je pripravená armáda NATO v počte 500 tisíc vojakov. Na požiadanie zdravého jadra strany nám poskytli spriatelené štáty ZSSR, PĽR, BĽR, MĽR a NDR internacionálnu pomoc a zachránili našu krajinu od nástupu kapitalizmu. Apropo, zamyslel sa niekto nad tým, prečo nám vlastne poskytli pomoc a v takom silnom množstve? Predsa na potlačenie kontrarevolúcie by stačila desatinka z toho kontingentu. Nech už konečne historici napíšu pravdu, že v tej dobe sa rozhodovalo nielen o nás, ale aj o budúcom usporiadaní Európy, nakoľko USA a Západ prestali rešpektovať povojnové dohody o usporiadaní Európy a chceli si vojensky vynútiť nové usporiadanie. V tom im spojenecké vojská v roku 1968 zabránili a oddialili v strednej Európe pád socializmu o 21 rokov.

 

Videoreportáže zo 100. výročia Ruskej revolúcie na Slovensku

11.11.2017

Videoreportáž DAV DVA a OTV z podujatí pri príležitosti výročia VOSR: 12. októbra sa na pôde kongresového centra vedy SAV konala celodenná konferencie k 100. výročiu Ruskej revolúcie, známej viac »

Ako vyhrať voľby? Chce to len prachy, marketing, podporu médií, povedať čo najmenej a zvoliť čo najprázdnejšie heslo

06.11.2017

"Nakoniec vám budú vládnuť tí najneschopnejší z vás. To je trestom za neochotu podieľať sa na politike." Platón Silný team, úspešný kraj, Svieži vietor do nášho kraja, Budeme vašim hlasom, viac »

V čom to žijeme? Je to stále kapitalizmus? Aké sú znaky dnešného sveta a aké sú alternatívy?

23.09.2017

Článok bol publikovaný na webe ZEM&VEK v roku 2015, táto verzia je doplnená o nové poznatky. Nasledujúce poznatky som získal po piatich rokoch podrobného štúdia súčasných filozofických viac »

Šéf Toyoty: Elektromobily nie sú pripravené pre masovú výrobu

17.11.2017 22:35

Šéf Toyoty Takeši Učijamada nepovažuje amerického priekopníka vo výrobe elektrických vozidiel Tesla za vzor hodný kopírovania.

John F. Kennedy, Jacqueline Kennedy

Zverejnili ďalších 10 744 materiálov súvisiacich s atentátom na prezidenta Kennedyho

17.11.2017 21:02

Americký národný archív informoval, že 8 336 materiálov zverejňujú úplne a 2 408 čiastočne, pričom 144 sa dostane na verejnosť úplne po prvý raz.

Tesla Semi

Tesla ukázala novinky. Elektrický ťahač a roadster

17.11.2017 20:00

Prototyp elektrického ťahače Tesla Semi a nový športový kabriolet Roadster predstavil vo štvrtok americký výrobca elektrických vozidiel Tesla.

ITAPA 2017: Otvorenie kongresu

Svet zaplavujú dáta neznámych vlastníkov

17.11.2017 20:00

Dáta sa stávajú tovarom. Čoraz väčší počet digitálnych zariadení produkuje záznamy o ľudskej činnosti.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 93
Celková čítanosť: 252623x
Priemerná čítanosť článkov: 2716x

Autor blogu

Kategórie