/umelecká interpretácia na predmet základy umeleckej interpretácie a komunikácie – odbor kulturológia/
Básnická zbierka „Zbúrený jób“ od Vojtecha Mihálika, je filozoficko-refexívnou úvahou s tematikou ľudského života. Okrem filozofickej stránky tejto básne je súčasťou téma biblická (náboženská) a taktiež sa v nej uplatňuje silná dávka fantázie. Aj keď bol Vojtech Mihálik predstaviteľom schematického socialistického realizmu, dielo „Zbúrený jób“ má podľa môjho názoru vysokú umeleckú hodnotu. Snúbi sa tu totiž socialistický realizmus so skutočne kvalitnými a inšpiratívnym básnením v štýle avantgardy, čo v tvorbe niektorých iných predstaviteľov tohto smeru nenájdeme. Epický základ tu strieda nadnesená lyrizácia a ponorenia sa do vnútorného zamyslenia postavy. V prípade, že sa aj zmieša dejová línia s ideológiu, je to v správnej miere rovnako, ako je to napríklad v tvorbe Laca Novomeského. Vzbúrený Jób je zároveň Mihálikovým odkazom k jeho básnickej zbierke Anjeli, ktorá bola napísaná v roku 1947. Tú napísal ako 27 ročný a bola významne náboženského charakteru. Autor tu hľadá cestu k Bohu, no zároveň nesúhlasí s jeho autoritatívnosťou. V „Zbúrenom Jóbovi“ vyjadril odklon od náboženstva k materializmu a akejsi vzbury proti bohu. Jób trpí krutý údel a odmieta sa podriadiť osudu. Bojuje proti nemu – opak biblického Jóba, ktorý utrpenie príjma a znáša. Ide o boj protikladov a pokore. Vyzdvihuje sa tu význam spoločnosti a ľudskosti. Istým spôsobom by sa to dalo prirovnať ku renesancii alebo klasicizmu v zmysle odklonu človeka od náboženstva k materializmu. Zdôrazňujú sa aspekty ako význam práce, politicky ľavicové myšlienky a popis kritických časov počas hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch. Kniha vyšla v roku 1960 a skladá sa z pätnástich častí, ktoré sú písané v štýle dialógov a monológov jednotlivých postáv. Sú obohatené o rôzne latinské frázy, ktorých význam je vo vysvetlivkách knihy.
Hlavnou postavou je Jób, ktorý je parafrázou na otca Vojtecha Mihálika. Svoju osobnosť tu symbolicky pomenúva ako syna. V diele ďalej vystupuje Satan a Boh (alebo stvoriteľ), Elifaz, Eliu, Baldad, Sofár a padlý anjel. Pôvodný biblický motív Jób je postavou zo Starého zákona, ktorý žije v krajine Úc. Bol spravodlivým a mal množstvo detí. Zápletka spočíva v tom, že Satan vyskúša jeho vernosť Bohu. Príde o majetok, neskôr aj rodinu a strašne trpí. Skúškou obstál, všetko mu bolo vrátené a žil 140 rokov. Mihálik biblického Jóba do istej miery prerobil a postavil ho proti Bohu.
Dielo začína akýmsi úvodom, kde vo fiktívnej krajine diskutuje Boh so Satanom. Satan požiada Boha aby mu dal iné povahové vlastnosti. Nasledujúca časť popisuje veľmi kvalitným básnickým prejavom Jóbovo utrpenie, ktoré popisuje syn (autor), ktorý zrejme stojí nad Jóbovým hrobom a zamýšľa sa. Ako príklad by sa dali použiť mimoriadne zaujímavé verše, ktoré znejú nielen temne, no dokonca až dekadentne : „Polosen tečie, prćhne, uniká, kým do mozgu sa hviezdna salva rúti, škrípe mi tvoja pieseň ako piesok v zuboch, mám plné hrdlo tvojej smrti. Po piatich dňoch už nastupujú červy. Jak rušen pískajú a tunelmi zeme sa valia, odborne prezerajú rakvu, v ktorej spíš a mľaskaním rušia tvoju tíš.“ Recepcia tejto pasáže básnickej zbierky patrím medzi tie najlepšie a najhodnotnejšie. V ďalšej časti hovorí samotný Jób. Filozofické zamýšľanie sa nad životom a smrťou. Svojou minulosťou v „murárskej keleni“ a smrťou v zákopoch, ktorú zakončuje slovami „krv bez vody, len samá krv“. Štvrtá časť s názvom nervózny stvoriteľ sa odohráva opäť v ríši fantázie pri diskutovaní Boha so Satanom. V tejto pasáži sa Boh rozčuľuje a je sklamaný a z toho, že Jób nechápe svoje utrpenie ako službu princípu. V piatej časti „Objatie“ žiada syn trest vinníkom za otcovu smrť. V šiestej časti básne s názvom Výchova je hneď na začiatku vyjadrená zaujímavá myšlienka o márnosti chudobným ľudí : pri narodení – svet dobijem, pri umieraní – iba otvorené vyvrátené dlane. Nič som nezískal, s prázdnymi rukami odchodím. Postupne dielo prechádza do ideologicko-politickej časti, ktorá kritizuje demokraciu a vyzdvihuje socializmus ako vieru v lepšiu budúcnosť. Demokraciu najmä pre obdobie krízy – nezamestnanosť. Nadčasová časť básne (udiera prvý mrázik a murár nemá roboty a brána cukrovaru nedvíha železné krídla, nepriplávali plte z Horniakov). V siedmej časti básne (Svadobná pieseň) autor rieši konflikt lásky a smrti : A kde láska trvá, ani smrti niet. Nasledujúca časť s názvom Putovanie, popisuje ťažké životné časy z krízy, keď Slováci utekali do sveta za robotou (Odchádzam s prázdnym náručím, s prázdnou kapsou sa vrátim). Deviata časť popisuje smutné Vianoce v chudobnej rodine počas hospodárskej krízy. Časť „Jóbov plač“ je už vyslovene záležitosťou vzbury voči Bohu (pretože nechcem svet, aký chceš ty). Ide o dialóg s Elifazom, Baldadom, Sofarom. Elifaz sa snaží Jóba presvedčiť, že jeho bolesť nie je bez príčiny a následne ho ostaní odsudzujú pre jeho rúhanie. Do diskusie sa tiež pripája satan s výrokom v latinčine „Seden in coelis ridet“, čo znamená „sedí v nebi a smeje sa“. Táto časť je všeobecne kľúčovou v diele. Jedenásta časť s názvom „Oblak“ : Na Jóba obracia Boh, ktorý je tu pomenovaný ako „Oblak“, ktorý sa snaží Jóba nahovoriť aby ustúpil a padol na kolená. V dvanástej časti, ktorej názov zodpovedá titulu celého básnického diela je vyvrcholenie. Autor vyzdvihuje človeka ako bytosť, ktorá dokáže vstať z popola a Boha vlastne nepotrebuje. Trinásta časť „dedičstvo“ je autorova spoveď, v ktorej vyjadruje ľútosť nad nemožnosťou zmeniť jeho osud, no zároveň vkladá nádej do budúcnosti, ktorú vidí v socializme. Štrnásta časť vyzdvihuje ľudskú prácu – konkrétne stavbárov. Ide o klasickú poéziu socialistického realizmu. Záver básnickej zbierku s názvom „Nedokončená dišputa“ nás vracia na začiatok, kde sumarizujú Boh so Satanom celý Jóbov príbeh v sprievode zboru Serafínov a zboru padlých anjelov. Dielo končí výrokom „Nuž teda fakt, že vykĺzol mi z ramien, nech je nám témou na zajtrajšok“.
Básnická zbierka vo mne vyvolala dva rozdielne pohľady. Pobúrila ma drzosť autora, postaviť sa posvätným veciam. Na jednej strane chápem Mihálikovu pobúrenosť, keďže jeho otec bol extrémne konzervatívnym človekom, podriadeným striktne cirkevným pravidlám a faktu, že desať rokov hľadal (autor) svoj postoj k náboženstvu. Na druhej strane sa mi zdá byť príliš radikálnym. Podľa môjho názoru by mal byť aj ateisticky zmýšľajúci do istej miery pokorným. Čo treba vyzdvihnúť je opačná stránka veci – vyzdvihnutie ľudskosti a to, čo človek všetko dokáže. Avšak, vadí mi tam ten striktný a priam drzý rúhajúci sa postoj, aj keď je zmyslom celého diela. Druhý pohľad je otázkou umeleckého vyjadrenia rozličných podobností a prirovnaní ako napríklad smrteľnosť v druhej časti básnickej zbierky. Pripomína mi to Charlesa Baudelaira a jeho dekadentné dielo „Mrcinu“ alebo “Kvety zla”. Keďže som obdivovateľom moderny a avantgardným smerov, dielo považujem vysoko umelecky hodnotné, aj napriek mojim výhradám voči spomínaným ideologickým extrémom. Recepcia diela „Zbúrený Jób“ prinesie čitateľovi, ktorý ma v obľube filozoficky ladenú poéziu nevšedný, umelecký zážitok.
Keď začala celá vec okolo zemetrasení v Japonsku, v momente ma napadla scéna z japonského filmu Dreams. Scenár, ktorý momentálne nastal, popísal Akira Kurosawa v jednom zo svojich desiatich snov vo filme 
Mrázik
K najlepším scénkam filmu patria jednoznačne tie s “legendárnou” babou Jagou, ktorá žije mimo civilizácie v chalúpke na slepačej nôžke, prepravuje sa v špeciálnom sude, trápi ju reuma a “nespavosť”. Má dokonca aj 
